Chlapec sa zobudil na matkin vzdych.
Chlapec sa prebral v noci na bolestné vzdychnutie matky.
Prikradol sa k jej posteli:
Mama, bolí ťa to?
Martinko, dones mi vodu!
Hneď, rozbehol sa do kuchyne.
O chvíľu sa vrátil s plným hrnčekom:
Tu máš, mama, napi sa!
Vtom sa ozvalo klopanie na dvere.
Synak, otvor!
Asi prišla babka Pavlína.
Do izby vošla susedka, v rukách držala veľký hrnček.
Ako sa cítiš, Mária?
dotkla sa jej čela.
Máš horúčku, mám tu pre teba teplé mlieko s maslom.
Už som si dala lieky.
Musíš ísť do nemocnice.
Tam ťa dajú dokopy, a doma nemáš čo jesť, chladnička prázdna.
Teta Pavlína, už som na lieky minula všetky peniaze, v očiach chorej sa zaleskli slzy.
Nič mi nepomáha.
Choď do nemocnice.
A čo bude s Martinkom?
Čo bude s ním, keď zomrieš?
Nemáš ani tridsať, nemáš muža, ani eura, pohladila chorú po vlasoch.
No, neplač!
Teta Pavlína, čo mám robiť?
Idem zavolať doktora, vytiahla mobil a volala.
Dovolala sa, všetko zistila.
Prídu dnes, povedali.
Idem domov, Martinka za mnou priveď keď prídu.
Suseda odišla do predsiene, chlapec za ňou:
Babka Pavlína, mama nezomrie?
Neviem.
Treba prosiť Boha, aby pomohol, len tvoja mama v neho neverí.
A dedo Boh pomôže?
v Martinkových očiach svietila nádej.
Treba ísť do kostola, zapáliť sviečku, poprosiť ho, potom pomôže.
Idem.
***
Chlapec sa vrátil zamyslený k matke:
Martinko, asi máš hlad, doma nič nemáme.
Donies dva poháre.
Keď ich priniesol, matka do nich preliala mlieko:
Napij sa!
Vypil, ale hlad ho prepadol ešte viac.
Mária to hneď postrehla.
S námahou vstala, vzala peňaženku:
Tu máš päťdesiat centov.
Choď kúpiť dva pečivá a po ceste ich zjedz, ja zatiaľ niečo uvarím.
Bež!
Odprevadila syna k dverám a sama, opierajúc sa o stenu, zamierila do kuchyne.
V chladničke iba lacné rybacie konzervy, trochu margarínu, na parapete dve zemiaky a cibuľa.
Treba uvariť polievku
Zamotal sa jej svet a bezvládne padla na stoličku:
Čo je so mnou?
Úplne bez síl.
Polovica dovolenky už prešla.
Peniaze fuč.
Ak nevyjdem do práce, ako dám Martinka do školy?
Veď o mesiac začne prvý ročník.
Nemám nikoho, kto by pomohol.
A hlavne tá choroba.
Mala som ísť hneď k lekárovi.
Keď ma hospitalizujú, ako zostane Martinko sám?
Ťažko vstala a začala čistiť zemiaky.
***
Hlad trápil chlapca, no jeho myšlienky boli inde:
Mama včera celý deň nevstala z postele.
Čo ak naozaj zomrie?
Teta Pavlína vravela, že mám poprosiť deda Boha o pomoc. zastal a zamieril ku kostolu.
***
Pol roka od vojny doma, zázrak, že som prežil.
Už sa dokážem hýbať, hoci s palicou.
Na mnohé rany som si zvykol, jazvy na tvári sú jedno veď aj tak sa nikto nevydá za takého s takými myšlienkami kráčal Nikolas ku kostolu.
Treba zapáliť sviečky za kamarátov.
Dnes je rok, čo zahynuli, a ja…
prežil som.
Dvadsať rokov slúžil v armáde, teraz už civil, ale pocit zbytočnosti je neznesiteľný.
Renta stačí na slušný život, kontraktové peniaze na účte tiež, ale je to všetko zbytočné, keď si sám.
Pri kostole stáli žobráci.
Nikolas vybral niekoľko päťdesiateurových bankoviek, rozdal ich a poprosil:
Pomodlite sa za mojich zosnulých kamarátov, Romana a Stana!
Vošiel do kostola, kúpil sviečky, zapálil ich a modlil sa, ako ho naučil pán farár:
Pamätaj, Pane Bože náš…
Krížil sa a pred očami sa mu vynárali spomienky na priateľov.
Keď skončil modlitbu, len tak stál a premýšľal o svojom ťažkom živote.
Vedľa neho sa pristavil malý, chudý chlapec so sviečkou v ruke.
Rozhliadal sa, nevedel, čo robiť.
Pristúpila k nemu staršia žena:
Poď, pomôžem ti!
Zapálila jeho sviečku, postavila ju.
Takto sa prežehnaj!
ukázala mu, ako na to.
A povedz Bohu, prečo si prišiel.
Martinko dlho hľadel na obraz, potom povedal:
Pomôž, dedko Bože!
Mama je chorá.
Okrem nej nikoho nemám.
Prosím, urob, aby sa uzdravila.
Mama nemá eura na lieky.
O mesiac idem do školy a nemám ani školský batoh…
Nikolas sledoval chlapca.
Všetky jeho vlastné problémy zrazu ustúpili do úzadia.
Najradšej by zakričal na celý svet:
Ľudia, prečo nikto tomuto chlapcovi nepomohol?
Kúpiť mame lieky, jemu batoh.
A chlapec civel na obraz a čakal na zázrak.
Chlapče, poď so mnou!
rozhodne povedal Nikolas.
Kam?
chlapec prestrašene pozrel na muža s palicou.
Zistíme, aké lieky mama potrebuje a zájdeme do lekárne.
Hovoríte vážne?
Dedo Boh odovzdal tvoju prosbu.
Naozaj?
s nadšením hľadel na obraz.
Poďme!
usmial sa muž.
Ako sa voláš?
Martinko.
Mne hovor Nikolas.
***
Z bytu zaznievali hlasy matky a susedky:
Pavlína, predpísala toho veľa a lieky sú drahé.
Mám už len päťsto centov.
Chlapec rozhodne otvoril dvere.
Hlasy stíchli.
Susedka zízala na cudzieho muža:
Mária, pozri sa!
Matka vyšla a preľaknuto sa dívala.
Mama, aké lieky potrebuješ?
S Nikolasom pôjdeme do lekárne a kúpime.
Kto ste?
prekvapene sa opýtala Mária.
Všetko bude v poriadku, usmial sa muž.
Dajte recepty!
Ale mám len päťsto centov.
S Martinkom peniaze nájdeme, položil ruku chlapcovi na plece.
Mama, podaj recepty!
Mária ich podala.
Nejako cítila, že tento muž s divnou tvárou má dobré srdce.
Mária, čo robíš?
spamätala sa susedka, keď sa muž s chlapcom vybrali von.
Veď ho nepoznáš!
Teta Pavlína, zdá sa mi, že je dobrý človek!
Dobre, Mária, idem domov!
***
Mária sedela a čakala na svojho syna, ktorý odišiel s týmto mužom.
Dokonca zabudla na svojú chorobu.
Dvere sa rozleteli, prvý vbehol syn, tvár mu žiarila:
Mama, kúpili sme ti lieky a aj dobroty ku čaju!
Muž stál vo dverách a šťastne sa usmieval ako chlapec, jeho tvár sa zdala menej strašná.
Ďakujem vám!
žena sa jemne poklonila.
Choďte dnu, prosím!
Muž sa snažil vyzuť, šlo mu to ťažko, nervózne sa triasol.
Vošiel do kuchyne.
Sadnite si!
povedala Mária.
Nikolas sadol a nevedel, kam položiť palicu.
Dajte sem, ja vám ju položím!
položila ju tak, aby ju mal na dosah.
Prepáčte, nemám čím vás pohostiť!
Mama, všetko sme s Nikolasom nakúpili, syn vysypával nákup na stôl.
Och, načo ste to všetko kupovali!
vykríkla Mária, mysľou si všimla, že polovica sú sladkosti.
Pri pohľade na balík kvalitného čaju sa jej rozžiarili oči.
Idem spraviť čaj.
Spravila čaj.
Zdalo sa jej, že choroba ustupuje, alebo len nechcela pred mužom vyzerať veľmi chorá.
A akoby vycítil jej myšlienky, muž sa opýtal:
Mária, zvládnete to, ste taká bledá?
Nič to, nič…
Idem si dať liek.
Ďakujem vám!
***
Pili voňavý čaj so sladkosťami, sledovali Martinka, ktorý živo rozprával.
Občas sa ich pohľady stretli.
Cítili, že im je príjemné spolu sedieť za jedným stolom.
Ale všetko pekné sa raz končí.
Ďakujem vám!
Nikolas vstal od stola a zobral palicu.
Odchádzam, musíte sa liečiť.
Veľká vďaka vám!
aj žena vstala od stola.
Neviem ako vám poďakovať.
Odišiel do predsiene, matka so synom za ním.
Nikolas, prídete ešte?
Jasné!
Keď tvoja mama ozdravie, pôjdeme ti spolu kúpiť školský batoh.
***
Muž odišiel.
Mária upratala stôl, umyla riad.
Synak, pozri si televízor, ja si trochu poležím.
Ľahla si a zaspala tvrdým spánkom.
***
Prešli dva týždne.
Choroba už dávno zmizla, lieky zabrali.
Mária znova pracovala, v závere mesiaca vždy zhon, tak ju zavolali z dovolenky.
Bola rada tieto dni jej zaplatia.
Už je august, treba syna pripraviť do školy.
V sobotu vstali ako vždy, naraňajkovali sa.
Martinko, priprav sa!
Ideme do obchodu, pozrieme, čo potrebuješ do školy.
Dostala si peniaze?
Zatiaľ nie, ale na budúcu sobotu dostanem.
Požičala som si desať eur, cestou kúpime niečo na jedenie.
Pripravovali sa, no ozval sa zvonček pri dverách.
Kto je?
opýtala sa Mária.
Mária, tu je Nikolas
Chcel ešte niečo povedať, ale žena už stlačila tlačidlo na otváranie dverí.
Mama, kto to je?
vyšiel syn z izby.
Nikolas!
žena nevedela skrýť radosť.
Hurá!
Vošiel, opierajúc sa o palicu, ale…
aký bol zmenený!
Drahé nohavice, košeľa, moderný účes.
Nikolas, čakal som vás, rozbehol sa k nemu chlapec.
Sľúbil som ti pozrel naň s úsmevom.
Dobrý deň, Mária!
Dobrý deň, Nikolas!
Ten spontánny prechod na ty prekvapil a potešil oboch.
Už ste pripravení?
Poďme!
Kam?
Mária stále nevnímala.
Martinko predsa čoskoro začne školu.
Nikolas, ale ja…
Sľúbil som Martinkovi, slovo platí.
***
Mária vždy vyberala najlacnejšie veci, nech bol obchod akýkoľvek.
Nemala peniaze navyše, nemala rodinu, nemala muža.
Ak neráta toho chlapca z univerzity, ktorý sa vytratil.
Teraz však vedľa nej stál muž, ktorý s láskou hľadel na jej syna.
Kupoval mu všetko, čo treba do školy, nepozeral na ceny, len sa pýtal jej názor.
Naložení, vrátili sa domov taxíkom.
Mária sa rozbehla do kuchyne.
Mária, zastavil ju muž.
Poďme sa všetci prejsť!
Dáme si obed niekde.
Mama, poď!
volal ju syn.
***
V tú noc Mária dlho nemohla zaspať.
Znova a znova jej pred očami prelietavali obrázky dnešného dňa.
Stále videla jeho oči plné lásky.
A teraz chladný rozum a horúce srdce akoby spolu diskutovali:
Je škaredý a kríva, sucho konštatoval rozum.
Je normálny, dobrý, s takou láskou sa na mňa díva, odvetilo srdce.
Je o pätnásť rokov starší.
No a?
Veď s mojím synom…
je mu ako otec.
Ešte môžeš nájsť mladšieho, pekného.
Nechcem pekného, už som takého mala.
Potrebujem dobrosrdečného a spoľahlivého.
Ale nikdy si netúžila po takom manželovi, dohováral rozum.
Teraz túžim po takom!
Tak rýchlo sa ti menia predstavy?
Len som stretla toho pravého…
Milujem ho!
***
Ich svadba sa konala v tom istom kostole, kde sa Nikolas a Martinko pred tromi mesiacmi zoznámili.
Nikolas a Mária stáli pred oltárom, jeho palica už nebola potrebná, Martinko neodvracal oči od obrazu svätého, ku ktorému sa pred tromi mesiacmi modlil.
Potom s celým srdcom vyslovil:
Ďakujem ti, dedko Bože!
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
