Zuzana vždy vstala pred budíkom, akoby mala v sebe zabudované vnútorné hodiny. Umyvala sa a pripravovala raňajky. Keď jej manžel prišiel do kuchyně oholený, voniac toaletnou vodou, čakali naň vajíčka na hnúto alebo na mäkko, nakrájaný chlieb, syr a klobása, spolu s hrnčekom silnej kávy. Zuzana sa spokojila len s kávou a kúskom syra.
Žili spolu tridsať rokov. Za ten čas sa tak dobre poznali, že sa takmer nerozprávali, najmä ráno. “Dovidenia,” “Dnes sa oneskorím,” “Ďakujem…” Z pohľadu, z krokov, dokonca z mlčania vedeli rozpoznať náladu toho druhého. Načo zbytočné reči?
“Ďakujem,” povedal Jozef, dopil kávu a vstal od stola.
Keď spolu začali žiť, vždy ju pobozkal na líce pred odchodom do práce. Teraz to už nerobil, len poďakoval a odišiel. Pracoval ako inžinier vo vagónke, odchádzal skoro, lebo musel ísť cez celé mesto v zápche.
Zuzana upratala stôl, umyla riad a pripravovala sa do práce. Učila na univerzite, ktorá bola od ich domu dve zastávky. Vždy chodila pešo, za každého počasia, aj keď fúkalo a lialo. Vysoká, športová, štíhla. Šaty nosila len v lete. Do práce vždy obliekala kostýmiky, väčšinou sivé, s jemným pruhom. Pod sako nosila pastelové blúzky.
Kedysi tmavé vlasy už prekvitali sivou. Nedávala si ich farbiť, zaplietala do tenkého vrkoča a uložila do ulitky na zátylku. Žiadna kozmetika ani šperky, len snubný prsteň.
Ako učiteľka musela počas dňa veľa hovoriť. Doma radšej mlčala. Manžela to uspokojovalo. Mal rád ticho. Pre mnohých pôsobili ako ideálny pár. Nehádali sa, neprekážali si.
Jozef bol o dva roky starší, ale stále vyzeral dobre. Zuzana si už zvykla, že sa naňho ženy pozerajú. Kedysi žiarila, no s vekom na to zobrala filozoficky. “Kam by išiel? Nikto ho nebude kŕmiť ako ja,” hovorievala si. Varenie jej naozaj išlo.
Mali dcéru, ktorá po skončení štúdia vydala za vojaka a odišla s ním.
Študenti sa Zuzany trochu obávali. Usmievala sa zriedkavo, bola striedma a pokojná. Ale nebola zlá. Dalo sa s ňou dohovoriť aj na skúške. Ak študent úprimne priznal, že nevie odpoveď, ale učil sa, pomohla mu a často mu dala aj dvojku. Ale za ťaháky bez milosti vyhodila a za podvody dala päťku. Boli aj takí, čo sa neučili a dúfali, že ich úporný pohľad a prosby vytiahnu na trojku. Ale podvod neprešiel. Klam vycítila a neodpúšťala ho.
S kolegami na katedre sa nepriatelila, do klebetení sa nezapájala.
Raz Zuzana počula v jedálni rozhovor dvoch prváčiek. Sedela k nim chrbtom, takže ju nevideli.
“Čo tá chemička? Modrá panička. Keby nemala snubný prsteň, povedala by som, že je stará panna,” povedala jedna.
“Má muža, mimochodom, celkom pekného chlapa. A dcéru, už vydatú,” dodala druhá.
“A čo v nej našiel, keď je pekný? A odkiaľ to vieš?”
“Bývame v jednom dvore. Podľa mňa je normálna.”
“Normálna? Obleká sa ako chlap. Pochybujem, že má vôbec prsia.”
Zuzana dojedla, vstala a pozrela sa na študentky.
“Prepáčte,” zapískali a začervenali sa.
“StZuzana sa nakoniec usmiala, pretože pochopila, že jej nový život bez Jozefa môže byť aj tak plný radosti a zmyslu.
