Mám 60 rokov, už dlho som na dôchodku a žijem si svojím životom. Posledných 10 rokov bývam sama, bez manžela, bez detí, bez kamarátok. Moje deti majú svoje vlastné starosti, rodiny žijú v iných mestách, manžel už nežije a mojím potešením je moja chalupa moja radosť a oddych. Hneď, ako sa oteplí, sťahujem sa tam, upratujem dom aj záhradu a potom sadím kvety, robím záhony. Tam sa cítim dobre a uvoľnene.
Lenže v zime sa tam ostať nedá, sneh by som sama neodhrnula. Nikto mi nemá ako pomôcť, preto sa musím v zime vrátiť do mesta. Na jeseň ešte zvládam všetko sama. Tento rok som v septembri trochu prechladla, zostala som týždeň v Bratislave, ale len čo sa počasie zlepšilo, utekala som späť do svojej milovanej dedinky.
Keď som došla k svojmu domčeku, brána bola dokorán. Pomyslela som si, že sa mi niekto vlámal do záhrady. Všetko vyzeralo byť na svojom mieste, ale keď som si všimla, že dvere sú otvorené Zľakla som sa, že ma vykradli! Pomalinky som vošla dnu. Ale všetko bolo, ako som zanechala, len deka bola odložená inak a na stole bol hrnček Ja predsa vždy všetko hneď upracem! Niečo tu nesedí.
Keď ma prešiel prvotný strach, cítila som skôr hnev. Kto a načo tu chodí, kto mi pije z môjho hrnčeka Pozrela som sa z okna a za domom sedel čudný chlapec, rozrobil ohník a zohrieval si pri ňom drobné ruky. Tak tu mám hosťa bez pozvania
Vyšla som z domu a nahlas som si odkašľala, aby som videla jeho reakciu. Hulvát sa mykol, vyzeral vystrašene, ale neutiekol. Naopak, priblížil sa ku mne:
Prepáčte mi, prosím Som tu len chvíľku.
Bol tichý, pokorný, maličký Zľutovala som sa nad ním:
Ako dlho si tu? Čo si jedol?
Len dva dni Nemal som veľa Mal som trochu chleba, ešte mám omrvinky
Chlapec hrdinsky vytiahol udicu, na ktorej mala navlečenú kôrku bieleho chleba.
Ako sa voláš, chlapče? A čo tu vlastne robíš?
Volám sa Dalibor. Vyhnali ma mama s otčimom. Nechcem s nimi bývať…
Určite ťa už celá dedina hľadá.
Nikto ma nehľadá, nič sa nedeje ako obvykle. Nie je to prvý raz, čo takto utekám. Nie som doma týždne, a ani to nezistia Vrátim sa až vtedy, keď som úplne hladný. Aj vtedy sa ma netešia
Ukázalo sa, že vôbec nepochádza z našej dediny. Klasický, no smutný príbeh. Jeho mama je bez práce, otčimov už bolo niekoľko, v dome chýba jedlo, skôr tam nájdete borovičku a opitých ľudí.
Po takom príbehu mi bolo chlapca úprimne ľúto. Aby som pomohla, nechala som ho prespať u mňa a večer som ho nakŕmila. Celú noc som naňho myslela. Ráno som si spomenula na starú známu, čo robí na obecnom úrade, zavolala som jej. Ak nepomôže ona, aspoň ma nasmeruje.
Uistila ma, že s tým môže niečo urobiť, a sľúbila, že veci vybaví. Musela som obehnúť kopu úradov a vypísať papiere, no po pár týždňoch sa zo mňa stal Daliborov opatrovník. Nemohol tomu uveriť, mama sa oňho dodnes nezaujímala.
A tak teraz bývame spolu ako babka s vnukom v zime v paneláku v Bratislave, cez zvyšok roka na chalúpke v Poloninách. O chvíľu pôjde Dalibor do školy a ja verím, že sa nestratí, lebo už teraz číta, píše, počíta a dokonca krásne kreslí. A veruže riadny umelec z neho je!
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
