Lenka odhodila perinu, prevrátila vlhkú vankúšku a znova si ľahla. Bolo trochu chladnejšie, no zasať sa aj tak nedala. Rušili ju šušťajúce pneumatiky zriedkavých áut za oknom. A myšlienky. Tie ju rušili najviac. „Kam sa ponáhľa neskorý vodič? Domov? Alebo naopak, uteká pred niekým do noci. Kto čaká na ponáhľajúceho sa pocestného?… Prekliate horúčavy…“
Lenka si vzdychla a vstala. Byt poznala ako svoju dlaň, tak svet nerozsvietila. V kuchyni pristúpila k oknu. V dome cez cestu svietili dve okná. „Čaká tam niekto na svojho pocestného, alebo oplakáva jeho odchod?“
Mladé lístie na stromoch jej bránilo vidieť, či pri oknách v protistojnom dome niekto stojí. Lenka zapnula nočnú lampičku a naliala si pohár vody z kanvice. Zhasla a znova sa pozrela na dom oproti. Jedno okno zhaslo. Pila malými dúškami, cítiac, ako spolu s chladnou vodou chladne aj jej telo. Holé chodidlá príjemne chladili linoleum.
Prázdny pohár postavila na parapet a vrátila sa do izby. Ale do rozhádzanej vlhkej postele sa neuložila. Zašla do druhej miestnosti a ľahla si na tvrdú úzku pohovku, pod hlavu si dala malý tvrdý vankúš, napchaný bohviečím.
A zrazu sa začala prepadať do spánku…
***
„Horké! Horké!“ kričali hostia, držiac v rukách poháre so šampanským.
Martin vstal a za ruku potiahol Lenku. V vysokých topánkach na svadbu bola takmer jeho výšky, mohla sa mu pozrieť priamo do očí, nie zhora, ako obvykle. Martin sa na ňu díval s obdivom, láskou a nezakrytou túžbou. A Lenka sa naklonila dopredu, mierne sklonila hlavu tak, aby závoj skryl jej profil pred hostami.
„Raz, dva, tri…“ spoločne počítali opití hostia…
Mama učila Lenku, že v rodine všetko závisí od ženy, že má viesť domácnosť a byť oporou mužovi. A Lenka sa hrdinsky pustila do budovania svojho rodinného šťastia.
Najprv všetko robili s Martinom spolu: chodili do obchodu, dokonca aj večeru varili spoločne, smiali sa a bozkávali. Kým raz nezabudli na zemiaky na panvici, ktoré takmer zhoreli. Milovali sa. Zdalo sa, že to tak bude navždy, celý život budú mladí a šťastní.
O dva roky neskôr Lenka porodila dcérku Zuzanku. Na začiatku pomáhala mama.
„Som unavená…“ sťažovala sa Lenka na Martina, že jej vôbec nepomáha.
„Muž pracuje, unaví sa. To je údel ženy – viesť domácnosť a vychovávať dieťa,“ hovorila mama. „Môžeš cez deň pospať so Zuzkou. A ak on sa nevyspí, aký z neho bude pracovník?“
Lenka si zvykla spať po kúskoch, dokonca vypnúť na pár minút na lavičke počas prechádzky s kočíkom. Keď mala Zuzka dva roky, Lenka ju dala do škôlky a vrátila sa do práce.
„Keď o päť rokov pôjdem do dôchodku, Zuzku si vezmeme s otcom k nám, a vy si porodíte ešte jedno dieťa,“ snívala mama.
Ale po návrate do profesie Lenka ani nechcela myslieť na druhé dieťa. Martin tiež netrval na tom. Takže viac neporodila.
„Prečo muži podvádzajú? Pretože milenku vždy vidia upravenú a peknú, zatiaľ čo manželka chodí po dome neupravená a v ošarpanom župane,“ učila mama.
A Lenka sa snažila, aby ju muž vždy videl upravenú a s make-upom. Ráno vstávala skôr, aby stihla dať sa do poriadku pred jeho prebudLenka vzala Zuzku za ruku a s úsmevom si uvedomila, že šťastie nakoniec našla nie v minulosti, ale v tých, ktorí o ňu stáli celý čas.
