Bol som na bežnej hliadke. S kolegom sme jazdili po mimomestskej ceste nebezpečný úsek, kde sa často stávajú nehody, hlavne na dlhých rovinkách, kde autá radi pridajú plyn. Bolo pokojne, možno až príliš.
Zrazu okolo nás ako blesk prešvihlo sivé auto, akoby sme tam neboli. Rýchlosť na radarí 150 km/h. Uprostred bieleho dňa, na prázdnej ceste. Chcelo by sa veriť, že človek len ponáhľal… ale to nikdy nie je ospravedlnenie.
Okamžite som skontroloval štátnu poznávaciu značku žiadne záznamy, auto v poriadku. Zapol som výstražné svetlá, sirénu a nariadil zastaviť. Vodič najprv spomalil, no potom znova prudko štartol.
Cez rozhlas som príkazne zvolal:
Vodička, okamžite zastavte! Porušili ste predpisy a ponesiete dôsledky.
Po niekoľkých stovkách metrov auto konečne zastavilo pri krajnici. Pristúpil som, ako sa patrí. Za volantom sedela mladá žena, asi tridsiatnička.
Bledá, oči plné strachu.
Viete, aká je tu povolená rýchlosť?
Áno… viem… zašepkala, sotva dýchajúc.
Doklady, prosím, povedal som prísne, mierne sa naklánajúc k oknu.
A vtedy som si všimol niečo čudné pod jej nohami. Kaluž na koberčeku…
Ale nebola to voda. Okamžite mi bolo jasné odišli jej vody.
Odišli vám vody?
Prosím… pomôžte mi… som sama… nemám nikoho… vydychla.
Nebolo pochýb. Okamžite som ohlásil po vysielačke, že sprevádzam tehotnú do pôrodnice. Presadili sme ju do nášho auta a ja som šiel rýchlo, no opatrne. Cesty boli čoraz silnejšie, stonala, až kričala.
Držal som ju za ruku, snažiac sa ju upokojiť, hoci sám som sotva zachovával chladnú hlavu.
Do pôrodnice sme dorazili v poslednej chvíli. Personál, varovaný vopred, už čakal pri vchode. Okamžite ju odviedli.
O pár hodín neskôr som sa vrátil, stále pod dojmom. Z pôrodnice vyšla pôrodná asistentka, usmievajúca sa:
Gratulujem, zdravé dievčatko. A mama je tiež v poriadku.
Asi práve v takýchto chvíľach si uvedomujem, prečo mám rád svoju prácu. Zákon je dôležitý. Ale ľudskosť tá je dôležitejšia.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
