V maličkom trhovisku v bratislavskej časti Miletičova sedávala babka menom pani Vilma Krajčová a predávala varené zemiaky posypané petržlenovou vňaťou a trochou bryndze. Nevytiahla z toho ktoviečo, ale na drobný bytík jej to vystačilo žiadne veľké luxusy, ale aspoň pokoj v duši a šálka silnej kávy ráno.
Jedného rána, keď si ukladala košík so zemiakmi pred stánok, jedna jej cinkla a zakotúľala sa rovno pod nohy dvom mládencom, ktorí akoby vypadli jeden druhému z oka. Vyziabnutí, líca vtiahnuté, nosia kabáty po starších bratoch či priamo z družstva, visia na nich ako na strašiakovi. Jeden ju podvihol, opatrne otrel o nohavicu a podal späť. Druhý neodtrhol oči od hrnca s voňavými zemiakmi, z ktorého sa parilo.
Spadla vám zemiak, teta.
Vilma sa pousmiala: Vďaka, chlapci. A čo tu tak často krúžite, že ste sa mi zapamätali?
Starší ledva pohol plecom. Len tak okolo ideme.
Vilma už za tie roky vedela, čo to znamená. Deti hladujú, hanbia sa priznať.
Nič nevravela, len zobrala dve najkrajšie horúce zemiaky, zabalila ich do Petržalských novín, priložila k tomu aj kyslú uhorku.
Zajtra sa zastavte zasa. Pomôžete mi s krabicami, čo vy na to?
Zhltli ponúkané jedlo rýchlosťou blesku, bez slova a už ich nebolo.
Ešte v ten večer sa objavili znova. Vilma práve bojovala s ťažkou bandaskou vody. Skôr než čokoľvek stihla povedať, už ju obaja bratia niesli za stánok, akoby nič.
Potom starší vytiahol z vrecka dve staré halierové mince a zahanbene šepol: Boli po našom otcovi pekár bol kým ho život nezodral.
Podal mince Vilme.
Nemáme ich komu dať ale aspoň si ich pozrite.
Vilma presne vedela, že to je všetko, čo chlapci majú.
Nechajte si ich usmiala sa láskavo. S peniazmi sa šťastie v pekárni môže zísť.
Chlapci začali chodiť každý deň.
Predstavili sa ako Šimon a Bohuš Tóthovci.
Vilma ich kŕmila aj tým, čo im doniesla z domu: halušky, krajce chleba, sem-tam kúsok parenice. Oni nosili vrecia, skladali kartóny a postarali sa, aby bol stánok vždy tip-top.
Jedli potichu, akoby ich mohol niekto vyhnať pri prvom súste.
Raz sa Vilma opýtala:
Kde vlastne spávate?
V pivnici na Priemyselnej priznal Bohuš, je tam sucho nemusíte mať strach.
Ale ja mám, poznamenala Vilma prísne, preto sa pýtam.
Šimon zdvihol hlavu: Nie sme žiadni žobráci. Raz z toho vyrastieme a otvoríme si pekáreň. Ako otec.
Vilma prikývla viac sa už nevypytovala.
Na tých dvoch bolo niečo neobyčajné: hrdosť, akú len tak nevidíš a zásadovosť dospelého veku.
No nie každý v tržnici mal pre takú pomoc pochopenie.
Strážnik Karol Bartoš sa tváril, ako by mal odhadnúť každého podvodníka na kilometre. Jeho žena s ošumelým stánkom so sušenými rybami v kúte o zákazníkov len zavadila. Zato pri Vilminej maringotke stále štrngotalo, hrniec stále prázdny.
Občas si Karol prešiel popred stánok a neodpustil si poznámku:
Ty si tu hráš na sväticu a živíš tulákov?
Vilma zaťala zuby, že keby boli bryndzové halušky z ocele, narobila by z nich gulky.
Ale vedela, že Karol vie byť zlý, keď sa mu niečo nepáči. Ak by mal niečo rozrobiť, už by viac trpeli iba Šimon a Bohuš.
Odvtedy im jedlo balila potajomky, ako keby brala donášku pre zákazníka. Odkedy sa chlapci tvárili vážnejšie, nikdy sa na nič nepýtali.
Jedného chladného večera, keď trh utíchol a ostali iba staré lístky kníh, Šimon ticho prehovoril:
Teta, je to kvôli tomu strážnikovi, však?
Vilma po chvíli len prikývla.
Nechcem, aby ste mali problémy. Niektorí nechápu, prečo by si niekto mal pomáhať.
Bohuš si pohodil mešec na druhé plece a sucho povedal: Ak to bude husté, radšej prestaneme chodiť. To nič.
Táto veta bolelo Vilmine srdce viac, než by si Karol sám prial.
Zvládneme to. povedali si chlapci. Znamenalo to chlad, hlad, noci na dlaždiciach pivnice.
Zima toho roku prišla akosi rýchlejšie.
Trh bol čoraz prázdnejší, peňazí málo, Vilmine zemiaky chladli v hrnci. Šimon s Bohušom sa ukazovali menej a menej. Raz prišiel len jeden so skrehnutými rukami, inokedy žiaden.
Vilma každé ráno nevedomky hľadela na koniec ulice, dúfala.
Prišiel deň, keď už nedošli.
A ani zajtra.
Ani pozajtra.
Po týždni išla na tú Priemyselnú. V susedstve zistila, že pivnica bola zabednená po nejakej sťažnosti.
Chlapci sa stratili v tú istú noc.
Nik nevie, kde skončili.
Vilma si sadla na lavičku a dlho len smutne hladkala zemiaky v zástere.
Vrátila sa domov.
Život predsa nepočká.
Plynuli roky.
Miletičovský trh upadol, úplne zavrel ľudí menej než v pondelok ráno v lacnej samoobsluhe. Vilma odišla do dôchodku, zostala v skromnom byte. Občas, keď šúpala zemiaky, myslela na Šimona a Bohuša.
Prežili to? Ostali spolu? Otvorili tú svoju vysnívanú pekáreň, alebo ich prevalcoval hlad a smola?
Nikdy o nich nehovorila.
Ale nikdy na nich nezabudla.
O niekoľko rokov, jedno jesenné ráno, zacítila pod oknami zvláštny hluk. Pred domom parkovali dva lesklé čierne škodovky, tvárili sa, že sem nepatria.
Títo tu určite blúdia, zahundrala si pre seba.
O chvíľu zvonček.
Otvára dvere oproti nej stoja dve vysoké, elegantné postavy, len oči stále zboku veľmi povedomé.
Ste pani Vilma Krajčová? usmieval sa jeden.
Áno to som ja.
Ten druhý sa priateľsky pousmial: My sme Šimon a Bohuš.
Dvaja fešáci jej stoja vo dverách a keď povedali svoje mená, dvadsať rokov zrazu nestálo za nič.
To, čo nasledovalo, rozplakalo Vilmu ako nikdy.
Druhá časť
Vilma chvíľu mlčala.
Nepoznala ich podľa tvárí, poznala ich podľa pohľadu: to vážne, úprimné chlapčenské zrkadlo spred veľa rokov.
Hľadali sme vás celé roky, povedal Bohuš. Nevedeli sme, či tu ešte bývate.
Kolena Vilme zaprotestovali, oprieť sa musela o zárubňu.
Podarilo sa nám otvoriť pekáreň nadviazal Šimon. Potom ďalšiu a ešte jednu navyše.
Vošli do Vilminej útulnej izby. Bohuš vytiahol čerstvo upečený chlieb a položil ho na stôl. Vôňa naplnila celý byt, až to pripomínalo stáročné soboty v dedine.
Ja som vám dala len pár zemiakov šepkala Vilma.
Šimon krútil hlavou: Nie, teta Vilma
Vy ste nám dali dôstojnosť.
Bohuš pokračoval:
Brali ste nás ako ľudí, keď sa nami ostatní otáčali chrbtom.
Bez toho by sme nikdy neodišli z ulice.
Rozprávali sa celé hodiny: spomínali na zlé časy, mizerné roboty aj noci medzi regálmi. Hovorili, ako im raz postarší pekár dal prvú príležitosť a ako nikdy nezabudli, čo si sľúbili ako chlapci.
Že ak raz prerazia
vrátia sa nájsť ženu, ktorá ich nakŕmila, keď nemali nič.
Keď napokon odišli, Vilma dlho postávala vo dverách, stískala teplý chlieb pri srdci.
A po prvý raz za dlhé roky pochopila jedno: tie obyčajné zemiaky, čo kedysi dala dvom hladným chlapcom na Miletičovej,
zmenili osud dvoch životov.
A vlastne aj ten jej.
