Zuzana vždy zobudla skôr, než zazvonil budík, akoby mala v sebe zabudované vnútorné hodiny. Vstala, umyvala sa a pripravovala raňajky. Keď jej manžel vkročil do kuchyne, čisto oholený, voňajúc po toaletnej vode, čakalo na stole vajíčka na hnúto alebo na mäkko, nakrájaný rožok, syr a šunka, šálka silnej kávy. Samotná Zuzana sa spokojila len s kávou a kúskom syra bez chleba.
Žili spolu tridsať rokov. Za ten čas sa poznali tak dobre, že takmer nehovorili, najmä ráno. „Dovidenia,“ „Dnes sa oneskorím,“ „Ďakujem…“ Z pohľadu, z krokov, dokonca z mlčania vedeli rozpoznať náladu toho druhého. Na čo zbytočné reči?
„Ďakujem,“ povedal Ján, dopil kávu a vstal od stola.
Keď spolu začínali, vždy ju pobozkal na líce predtým, ako odišiel do práce. Teraz to už nerobil, len poďakoval a odišiel. Pracoval ako inžinier vo vagónke, odchádzal skoro, lebo musel prejsť cez celé mesto v zápche.
Zuzana upratala zo stola, umyla riad a išla sa pripraviť do práce. Pracovala ako učiteľka na univerzite, ktorá bola dve zastávky od ich bytu. Vždy chodila pešo, za každého počasia, aj keď fúkal silný vietor a lialo. Vysoká, športová, štíhla. Šaty nosila len v lete. Na univerzitu chodila v nohavicových oblekoch, väčšinou sivých, s jemným pruhom. Pod sako nosila blúzky v pastelových farbách.
Kedysi tmavé vlasy už boli popeprené sivou. Nefarbila si ich, zapletala si ich do tenkého vrkoča a ukladala do ulitky na zátylku. Žiadna kozmetika, žiadne šperky okrem snubného prsteňa.
Ako učiteľka musela počas dňa veľa hovoriť. Doma radšej mlčala. Manželovi to vyhovovalo. Mal rád ticho. Pre mnohých vyzerali ako ideálny pár. Nehádali sa, neprekárali.
Ján bol o dva roky starší, ale stále vyzeral dobre. Zuzana si zvykla, že ženy si ho všímaly. Kedysi žiarila, no s vekom sa na to naučila pozerať filozoficky. „Kam by ušiel? Nikto mu nebude variť tak, ako ja,“ hovorievala si. A varenie jej naozaj išlo.
Mali dcéru, ktorá po skončení školy vydala za vojakom a odišla s ním.
Študenti sa Zuzany trochu báli. Usmievala sa zriedka, vždy bola stiesnená a pokojná. Nebola však zlomyseľná. Dalo sa s ňou dohovoriť aj na skúške. Ak študent úprimne priznal, že nevie odpoveď na otázku, ale učil sa, pomohla mu a často vytiahla na štvorku. Ale za odpisy bez milosti vyhodila, ak oklamal, dala dvojku. Boli aj takí šibalskí, čo sa neučili a mysleli si, že ich úpenlivý pohľad a náreky vybavia. Ale klam nefungoval. Lož vycítila a neodpúšťala.
S nikým z katedry sa nepriatelila, do klebetení sa nezapájala.
Raz počula v jedálni rozhovor dvoch prváčikov. Sedela k nim chrbtom, nevšimli si ju.
„Čo na ňu hovoríš? Chodí ako chlap. Keby nemala snubný prsteň, pomyslela by som si, že je to stará panna,“ povedala jedna.
„Má manžela, mimochodom, celkom pohľadný chlapík. A má aj dcéru, už vydatú,“ odvetila druhá.
„A čo v nej našiel, keď je pohľadný? A odkiaľ to vieš?“
„Bývam s ňou v jednom dvore. Podľa mňa je normálna.“
„Normálna. Chodí ako chlap. Pochybujem, že má vôbec prsia.“
Zuzana dojedla obed, vstala a pozrela sa na nich.
„Prepáčte,“ zapískali a zčervenali.
„Stará panna. Vypadam ako chlap. Takto o mne rozmýšľajú.“ V kabinete sa pozrela do zrkadla. „No teda. Čo vôbec Ján vo mne videl?“ Zakončilo zvonenie a Zuzana išla na hodinu.
Doma sa hneď vrhla na varenie večere. Rozhodla sa pripraviť dusené mäso v hrnčekoch, práve včas na jeho príchod. Všetko bolo hotové. Zuzana pristúpila k oknu. Manžel vždy parkoval pod oknami. Ale auto tam nebolo. Zrazu za chrbtom zaklical zámok.
Zuzana sa prekvapene otočila a vyšla do predsiene.
„Neprišiel si autom? Pokazilo sa?“ spýtala sa.
„Nie, dal som ho inde.“
Nepýtala sa prečo. Vrátila sa do kuchyne vybrať mäso z rúry. Ján za ňou vošiel, sadol si za stôl.
„Zuza, sadni si, prosím.“
Zložila uterák, ktorý už mala navlečený na ruke, a posadila sa naproti nemu, s rukami pred sebou, prsty zamknutými. Hneď vedela, že sa niečo stalo. Ján sa nevedel pozrieť do očí. Ich vzťah bol dlho uzavretý, ale teraz vyzeral cudzo, odmeraný a napätý.
„Takže… Milujem inú ženu. Odchádzam k nej,“ povedal a utrel si spoconé čelo.
Zuzana si až bolestivo zovrela prsty.
„Prepáč. Pôjdem si zbaliť veci.“ Ján vstal a vyšiel z kuchyne.
Zuzana zostala sedieť. „Bež, zastav ho, porozprávaj sa…“ žiadal vnútorný hlas. Ale nehla sa. Počula, ako otvára skriňu, cinkajú prázdne vešáky. Vytiahol zásuvku, asi si zobral dokumenty. Zaznel zvuk zatváranej zipsu na kufori. Chvíľu bolo ticho. Potom dunivé klopkZuzana sa usmiala, keď si spomenula, ako sa ešte pred pár mesiacmi bála zmeniť čokoľvek vo svojom živote – a teraz tu stála, s novými vlasmi, novými šatami a novým pohľadom na seba samú.
