Chcem urobiť test ak je Dáša naozaj moja vezmem si ju. Ber ju hneď, lebo mi len pod nohami motá unavuje ma, treba ju kŕmiť, treba ju obliekať, ja si ani nemôžem nič kúpiť, len aby mala čo jest. Taký život… Daj mi peniaze, Miško, ha?
Zuzana sa chystala do práce. Rýchlo pripravila manželovi sendviče, zabalila ich do fólie a položila na stôl.
Miško pracoval v autoservise, nemali obedové prestávky, a tak si vždy musel niečo zobrať so sebou.
Zuzana sama pracovala v jedálni ako kuchárka. Jej práca bola trochu ďalej od domu, a tak musela vstávať o hodinu skôr ako manžel.
Vonku mrholilo, a tak si Zuzana zobrala dáždnik, ktorý ležal v chodbe. Dáždnik jej vykĺzol z rúk a s hlučným treskom dopadol na zem. Zuzana stuhla, potom nahliadla do spálne manžel sa nezobudil.
Zašibala sa:
Ach, aká som nepozorná! a opatrne vykradla von.
Autobus prišli prekvapivo rýchlo. Zuzana sa posadila k oknu a začala pozerať na mesto. Zamyslela sa nad svojím životom.
Už nebola mladé dievča, blížila sa k tridsiatke, bola šťastne vydatá… Napriek tomu, že nežili bohato, aspoň ich život bol podľa nej harmonický.
Len jedna vec ju trápila nemali s manželom deti, a tak veľmi chcela mať aspoň jedno dieťa, nezáležalo na tom, či to bude chlapec alebo dievčatko.
Tri dlhé roky manželstva chodila Zuzana na vyšetrenia, ale lekári len krčili ramenami a hovorili, že je všetko v poriadku.
Autobus zastavil, Zuzana zaplatila a vystúpila zostalo jej len prejsť parkom, za ktorým bola jej jedáleň.
Keď prešla pár krokov po chodníku, s údivom zastala na mokrej lavičke sedela malá dievčina a plakala. Mala na sebe tenkú bundečku a triasla sa od zimy, po tvári jej prúdili slzy zmiešané s dažďom.
Zuzana pristúpila k dievčatku a opatrne sa opýtala:
Ahoj! Prečo si tu sama?
Mama ma vyhodila… dievčina vzlykla.
Ako to… vyhodila? Zuzana sa čudovala. Nedokázala pochopiť, že by niekto vyhodil vlastné dieťa do dažďa!
Spala, a ja som chcela jest. Zobudila som ju, a potom… Mama sa nahnevala… A teraz som tu.
Ako sa voláš?
Dáša.
Čo mám s tebou robiť, Dáša? Zuzana sa zamyslela a pozrela na hodinky. Poďme. Kde bývaš? Ďaleko odtiaľto?
Nie, hneď tu blízko, dievčina mávla rukou nejakým smerom.
Šli tým smerom, ktorý ukázala, a za päť minút stáli pred bytom. Zuzana stlačila zvonček, ale nikto dlho neotváral.
Konečne dvere otvorila ospalá zanedbaná žena v špinavom župane. Dlhé neumyté vlasy rámovali jej zoschnutú tvár.
Prekvapene sa pozrela na Zuzanu, potom na Dášu a bez slova ustúpila:
Vstúpte.
Zuzana prekročila prah. V byte bol strašný zápach, až ju z toho začalo šklbať.
Na špinavej podlahe váľali nejaké handry a vrstva prachu na kredenci naznačovala, že tu už veľmi dlho nikto neupratoval. Zuzana sa rozhliadla a na poličke kredenca si všimla fotku.
Oči sa jej rozšírili od údivu…
Tú istú fotku videla v manželovom albume, len tam bola orezaná zostal na nej len Miško.
Na tejto fotke bol tiež Miško, ale vedľa neho stála krásna mladá žena, v ktorej Zuzana sotva spoznala hospodárku bytu. Obrátila sa a prekvapene sa pozrela na túto zanedbanú ženu.
No? opýtala sa tá.
Čo no? Zuzana sa spamätala. Vaša dcéra sedí v parku a plače! A vás to netrápi? Čo ste to za matku?
A ty ma ešte budeš poučovať? Choď svojich vychovávať! A do mojej dcéry ti nič nie je! žena sa otočila na dievčinu. Kde si sa túlala?
Dievčina rýchlo zmizla do vedľajšej izby a zavrela za sebou dvere. Zuzana pochopila, že tu nemá čo robiť, otočila sa a odišla.
Celý deň jej v hlave vírili myšlienky na dievčinu, na fotku a na tú zanedbanú ženu, ktorá zjavne mala niečo spoločné s jej manželom.
Večer podala Miškovi fotku a opýtala sa:
Milý, kto stál vedľa teba na tejto fotke?
Hovoril som ti predtým o Helene, dlho sme spolu chodili, dokonca sme chceli sobášiť, ale stretla iného a opustila ma.
Prečo si fotku orezal?
Nemohol som jej odpustiť, že nechala moje dieťa keď sme sa rozišli, bola tehotná, ale kvôli tomu všetkému povedala, že dieťa si nechala. Ja som odišiel z mesta, stretol teba. Keď sme sa vrátili späť, už sme boli spolu. Nič som neskrýval. Ale prečo sa pýtaš?
Dnes sa mi stala zvláštna vec, odpovedala Zuzana a rozprávala manželovi o dievčine a jej matke.
Michal ju pozorne vypočul, potom sa spýtal, koľko má dievčina rokov? Zuzana odpovedala.
Zamyslel sa… Áno, mohla byť jeho dcéra…
Kde, hovoríš, bývajú?
Zuzana povedala a išla spať bola veľmi unavená. Len čo zaspala, o pol druhej v noci sa zobudila a všimla si, že v kuchyni svieti svetlo.
Potichu sa prikradla a nahliadla dnu. Michal sedel za stolom a hlboko premýšľal.
Ďalší deň zazvonil u dverí svojej bývalej lásky. Otvorila mu Dáša. Dievčina stála a pozerala sa na neznámeho muža, ktorý sa na ňu nevedno usmieval.
Ahoj! Ty si Dáša? Kde je tvoja mama? dievčina sa otočila a bežala dovnútra.
Mami! Priš
