Dnes som si spomenul na jednu udalosť, ktorá mi navždy zmenila život. Všetko to začalo tým, keď moja žena Martina prišla domov so slzami v očiach a rozprávala o malom dievčatku, ktoré našla v parku.
Chcem urobiť test ak je Dáša naozaj moja, vezmem si ju.
Ber si ju hneď, lebo mi len pod nohami motá unavuje ma, treba ju kŕmiť, obliekať, ani si niečo nekúpim, aby som mala na nejaké jedlo. Taký je život… Daj mi peniaze, Miško, ha?
Martina sa chystala do práce. Rýchlo pripravila manželovi sendviče, zabalila ich do alobalu a položila na stôl.
Miško pracoval v autoservise, nemali obedové prestávky, takže si vždy musel niečo doniesť z domu.
Martina pracovala v jedálni ako kuchárka. Jej práca bola trochu ďalej od domu, preto musela vstávať o hodinu skôr ako manžel.
Vonku mrčal dážď a Martina si zobrala dáždnik, ktorý ležal v chodbe. Dáždnik jej vykĺzol z rúk a s rachotom dopadol na zem. Zamrzela, potom nahliadla do spálne manžel sa nezobudil.
Usmiala sa:
Ach, aká som neopatrná! a opatrne vyšla von.
Autobus prišli prekvapivo rýchlo. Martina sa posadila k oknu a pozerala sa na mesto. Zamyslela sa nad svojím životom.
Už nebola mladé dievča, blížila sa k tridsiatke, bola šťastne vydatá… Aj keď nežili boháčsky, zdalo sa jej, že sú spolu šťastní.
Len jedna vec ju trápila nemali s manželom deti, tak veľmi si želala mať aspoň.
Tri dlhé roky manželstva chodila na vyšetrenia, ale lekári len krčili ramenami a hovorili, že je všetko v poriadku.
Autobus zastavil, Martina zaplatila a vystúpila. Cesta do jedálne viedla cez park.
Urobila pár krokov a náhle sa zastavila na mokrej lavičke sedelo malé dievčatko a plakalo. Mala na sebe tenkú bundičku a triasla sa od zimy, po tvári sa jej miešali slzy s dažďom.
Martina k nej pristúpila a opatrne sa spýtala:
Ahoj! Prečo si tu sama?
Mama ma vyhodila… dievčatko vzlyklo.
Ako to… vyhodila? čudovala sa Martina. Nebolo možné si predstaviť, že by niekto vyhodil vlastné dieťa do dažďa!
Spala som, ale chcela sa mi jesť. Zobudila som ju… a potom ma vyhodila.
Ako sa voláš?
Dáša.
Čo s tebou môžem robiť, Dáša? zamyslela sa Martina a pozrela na hodinky. Poď so mnou. Kde bývaš? Ďaleko?
Nie, blízko. Dievčatko ukázalo rukou smerom.
Šli tým smerom a za päť minút stáli pred bytom. Martina na
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
