Volám sa Jozef Kováč a narodil som sa v malej dedine v slovenských kopcoch. Od malička mi starý otec rozprával príbehy o tom, ako kedysi vrch pred našim domom pokrývali husté lesy, čisté potoky a vtáci, ktorí spievali od úsvitu.
Keď som mal osem rokov, vrch bol holý, erodovaný, s popraskanou zemou a tichom, ktoré bolelo.
Raz som sa starého otca spýtal:
Prečo už tu nie sú stromy?
Vytínali ich, aby predali drevo, a zem sa unavila, odpovedal.
A kto ich znova vysadí?
Ten, kto miluje budúcnosť viac ako dnešný pokoj.
Tú noc som nemohol spať. Cítil som, že starý otec mi zveril úlohu.
Na druhý deň som našiel zhrdzavenú plechovku, naplnil ju zemou a zasadil do nej semená jelše, ktoré som našiel pri ceste. Každý deň som ich polieval vodou, ktorú som donášal z potoka. Keď som uvidel prvý výhonok, precítil som niečo nevysloviteľné ako by sa so mnou rozhodol zostať kúsok nádeje.
Zháňal som ďalšie semená a sádzal ich najprv na našom dvore, potom na okolitých svahoch. Susedia sa mi smiali:
Jozef, to, čo robíš, nemá zmysel.
Ale ja som si pamätal slová starého otca.
Časom sa ku mne pridali ďalšie deti. Každú sobotu sme chodili na vrch s petflašami vody, semenami a malými lopatkami z plechoviek. Niektoré rastlinky prežili, iné nie. Naučili sme sa chrániť ich pred kozami plotmi a obkladať kameňmi, aby udržali vlhkosť.
Keď som mal pätnásť rokov, na vrchu rástlo už vyše tri tisíc stromov. Zmena bola viditeľná: vtáci sa vracali, pôda lepšie zadržiavala vodu a po dažďoch sa objavovali malé potôčiky.
Správa sa dostala do miestneho rozhlasu, potom do novín v Košiciach. Jedného dňa za mnou prišiel muž z environmentálnej nadácie.
Jozef, chceš pomoc vysadiť ešte viac stromov? spýtal sa.
Neváhala som.
S ich podporou sme získali náradie, rukavice a hlavne semená a mladé stromčeky pôvodných druhov. Dostali sme aj školenia o obnove ekosystému. Starý otec, už veľmi schátraný, ma objal a povedal:
Teraz už naozaj vidíš budúcnosť, synku.
Dnes mám dvadsaťštyri rokov a študujem environmentalistiku. Na vrchu, kde kedysi nebolo nič, teraz rastie mladý les s vyše dvadsaťpäť tisíckami stromov. Nie je dokonalý ani hotový, ale je domovom pre ďatele, veveričky, líšky a ľudí, ktorí milujú prechádzky v tieni jeho korún.
Vždy, keď tam vystúpim, dotknem sa kmeňov a pomyslím si, že tieto stromy tu budú ešte dlho po tom, čo ma už nebude. A rád si predstavujem, že za päťdesiat rokov sa nejaké dieťato spýta svojho starého otca:
Kto to všetko vysadil?
A on odpovie:
Chlapec, ktorý miloval budúcnosť viac ako svoj pokoj.
