Nie srdce, ale suchár
Zuzke bolo pätnásť, keď sa od rodičov dozvedela, že v rodine čakajú ďalšie dieťa. Dupala nohami a kričala:
“Mami, načo nám ešte jedno dieťa? Chcete mať v starobe bábätko? Som vám málo?” Hnevala sa, lebo vedela, že bude mať súpera a rodičia už nebudú venovať toľko pozornosti a peňazí len jej.
Doteraz jej otec s matkou vyhovárali na každu drobnosť, ale teraz hovorili o kočíku, postieľke a vaničke. Načo také veci, keď Zuzka potrebuje nové čižmy! Chcela sa obliekať pekne. Nebola práve najkrajšie dievča – mohutná, hranatá, s výraznými črtami v tvári, ale verila, že pekné šaty ju spravia atraktívnejšou. Vždy sa vyšňořila, aby zakryla nedostatky, a vymáhala od rodičov čo len chcela. A oni ustupovali. Teraz však príde sestra a všetko jej pokazí.
Narodila sa jej mladšia sestra Katka. Zuzka z toho nemala veľkú radosť. Katka bola ako bábika – modrooká, so svetlými kučeravými vlasmi. Už chodila a natiahla ruky k sestre, ale tá ju odohnala:
“Mami, zober si svoju Katku, prekáža mi.”
Čas plynul, Katka vyrastala a stala sa skutočnou krasavicou. Zuzka zostala obyčajnou dedinskou dievkou, a čo horšie, nikto sa s ňou nechcel ženiť. Po škole nešla študovať, robila poštárku v rodnej dedine.
Katka však v devätnástich prepadla láske. Zoznámila sa so Štefanom, ktorý prišiel do dediny na prax. Láska skončila tým, že Katka otehotnela a Štefan ako sa zjavil, tak zmizol.
“Porod,” povedala matka, “čo už, vychováme to. Pomôžeme ti.”
Katka porodila syna Janka. A od starej sestry si vypočula dosť:
“Ty, Katka, si vždy bola naivná. Láska! Nič také neexistuje. Pozri sa na mňa – neverím v lásku, preto som neskončila ako ty. Ty si žiješ v bublinách. Teraz budeš trpieť s tým…” O Johanovi sa vyjadrila nepekne.
Zuzke nikto nebol ľúto. Každý deň Katke vyčítala, že má dieťa bez otca. Robila to však potichu, aby rodičia nepočuli – nerobilo im to dobre. Raz jej dokonca povedala:
“Načo ti je tento Janko? Radšej ho nechaj v pôrodnici, keď si nemala rozum na to, aby si sa ho včas zbavila.” Sestra plakala a trápila sa.
Katka chcela odísť z domu, len aby nepočula sestrine urážky. Ale kam? Bez peňazí, bez manžela. Napokon sa to vyriešilo inak – Zuzka oznámila, že odchádza do mesta.
“Už vás tu nemôžem vidieť. Odídem a budem žiť sama.”
Rozhodla sa osamostatniť. Žiadne vzdelanie nemala, ale už ju rozčuľovalo, že všetka pozornosť patrí Jankovi a Katke. Zuzke bolo cez tridsať a stále sama. Verila, že v meste nájde muža. Aj keby mal byť starší.
Odjela do krajského mesta, pozerala inzeráty. Zistila, že môže pracovať na stavbe a časom získať aj byt, aspoň izbu na internáte. Tam sa aj prihlásila. Mala silu, ľahko nosila vedrá s maltou. Naučila sa murárčiť. Stala sa dravá a chamtivá, chodila na brigády. Na rodičov zabudla – teraz mala svoj život. Keď sa jej niekto pýtal na rodinu, odpovedala:
“Urazili ma, preto som odišla. Nech si teraz hryzú lakťe. Zarobím si sama a žijem dobre. Čakajú, že im budem pomáhať na staré kolesá? Ani nápad!”
“Zuzka, ty nemáš srdce, ale suchár,” hovorili známi. “Ako môžeš takto o rodičoch?” Nevedeli, čo sa v jej rodine stalo, ale vedeli, že ona dokáže byť krutá.
Keďže si radšej myslela, že za jej osud môžu rodičia, nechala ju každý na pokoji.
Zuzka zatiaľ nemala záujem o rodinu. Ani žiadneho muža v dohľade, ale priala si boháča. Nie oligarchu, ale človeka, ktorý by nemusel počítať každý cent. V duchu si hovorila:
“Potrebujem muža s peniazmi, nie lakomca. Takého, aký mi stačí.”
S jej vzhľadom by dobrého muža len tak neulovila, ale túžila po ňom. Raz stretla Juraja, ktorý jej povedal:
“Zuzka, ty ani nevieš, čo je láska. Keď to pochopíš, potom sa môžeš pýtať, ale dotiaľ ťa nebudem rozmaznávať.”
“Čo si to vymyslel? Ako keby som pre teba mala študovať kamasútru!” nahnevala sa.
“Nie o tom je reč, Zuzka. Ale ty to aj tak nepochopíš…”
Ešte viac sa urazila. Považovala sa za múdru, a tento Juraj ju označil za nerozumnú. Neskôr stretla Martina a rozhodla sa inak. Nešla priamo k veci, ale začala sa sťažovať:
“Žijem sama, nikto mi nepomôže. Rodičia všetko venujú mladšej sestre s jej synom. Ja pre nich nie som ani dcéra, len odrezaný krajec.” Martin sa však zarobil:
“A čo plánujú s domom? Pozor, aby ho neprepísali na mladšiu. Ona je pri nich, ty ich odmietaš.”
Zuzka sa zamyslela a rozhodla sa navštíviť rodinu.
“Možno má pravdu. Aj keď nie je čo deliť, dom je dom.” Chamtivosť ju prešla.
Víkend vyrazila do dediny. Prišla, akoby nič. Ako keby nikdy neodišla.
“Ahoj. Ako sa máte?”
“Dobre, ale prečo si nám nedala ani adresu?” spýtala sa matka. “Nevieme, kde si, čo robíš.”
“Tak som tu, prišla som.” A medzi rečou sa spýtala: “Čo plánujete s domom?”
Matka naivne odpovedala:
“Chceme opraviť, už je to potrebné.”
Otec však hneď pochopil a vytiahol Zuzku na dvor:
“Nie si príliš skoro, dcérka? Ešte sme živi.”
Zuzka sa zapotáčala, že to tak nemyslela. Ale otec prísne dodal:
“Katku s Jankom neurazíme
