**Denník**
Dnes som išla zo školy v dobrom rozmare. V triede zbierali peniaze na kvety a darček pre triednu učiteľku. A Janko povedal, že ženy milujú ruže. Pri tom sa na mňa pozeral tak, akoby to hovoril mne.
Od jeho pohľadu mi srdce zabušilo. Rozhodla som sa, že to bol náznak jeho darčku na Medzinárodný deň žien. Dievčatá budú len závidieť.
Páčil sa mi už od prvého dňa, keď prišiel do triedy. Minulý rok jeho otca preložili do vojenskej základne v našom meste. Janko bol sebaistý a nezávislý. Vyzeralo to, akoby mu bolo úplne jedno, čo si o ňom ostatní myslia. A práve to ma priťahovalo. Ja som sa vždy bála, čo povedia iní, strachovala som sa, že spravím chybu, že budem vyzerať smiešne.
Deti ho okamžite začali rešpektovať, aj učitelia počúvali jeho názory.
Koniec februára, ale už cítiť príchod jari: vtáčiky spievali ráno, slnko svietilo častejšie, rampúchy na strechách tálili, kvapky bubnovali na odkvapy. Srdce mi svíralo očakávanie niečoho tajomného a výnimočného.
Otvárzam dvere do bytu a hneď počujem krik. Rodičia sa opäť hádajú. Už mi to lezie na nervy. Nálada sa mi rýchlo pokazila. Predsa všetko bolo dobré – chodili sme spolu k moru, vesele sme oslavovali Vianoce s praskancami. A čo ak sa rozídu? Už nič z toho nebude?
U mojej spolužiacky Zuzany si mama prerezala žily, keď otec od nich odišiel. Zuzanka plakávala na hodinách. A Maja povedala, že je to dokonca pohodlné, keď rodičia žijú oddelene. Obidvaja jej darujú darčeky a dávajú peniaze. Ale je šťastie v darčekoch a peniazoch?
Kriky zrazu ustali. Po špičkách som pristúpila k pootvoreným dverám a nahliadla do kuchyne. Otec stál pri okne chrbtom k mne. Mama sedela za stolom, tvár schovávajúc v dlaniach. Jej plecia sa triasli. Vedela som, že plače.
„Upokoj sa, Zuzka čoskoro príde zo školy,“ povedal otec, neobrátil sa. „Čo mám urobiť, aby si mi uverila?“ Vtom sa obzrel a všimol si ma vo dverách.
„Dlho už podzvedáš?“ osopil sa.
„Dosť dlho na to, aby som všetko pochopila,“ odsekla som.
„Čo pochopila?“ Mama zhodila ruky z tváre a pozrela sa na mňa.
Nos opuchnutý, oči červené, riasen rozotretá po tvári. „Naozaj nechápe, že týmto vzhľadom ešte viac odháňa otca?“ Napadlo ma podráždené.
„Chcete sa rozviesť,“ vyhrkla som.
Otec sa zamračil, no nič nepovedal.
„A na mňa ste mysleli? Už ste sa rozhodli, s kým budem žiť? Sme predsa traja. Môj názor vás nezaujíma? Nechcem byť s niekým z vás, chcem byť s vami!“ Prešla som aj ja na krik. „Ak sa vám už nahli navzájom, tak ja chcem tiež iných rodičov. Nenávidím vás… oboch!“ Hlas sa mi triasol od slz, ktoré som zúfalo zadržiavala.
Otočila som sa a vybehla do predsiene, rýchlo som sa obliekla a vyrazila z bytu.
„Zuzka!“ Mamin krik zmizol za zabuchnutými dverami.
Lift som nevolala, zbehla som po schodoch. Vonku sa stmievalo, natiahla som si rukavice. Rozmýšľala som, ku ktorej kamarátke zájsť. Lenže nechcela som s nikým hovoriť. Kto by mi vlastne rozumel, keď mojim rodičom už na mňe nezáleží?
Kráčala som po ulici. Zatiaľ čo cez deň rampúchy tálili a s rachotom padali zo striech, večer už privádzalo. Po dvoch zastávkach som vošla do obchodu, aby som sa zohriala. Pri pohľade na klobásy a rožky sa mi zableščili sliny.
V kapse bunda som našla pár drobných a kúpila si rožok. Hneď, ako som vyšla z obchodu, som ho začala hryzť. Keď som do seba pchala posledný kúsok, niekto ma zavolal.
Obrátila som sa a uvidela Juraja z paralelnej triedy.
„Ahoj,“ povedal. „Prechádzaš sa?“
Nemohla som odpovedať, malá ústa plné suchého rožku.
Juraj vytiahol z tašky fľašu s vodou a podal mi ju.
„Zapij to, ak sa nezhrozíš, len aby si sa neudusila.“
Vďačne som naňho pozrela a vzala si fľašu. Kúsok konečne zišiel dole.
„Vďaka,“ povedala som, odda„Vieš čo,“ povedal Juraj s úsmevom, „niekedy nový začiatok nie je koniec, ale šanca na niečo lepšie.“
