Chcem žiť, Braňo!
Pán doktor Štefan, pán doktor Štefan, čo je s vami?
Sestra Vierka schytila chirurga za rukáv plášťa, ale neudržala ho. Prirazil sa k stene, hlavu nízko v záhybe a mlčky stál.
Viečke hlavou blyslo, že lekári dávajú pacientom celých seba, pracujú až kým neodpadnú! Ale kto to docení? Pacient po operácii to ani len nezbadá.
Pán doktor Štefan, čo je? Mám zavolať…
Netreba, odlepil hlavu od steny, tackavo prešiel do sesterskej izby, Pred dverami sa ešte obrátil na vystrašenú sestru: Je to v poriadku, nemajte strach.
Doktor sa zvalil na koženú pohovku. Volá sa to v poriadku? Posledné mesiace máva zvláštne záchvaty motania hlavy. Prepracovanie? Najskôr áno.
Kedysi mal víkendy, naozajstný oddych mohol ísť s manželkou na návštevu, s deťmi na Železnú studničku, výlet do Tatranskej Javoriny.
Teraz? Keď robia všetci lekári tri pohotovosti naraz… Ale Štefan už má druhé manželstvo, mladšiu manželku, deti školopovinné, výdavky stúpajú. A auto by chcelo už nové.
Ale to nebolo najdôležitejšie. Štefan si zvykol byť žiadaný, chcel byť najlepší, túžil po uznaní, po chirurgických výhrach. A dvadsať rokov to aj vychádzalo pacienti sa k nemu tlačili, kolegovia si ho vážili, volali ho na konferencie… dobre zaplatili.
Braňo, volal kolegu anesteziológa, Tvoja Evička je dnes v službe?
Ahoj, Štefo, je tam dneska.
A pred koncom služby už ležal v prístroji na magnetickú rezonanciu, počúval zvláštne zvuky, ktoré ani hudba zo slúchadiel neprehlušila.
Zrazu naňho dopadol strach: stlač hrušku, nech ho odvezú z tej rúry. Potreboval sa rozptýliť, myslieť na niečo pekné. Ale čo, na čo?
Pamäť zostupovala po schodoch života. Druhá svadba… Chirurg, živiteľ rodiny, mladá žena, učiteľka jeho tretiackej dcéry.
Klapkanie stroja fragmentovalo pokus spomenúť niečo krásne z tej doby. Prácadomovpráca. Prvé manželstvo, rozvod. Ani nevysloviteľné spomienky.
Študentské časy? A áno, prvé štyri roky!
Pamäť Štefana sa chytila, zatočila sa, unikla zo strojových zvukov, vrátila do minulosti, do brigády so starými kamarátmi: Štefan, Viktor a Braňo. Všetci traja budúci lekári. Zblížili sa hneď počas prijímačiek v cudzom meste v Martine, bývali na internáte.
Braňo bol okuliarnatý chalan z dediny pri Humennom, skromný, trocha naivný, no charizmatický, až ste chceli len byť pri ňom, počúvať tiché múdre slová, pozerať mu do jasných modrých očí za okuliarmi.
Pamäť mal výbornú, všetky témy zo skúšok vedel naspamäť, odpovedal na všetko.
Viktor bol protiklad. Horehronský veľkán, hlučný, nenáročný. Viac blúdil medzi kamarátmi po poschodiach ako sa učil.
Aj Štefan mal obavy zo skúšok. Neveril, že uspeje. Obdivoval Braňovu rozhľadenosť, Viktorovu obratnosť s ľuďmi. Z ich izby sa na školu napokon nedostal len Mišo. Títo traja ostali spolu.
Na prvom ročníku im internát neponúkli, mama Braňa, starostlivá, im našla podnájom.
Nech vás Boh žehná, chlapci, žite v poriadku, napiekla im bryndzové pirohy na mesiac.
Čo robí tvoja mamka, Braňo? pýtal sa Viktor.
Predáva sviece v kostole, hrýzol Braňo makovník.
Čože? Ty si veriaci?
Áno. A ja som veriaci, povedal Braňo.
Chalani kukli na ikony na parapete.
Tie sú tvoje? Myslel som, že ich tvoja mama zabudla.
Nezabudla. Nechala pre mňa.
Viktor vždy najprv povedal a až potom premýšľal:
Ste trafení? Prečo si šiel na medinu, keď tu je len veda, nie rozprávky. Že Boh pomôže…
Lekár lieči telo, Boh dušu, kľudne Braňo, a kamaráti len mávli rukou.
O viere sa viac nebavili. Všimli si, že Braňo sa križuje, potichu, nenápadne. Bol výborný študent, hádky vedel stíšiť jednou rozvahou.
Domácnosti ho veľa nevzrušovali, keď sa Viktor a Štefan hádali o zemi, Braňo zobral handru a začal umývať.
Oplatí sa kvôli zemi hádať? Radšej pozametáme…
Bol ako nitka, ktorá držala partiu pohromade.
Bol aj najskôr zamilovaný v študentskom výbore stretol svoju Galinu: malá, čiernovlasá, energická, láskavá. Od druhého ročníka chodili ruka v ruke.
Viktor, napriek chlapskej surovosti, bol veľmi šikovný, už v zime druhého ročníka pracoval na záchranke, v nemocnici mu verili, dávali zložité úkony.
Štefan sa učil poctivo. Neoslnil výsledkami, ale túžil byť dobrým lekárom.
***
Magnetická rezonancia ho vypľucla na denné svetlo. Štefan pozrel von oknom, veľký nádych. Kde sa tu vzala klaustrofóbia?
Vošla Evička, dávala dolu slúchadlá.
Ako? Už ste pozerali?
Počkaj, doktor si opíše výsledok. Zavolám, prídi neskôr, sklopila oči.
Zajtra si prídem po výsledky. Idem domov.
No Evička sama zaklopala na jeho izbu a doniesla opis, CD a snímky.
Vieš dobre, Štefan. Ale neodkladaj to. Skús Ančináka.
Štefan len letmo prečítal popis, vložil CD do počítača a scrolloval si snímky mozgu jeho vlastného, s jasným ložiskom. Skôr mal pocit, že je to cudzí pacient, nie on. Ani cestou domov nechápal.
***
Ančinák Ľubomír bol najlepší neurochirurg v nemocnici.
Nebudem to obchádzať, si lepší chirurg ako ja. Nebudem klamať, vidíš predsa…
Vidím. Je to úplný koniec?
Ale no, otázka hysterického pacienta. Vieš dobre všetko v rukách lekára a v rukách Božích.
Neverím… Neverím, že sa mi to stalo. Chcel som ísť do Bratislavy na deň lekárov, pozvanie… Rodinu zobrať. A teraz? Čo by si robil na mojom mieste?
Ja by som šiel do Bratislavy, ale na kliniku k doktorovi Šimonovi Rokonovi, tí robia zázraky. Ale Úradník už neoperuje, ale má skvelý tím, podľa jeho metód. Problém je ten, že čakacia lehota je na rok. Možno kamarát lekár pomôže vybaviť prístup.
Štefan operoval, predpisoval, konzultoval. Bolesť ho neznepokojovala, len slabosť, to odohnal liekmi.
Hľadal cesty do Bratislavy. Napokon povedal žene.
Ingrid, do Bratislavy pôjdem sám.
Prečo? A deti?
Nejdem na konferenciu, idem na operáciu. Mám nádor…
Ingrid naňho pozrela, slzy v očiach.
Pane Bože, Štefo… Musím ísť s tebou.
Ešte nie je istá operácia, Ingrid. Možno budem čakať. Ale okno možno otvorené nebude.
Porozprával jej detailne aj keď ako dieťa, preskakujúc z témy na tému: podozrenia, vyšetrenie… Skôr ako manželka, počúvala ako jeho spovednica.
***
Svedkovia Jehovovi odmietajú transfúziu, vraj Biblia. Iba mäso s dušou, s krvou, nejedzte.
Štvrtý ročník, sedeli na prednáške.
Cirkev je vraj proti darcovstvu orgánov, proti IVF, všetko pre svoju dogmu. Cirkev verzus medicína neprekonateľné.
Nie je to pravda, ozval sa hlas z davu.
Kto to povedal?
Ja, postavil sa Braňo. Cirkev a medicína spolu slúžia človeku.
Chceli ho zahanbiť, volali ho k tabuľu. Braňo odpovedal pokojne.
Cirkev myslí na dušu, podporuje umelé oplodnenie manželov ale nie od cudzieho darcu. Cirkev myslí aj na surogátnu matku, na deti: nevidí to ako jednoduché riešenie; znamená to utrpenie pre ženu, čo dieťa donosí a odovzdá.
Hlúposť! prednášajúci kričal, Náboženstvo je ópium pre ľud, je prekážkou vedy!
Braňo nebúrlil, len pokýval hlavou, odpovedal rozvážne, citoval Písmo. Svojou pokorou rozčúlil pedagóga, študenti cítili, že Braňo mal pravdu.
Potom na Braňa prišli ťažkosti, volali si ho k dekanovi, usmieval sa menej, rozprával len s Galinou.
Na piaty ročník už neprišiel. Dostal sa do seminára, to napísal do listu, rozlúčil sa.
Štefan s Viktorom boli v šoku. Najlepší študent! Takto odísť!
Hľadali Galinu, tá mlčala; navštívili Braňovu mamu tešila sa, že syn je v seminári.
Vraciac sa na internát, s taškou domácich koláčov, stále nechápali jeho rozhodnutie.
Och, Boh môj, čo ho to napadlo? vyčítal Viktor.
***
Aká sviečka? Ja ideme za kamarátom. Mám voľno.
V sesterskej izbe s Ľubomírom Ančinákom, o tri dni mal Štefan vycestovať do Bratislavy. Lístky mal, na auto sa necítil.
Za kým ideš?
Za starým známym. Nevideli sme sa vyše dvadsať rokov. Z piateho ročníka odišiel do seminára. Dnes je farár. Idem zajtra autom, je to blízko.
Malé mestečko, známe kláštorom, vyzeralo omšele. Hlavnou zaujímavosťou bol kláštor, biele múry uprostred lesa, zlaté kupoly lesknúce sa v slnku tak, že zabolia oči.
Liturigiu mal Andrej, treba čakať. Čo je to liturgia a ako dlho sa neopýtal. Potúlal sa. Vonku cintorín, cesta k potoku. Staré ženy šli dolu k studni, ale nie po schodoch. Každá trikrát. Prečo?
Nevypijete vodu zo studne? opýtala sa ho usmiata žena.
Mám? Ja…
Fľaše sú tam, treba trikrát. On len prikývol, všetko je tu sen.
Štefan šiel k hriadke s fľašami, naplnil jednu od studne, trikrát zbehol a vybehol kopec. Voda ľadová, sladká, čistá ako slza.
Neprestával mať radosť: ak je táto oblasť Braňova, žije si dobre.
Vrátil sa, keď ľudia vychádzali z chrámu. Zrazu ku nemu prichádza: fúzatý farár krásnym hlasom no to nemôže byť Braňo, vysoký, tučný, bez okuliarov! No keď sa pozrel, modré oči prezradili všetko.
Zašepkal: Čo, Braňo.
Prísna pani zasyčala: “Povedzte požehnanie, pane farár!” Ale Braňo už Štefana objímal.
Štefan! Vitaj, priateľ môj…
Taká radosť dnes! Galina sa poteší.
Galina bola miestna lekárka. Mali päť detí, najmladší mal desať. Chceš kávu? Poď domov. Dom bol pestrý, plný kvetov a obrazov, sviečky pred ikonami, v kuchyni moderné spotrebiče a voňavý koláč.
Štefan ani nevedel, prečo prišiel. Cítil sa ako u najbližších. Zaspal v hamaku na verande.
***
Ty tú históriu poznáš?
Jasné. S Viktorom sme si dlho telefonovali, aj písali. Potom, žiaľ, kontakt šiel do stratena. Boh riadi všetko.
Hneváš sa na mňa?
Boží súd. Ale povedz, čo ťa trápi. Vidím…
Nádor na mozgu… Zlý.
Braňo povzdychol.
Zajtra príď na omšu, ak nevládzeš, sadni si, potom spoveď a prijímanie. A potom rozhodneme…
V noci sa Štefanovi všetko miešalo a menilo. Spoveď na druhý deň bola ako pokánie. Priznal žiarlivosť, krivé slová o Viktorovi, starú lásku k jeho nevestu Alenku, ktorá ho dostala na krkávaj útek z kamarátstva. Rozprával všetky svoje hriechy, prehrešky v zamestnaní, neveru, omyly, až sa mu tisli slzy do očí.
Odpustíš, Braňo?
Boh odpúšťa, nie farár. Hlavné je úprimné pokánie.
Štefan sa rozplakal, kľakol si.
Povedz Bohu, že to myslím vážne, povedz, chcem žiť, chcem svoju Ingrid milovať, vychovať deti, pracovať aj ako radový lekár… Nič viac…
Braňo dokončil modlitbu. Potom:
Mal by si nájsť Viktora, požiadať o prepáčenie, sklonil sa k Štefanovi.
A kde ho nájdem? Do Bratislavy odchádzam o dva dni.
Musíš, Viktor je v Košiciach, na onkológii. Skús to v Košiciach.
Uvidíme. Prvé je Bratislava…
A tú sestru, čo ju pre teba vyhodili, nájdi…
To zvládnem.
Pred odchodom Štefan pätnásťkrát vyliezol na kopec pri rieke, po každom treťom výstupe sa napil vody zo studne a znova hore…
Staré žienky križovali sa i jeho, dúfajúc: Nech vám Boh pomáha.
