Bolo to pred rokom a pol, v zime, keď môj synček mal iba päť mesiacov. Zavolal mi brat môjho manžela, že či by on a jeho priateľka nemohli na týždeň bývať u nás. Ako by som mohol povedať nie? Úprimne, nebol som z tej myšlienky nadšený mali sme doma bábätko, spával som len po kúskoch, poriadne som nejedol a na nič nemal čas, stále niekto z rodiny otravoval. Ale pomyslel som si, možno mi aspoň trochu pomôžu, oddýchnem si, niekto mi uvarí čaj a budem mať s kým prehodiť pár slov.
Prišli s prázdnymi rukami, na celý týždeň. Človek by aspoň čosi malému donesol, zavesil by mu hrkálku nad postieľku. Mám takú zásadu keď je v dome dieťa, nikdy neprídem na návštevu naprázdno, tak som to mal naučené odmalička. No, tu som si povedal, že situácia je možno iná.
Tvárili sa, že majú vybavovačky, ale vlastne nikdy presne nepovedali, čo robia.
Snažil som sa byť dobrý hostiteľ, varil som, upratoval, v podstate som ich spoznal úplne do detailov. Zo začiatku sa zdalo všetko v pohode. No za celý čas, čo u nás boli, sa jeho priateľka ani raz nespýtala, či mi s niečím pomôže. Ani s varením, ani s upratovaním, ani na chvíľu s malým, keď som sa snažil aspoň upratať kuchyňu.
Každé ráno zmizla niečo vybavovať, jej frajer odfukoval v posteli skoro do obeda, môj manžel bol v práci a ja som lietal po byte s bábätkom na rukách. Ona sa potom vrátila, sadla na gauč a buď oddychovala, alebo pozerala televízor po celý zvyšok dňa.
Ja s malým v náručí som drhol podlahu vonku bola snehová kaša, špina sa lepila zvonku na topánkach, doma chaos, všade omrvinky, do toho variť, kŕmiť malého, kúpať.
Na tretí deň som už nevydržal. Povedal som manželovi, že s tým nie som spokojný, ale on len pokrčil plecami chlapi sa vraj do ženských sporov nemiešajú. Štvrtý deň sa manžel vrátil z roboty a hostia šťastne vyrazili do mesta na film.
Rýchlo sme s manželom navarili, trochu sme sa najedli, a vtom sa oni znovu objavili. Doniesli kopu piva, k tomu chipse a iné pochutiny, no pre mamičku, čo ešte kojenie, ani len obyčajný koláč zo siete nepritiahli…
Najedení si zasadli pred film, a ešte volali manželovi, nech ide s nimi. Vtedy som to nevydržal, poriadne ma to zamrzelo. Odsunul som si ju bokom a poviem jej:
Prepáč, ale mohla by si mi aspoň raz pomôcť? Mám malého syna, som na konci so silami. Aspoň tie zemiaky do polievky daj ošúpať, alebo skús niečo sama ponúknuť. Chceš ma trestať? To nie je fér! Aj ja som unavená. (Z čoho, z tej gaučovej výpravy?) Haló, uvedom si, že si v mojom byte. Nie ja som tvoj hosť, ale vy ste moji hostia.
Tak toto nemusím počúvať! povedala na to.
Vieš čo, drahá, zbaľte sa a chodte!
Zbalili si veci a odišli. Ešte dlho potom som v tichosti premýšľal a bolelo ma, ako ľudia vedia byť nevďační.
Dnes už viem hranice a rešpekt treba držať aj voči rodine, a hlavne sa nebáť povedať, keď ti niečo vadí. Aj u nás, na Slovensku, platí dobrý hosť je ten, čo vie pomôcť aj v ťažších časoch.
