Chceš sa ma zbaviť?
Čo to máš na sebe, Iveta? Oľga Novotná si premerala dcéru od hlavy po päty, pohľad zastavila na sukni. Veď je to nemorálne krátke. V tvojom veku by si už mala prestať sa obliekať ako pubertiačka.
Iveta si automaticky stiahla lem, hoci sukňa jej skoro siahala ku kolenám. Obyčajná kancelárska sukňa, ktorú si nedávno kúpila vo výpredaji. Vtedy ju považovala za skvelý úlovok klasický strih, neutrálnu farbu.
Mami, je úplne v poriadku Iveta sa snažila, aby v jej hlase nezaznela podráždenosť. Nosím ju do práce.
Práve preto. Ľudia sa pozerajú a myslia si ktoviečo. Ja vo tvojich rokoch…
Iveta tiež nedopočúvala. Počula to už stokrát o skromnosti, o za našich čias, o tom, ako má vyzerať slušná žena. Bez slova položila na stôl obálku, tučnú, s logom cestovnej agentúry.
Toto je pre teba, mama…
Oľga Novotná zmĺkla a pozrela na obálku, potom na dcéru, zas na obálku.
Čo si mi to priniesla?
Otvor si ju.
Iveta tento okamih pripravovala pol roka. Každé zvyšné euro odkladala bokom. Ten kúpeľný dom v Piešťanoch s kolonádami a liečivými prameňmi, o ktorom mama snívala. Iveta všetko premyslela do detailu, našla apartmán, zaplatila, vybavila.
Oľga Novotná vytiahla poukaz, preletela cez text očami. Iveta čakala, aspoň na jemné ďakujem alebo pohľad, v ktorom by spoznala trochu vďačnosti.
Mama našpúlila pery a obálku odsunula na kraj stola, akoby bola špinavá.
Zase si všetko rozhodla za mňa.
Ivaninmu dychu chýbalo miesto.
Mama, veď to sú Piešťany. Vždy si chcela…
A kto mi poleje fialky? Nedomyslela si to? Oľga klopkala prstami po stole. Tri týždne preč a už ich nenájdem.
Budem chodievať. Každý deň.
Ty pracuješ. Zabudneš, zamotá sa ti to. A vôbec, tam určite varia len samé nejedlé zdravé jedlá. Čítala som, že v tých nových kúpeľoch stále šetria.
Iveta hľadela na matku, nedokázala pochopiť, či to myslí vážne. Pol roka si odriekala rannú kávu, nové lodičky, výlety s kamarátkami. Toto je tá vďaka?
Mami, je tam päť reštaurácií. Bohaté menu, masáže, bazén, prechádzky po kúpeľných parkoch…
Prechádzky… Oľga ju napodobnila. Pekné slová si sa naučila. Ale spýtať sa, či mi to vôbec treba, to ti nenapadlo?
Iveta prehltla horkosť. Čakala aspoň nervózne dobrá práca. Kvôli tomu žila roky.
Sadla si na stoličku. Nohy jej zrazu oťaželi, akoby telo už ďalej stáť nechcelo. Pozerala na obálku, ktorú matka odsunula až na samý okraj stola. Mlčala.
A ešte ten vzduch Oľga už krúžila po kuchyni, vyrovnávala obrúsok, hoci nebol pokrčený. Tá vlhkosť, tlak mi z toho vystrelí. Uvažovala si aj o tom?
Iveta mlčala. Zrazu si uvedomila, že nechce odpovedať. Pocit, ktorý ju dávno opustil nechuť obhajovať sa ju celú zalial.
A cesta? Kolko trvá vlak do Piešťan? Celý deň sa trepať? S mojim chrbtom? Mama si sadla oproti, zložila ruky a chystala sa na dlhé rozprávanie. Pozri sa na susedku Katku, aj keď je popletená a jej muž je nula, každý deň príde k mame, aspoň s nákupom, aspoň na chvíľu posedieť.
Iveta sledovala vrásky okolo matkinej pusy, odrastené šediny pod novofarbou, známe ruky s napuchnutými žilami. Tie isté, ktoré jej kedysi plietli vrkoče, tie pery čo spievali uspávanky. Kam sa to všetko stratilo?
Počúvaš vôbec?
Počúvam, mama.
Tak to nevyzerá. Sedíš tu ako socha. Ja ti vravím, ako je to dôležité, a ty…
Oľga pokračovala: izby v kúpeľoch malé, susedia hluční, lekári mladí a ničomu nerozumejú, len predpisy a tabletky. Iveta prikyvovala, ale zvnútra sa v nej rozprestierala prázdnota.
Na hodinkách pribúdali minúty. Polhodina, celá hodina. Oľga sa rozohnila, prešla na výčitky osamelé večery, zriedkavé telefonáty, dcéra sa jej celkom odcudzila.
Vieš si predstaviť, ako mi je tu samej? Mama zvraštila bradu. Chceš ma odsunúť, aby si mohla mať pokoj?
Mami, je to dar.
Dar! Oľga rozhodila rukami. Dar má človeka potešiť. Ty si mi toto kúpila, aby si mala pokojné svedomie. Odpáliť mamku do kúpeľov, len aby si mala kľud!
Iveta sa pomaly postavila. Nohy sa jej stále trochu triasli, ale zovrela v prstoch obálku.
Máš pravdu, mama. Bolo by ti tam zle. Vrátim to.
Oľga zrazu stíchla. V očiach jej zablikol zmätený výraz človeka, ktorý čakal dlhý boj, a zrazu nemá protivníka.
To ako myslíš? Vrátit to?
Presne tak. Vrátim peniaze. Mala si pravdu, nepremyslela som to.
Ivan, polož tú obálku.
Prečo? Veď tam nechceš ísť.
Nepovedala som, že nechcem! Povedala som, že si sa mohla opýtať! Hlas matky naberal na sile, líca jej očerveneli. Vždy si musíš spraviť po svojom a potom sa čuduješ, že mi je ťažko!
Iveta si pritlačila obálku k hrudi a zamierila k predsieni. Srdce jej horelo v krku, no rozhodnutie jej spevnilo krok.
Kam ideš? Iveta, rozprávam sa s tebou!
Mama, som unavená.
Unavená! Oľga vybehla za ňou, schmatla ju za lakeť. Ja za teba položila celý život! Otec nás opustil, hladovali sme, sama som ťa vychovala! Toto je tá vďačnosť?
Iveta sa otočila. Pozerala na matku, na rozochvené pery, bledú od hnevu tvár.
Sama si povedala, že nechceš.
Povedala som, že si sa ma mala opýtať!
Tak sa pýtam. Mami, chceš ísť do Piešťan?
Oľga lapala po dychu.
Robíš si zo mňa srandu? Chceš ma doraziť? Nemáš srdce, ako robot! Daj mi tú obálku naspäť, ešte si to rozmyslím!
Iveta si opatrne vyslobodila lakeť zo zovretia. Obálku stále držala.
Zavolám ti zajtra, mami.
A zatvorila za sebou dvere skôr, než stihla matka odpovedať.
Kliatby ju dobehli už na schodisku, tlmene cez zamknuté dvere. Niečo o nevďačnosti, stratenej mladosti, o tom, že ešte bude ľutovať. Iveta sa nezastavila, ani neobzrela. Nohy ju sami niesli dole po schodoch, okolo schránok s ošúpanou farbou, okolo ľudí z bytovky.
Vonku mrholilo. Iveta nastavila tvár dažďu, pár minút len stála uprostred chodníka a dýchala vôňu mokrého asfaltu. Okoloidúci ju obchádzali, niekto pošomral, no jej to bolo jedno. Obálku mala stále pri sebe a zrazu jej napadlo, že možno by mohla ísť do Piešťan sama. Kolonády, termálne kúpele, žiaden výčitavý pohľad pri raňajkách.
Bezcieľne kráčala, až zastala pri výklade malej kaviarne na rohu. Teplé svetlo sa lialo na stolíky s bielymi obrusmi, vázičky s kvetmi, ľudia vnútri pokojne večerali, nikam sa neponáhľali. Iveta stlačila kľučku a vošla.
Dobrý večer, usmial sa čašník. Ste sama?
Áno, prekvapilo ju, aké ľahké bolo to vysloviť.
Vybrala si stolík pri stene, ďalej od ostatných. Usadila sa, narovnala si obrúsok a otvorila menu. Zrak jej padol na najdrahší dezert hruškový tart s karamelom a slaným fondánom. A pohár červeného vína, hutného, zrelého.
Mama by to nazvala šialenstvom. Vyhodené eurá do vetra. Iveta si predstavila jej zaťaté pery, pohľad plný výčitiek, nekonečné ja v tvojich rokoch a objednala si.
Víno bolo husté a mierne horké. Iveta si odpil, oprela sa a rozlial sa v nej zvláštny pocit ľahkosť namiesto roky ťahajúcej ťažoby. Spomenula si, ako sa aj v detstve bála priniesť domov trojku, pretože mama týždeň neprehovorila. Ako šla študovať ekonomiku, nie filológiu, lebo “to nie je seriózne”. Tri roky bola s Martinom, ktorého naozaj milovala, a rozišla sa, pretože mama denne hundrala, že ten chlapec nemá budúcnosť.
Tart bol jemný, rozplýval sa v ústach. Iveta hľadela na rozpúšťajúci sa karamel a premýšľala, kedy naposledy urobila niečo len pre seba. Nie kvôli maminmu uznaniu, nie kvôli lakonickej pochvale, ale pre seba.
Telefón v kabelke zavibroval. Potom znova. A ešte. Iveta ho vytiahla, pohľad na displej sedem zmeškaných od mamy, tri hlasové správy. Vzdychla a vypla ho.
Dopila víno, dojedla dezert a vypýtala si účet. Nezvyčajne štedro nechala tringelt lebo tak chcela a vyšla do večerných ulíc. Dážď už ustal, nad strechami žiarilo jasné nebo s prvými hviezdami.
Iveta si pomyslela, že najťažší krok už urobila. Prvý raz si dovolila byť dôležitejšia než cudzie očakávania.
