Drahý denník,
Ráno ma prebudil mamičin hňupavý nárek. Pristúpil som k jej lôžku a spýtal sa:
Mami, bolí ťa?
Matúško, prines mi vodky! zvolala.
Už idem, zarevnal som a vyrážam do kuchyne. O chvíľu sa vrátim s plnou šálkou.
Tu máš, mami, vypi!
Zrazu zaklopali na dvere.
Synku, otvorte! Asi prišla teta Nadežda.
Vstúpila susedka, v ruke drží veľkú nádobu.
Ako sa máš, Zuzana? pohladila ma po hlave. Máš horúčku. Priniesla som ti horúce mlieko s maslom.
Už som užila liek.
Musíš ísť do nemocnice, liečba je dobrá, a jedlo by malo byť normálne. Tvoj chladnička je prázdna.
Teta Nadežda, všetky peniaze som už minula na lieky, rozplakala sa a slzy mi tieňili tvár. Nič nepomáha.
Choď do nemocnice.
A koho nechám s Matúšom?
Kto ťa bude chrániť, keď zemřeš? Máš ešte len tridsať rokov, nemáš manželku ani peniaze, pohladila ma po čele. Tak neplač!
Čo mám robiť?
Vytiahnem lekára, povedala a vytiahla telefón.
Po niekoľkých minútach som získal informáciu: lekár príde počas dňa. Keď príde, vezme ma s Matúšom, povedala.
Vystúpili sme na chodbu, ja som šiel nasledovať ju:
Teta Nadežda, mami nezomrie?
Nevím. Musíme požiadať Boha o pomoc, ale tvoja mami neverí.
A bude nám pomáhať Boh? nádej žiarila v mojich očiach.
Choď do kostola, zapáľ sviečku a požiadaj. Ja už idem.
***
Keď som sa vrátil k mame, bola zamyslená:
Matúš, asi chceš jesť, ale nemáme nič. Nalej dva poháre.
Keď som priniesol, mama ich naplnila mliekom:
Pij!
Napil som sa, ale hlad ma ešte viac naplnil. Mama rýchlo vstala, zobrala zstola peňaženku:
Mám len päťdesiat eur. Choď kúpiť dva pečienky a zatancuj po ceste, ja niečo pripravím. Choď!
Požehnala som ho na odchod a sama sa vydala do kuchyne, kde v chladničke číhali lacné rybie konzervy, trocha margarínu a na parapete pár zemiakov a cibuľa.
Musím uvariť polievku zamúril som a vyčulený padol na stoličku:
Čo sa so mnou deje? Nemám sílu. Polčas dovolenky už prešiel, peniaze sú minulé. Ak nepracujem, ako zaplatím Matúšovi školu? Už za mesiac ide do prvého ročníka. Nemám príbuzných, nikto mi nepomôže. A tá choroba mala by som ísť hneď na polikliniku. Čo ak ho odložia, ako bude Matúš sám?
Sbolesťovala som, ale stále krájala zemiaky.
***
Hlad ma prežíral, no myšlienky mi neboli o jedle:
Mami včera celý deň nečúpala zpostele. Skutočne zomrie? Teta Nadežda vraví, že mám požiadať Boha. zastavil som sa a odvrátil som sa k kostolu.
***
Už pol roka po vojne. Prežil som, aj keď som na paličke. Rany po celom tele som už neberiem, šrámy na tvári nie sú dôležité nikto už neberie; chcel by som sa niekde usadiť, premýšľal som, keď som kráčal smerom k chrámu. Dvanásť rokov som slúžil v armáde. Teraz som civil, ale smutné je, že už niesom pre nikoho užitočný. Dôchodok je veľký, ale z kontraktových peňazí v banke mám ešte len dva roky. Čo to všetko?
Pri kostole stála skupina chudobných. Vytiahol som im niekoľko bankoviek po 50 eur a povedal:
Modlite sa za mojich padlých kamarátov Romana a Štefana!
Vošiel som dovnútra, kúpil sviečky, zapálil ich a začal modlitbu, ktorú ma naučil farár:
Urob nás milosrdným, Pane Bože
Vyslovujúc slová, pred očami sa mi zdali priateľia žiť. Keď som skončil, stojím a spomínam na ťažký život.
Malý chlapec, šeredý a úzky, stál pri lacnej sviečke. K nemu pristúpila staršia žena:
Poď, pomôžem ti!
Zapalila jeho sviečku a ukázala, ako sa krížom prekláňa.
Rozprávaj Bohu, prečo si prišiel.
Matúš pozrel na obraz a povedal:
Pomôž, Bože! Mami je chorá a nemám nikoho. Prosím, vylieč sa. Nemám peniaze na lieky a čoskoro pôjdem do školy, no nemám ani batoh.
Stál som, počúval jeho prosbu, a všetky moje vlastné problémy zrazu vyzerali maličkými. Chcel som zakričať:
Ľudia, nie je nikoho, kto by tomuto chlapcovi kúpil liek, alebo batoh!
Chlapec však čakal na zázrak.
Poď so mnou! odvolal som.
Kam? spýtal sa s úzkosťou.
Zistíme, aké lieky tvojej mame potrebujú a pôjdeme do lekárne.
Naozaj? jeho oči žiarili.
Áno, Boh mi poslal tvoju prosbu.
Poďme! usmial som sa. Ako sa voláš?
Matúš.
Ja som Juraj.
***
Zbytu sa ozývali hlasy mamy a susedky:
Teta Nadežda, napísala som, že lieky sú drahé. Kde vezmem peniaze? Mám len 500 eur.
Matúš rozhodne otvoril dvere. Hlasov už nebolo. Susedka vyšla a zašepkala:
Matúš, pozeraj!
Mária sa vystrčila a tiež sa zamrštila.
Mami, aké lieky potrebuješ? Ja a Juraj ideme do lekárne a kúpime.
Kto ste? spýtala sa prekvapene.
Všetko bude v poriadku, usmial som sa. Dajte nám recepty!
Mám len 500 eur.
Matúš a ja nájdeme peniaze, povedal som a položil ruku na jeho plece.
Mami, daj recepty! a ona ich podala. V tom momente som cítil, že pod tým strašným vzhľadom sa skrýva dobré srdce.
Mária sa zrazu zamyslela:
Čo robím? Vždy som šetrila, nemám manžela, rodinu. Už som stratila chlapíka zuniverzity.
Teraz tu stojí muž, ktorý sa usmieva na môjho syna a kupuje mu všetko do školy, bez ohľadu na cenu a len s mojím povolením.
Vrátili sme sa taxíkom domov.
Mária, poďme spolu na prechádzku a niekam zjesť, povedal som.
Mami, poďme! rozbehol sa syn.
***
Tá noc som dlho ležal, nemohol som spať. Myšlienky mi blúdili jeho oči plné lásky, rozum hovoril: Je škaredý a chromý, srdce odpovedalo: Je dobrý, milý a miluje ma. Rozmýšľal som: Je o pätnásť rokov starší. To nevadí, s mojím synom je ako s otcom. Môžem nájsť niekoho rovnako starého, pekného a štíhleho. Nie, chcem len dobrého a spoľahlivého.
Ale vždy som snívala iného muža, doplnil rozum. Teraz som našla tieho! Milujem ho!
Naša svadba prebehla v tom istom kostole, kde sme sa spoznali pred tromi mesiacmi. Stál som pred oltárom, už bez paličky v ruke, a pozeral som na svätý obraz, ktorý mi kedysi rozprával. S úprimným srdcom som povedal:
Ďakujem ti, Bože!
Z tohto dňa som pochopil, že aj keď sa zdá, že všetko okolo nás sa rúca, úprimná viera, pomoc a ľudská láskavosť môžu zmeniť osud. Naučil som sa, že najväčší dar je schopnosť podávať ruku, keď niekto najviac potrebuje pomoc.
