Pamätám si to, akoby sa to stalo včera, hoci odvtedy už uplynulo mnoho rokov. Mala som šesťdesiat rokov, bola som už na dôchodku a žila som sama už desať rokov bez muža, bez detí, bez priateľov. Moje deti sa rozbehli za prácou do iných miest Slovenska, založili si tam svoje rodiny a môj manžel už dávno odišiel na druhý svet. Jediné, čo mi ostalo, bola moja malá farma pri dedine moje potešenie, moja radosť. Akonáhle sa len trošku oteplilo, presúvala som sa na vidiek, upratovala domček aj záhradu, sadila zeleninu i kvety. Práve tam som sa vždy cítila pokojne, akosi doma.
No keď prišla zima, nebolo možné tam zostať keď napadlo veľa snehu, už som na to nestačila, nevládala som odpratávať. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol, tak mi neostávalo nič iné, než sa vrátiť do mesta do malého bytu v Banskej Bystrici. Na jeseň bolo všetko v poriadku. No tento september som mierne prechladla a zostala v meste celý týždeň. Len čo sa mi polepšilo, ponáhľala som sa späť do mojej milovanej dediny Kľak.
Došla som až k môjmu domčeku a čo nevidím, bránka dokorán otvorená! Pomyslela som si, ktože sa mi len do záhrady pozval. Ale všetko bolo na svojom mieste, lenže zámok na dverách bol rozbitý… V tej chvíli ma premkla úzkosť čo ak mi dom vykradli? Čo by kto hľadal v dome dôchodkyne?! Vstúpila som opatrne, pomaly do predsiene. Vnútri bolo všetko tak, ako som zanechala, až na jednu vec prikrývka na posteli bola rozhádzaná, pritom som ju vôbec nepoužívala. Na stole stála hrnček… ale veď ja si vždy dôkladne upracem riad! Niečo tu nesedelo.
Strach sa pomaly vytrácal, striedal ho hnev. Kto, s akým právom mi sem prišiel, čosi pil z môjho hrnčeka? Kukla som von oknom a tam pred domom sedí chlapec zvláštny, neznámy, rozkladal si malý oheň, zahrieval si ruky. Ó, nepozvaný hosť…
Vyšla som von a zakašľala, aby si všimol, že som tu. Výtržník sa prebral, trochu sa strhol, no neutekal, dokonca sa priblížil so sklonenou hlavou:
Prepáčte, som tu len chvíľu…
Pokojný, pokorný, malý okamžite mi ho prišlo ľúto.
Odkedy si tu? Čo si jedol?
Len dva dni… Nemal som veľa jedla… našiel som len kúsok chleba…
Chlapec pyšne ukázal rybársky prút, na ktorom visel kúsok bieleho chleba.
Ako si sa sem dostal?
Mama a otcim ma vyhodili z domu. Už s nimi nechcem bývať, tak som ušiel…
Myslíš, že ťa dedina hľadá?
Nehľadajú ma, ako vždy. Nie je to prvý raz, čo som ušiel. Týždne som sa neukázal nikomu to nechýbalo. Vrátil som sa iba, keď som už malý hladný žalúdok nezvládol. Ani vtedy nemali radosť, keď som sa objavil…
Ukázalo sa, že chlapec nepochádza ani z našej dediny. Jeho mama bola bez práce, otcovia sa menili ako ponožky.
Po takejto ťažkej spovedi mi stislo srdce a premýšľala som, ako mu pomôcť. Samozrejme, nechala som ho prenocovať, nakŕmila som ho a celú noc dumala, čo ďalej. Na druhý deň ráno mi prišla na um dávna kamarátka Štefánia, ktorá pracovala na obecnom úrade. Zavolala som jej, či by mi vedela poradiť, kam sa obrátiť.
Zaručila mi, že mi vie pomôcť, prisľúbila, že prevezme vec do rúk. Pravdaže, musela som pobehovať, vybaviť dokumenty, ale za pár týždňov som sa stala jeho zákonným poručníkom. Chlapec neveril vlastnému šťastiu, a jeho mama ani slovka nevybafla, keď išlo o jej syna.
Tak sme začali žiť ako babka s vnukom zime v byte v meste, ostatné mesiace na vidieku. Už čoskoro pôjde do školy som presvedčená, že si tam bude viesť výborne, veď už číta, píše, počíta a dokonca kreslí! Ach, ako krásne kreslí… Skutočný umelec!
