„Chcem si poležať, sedieť s deťmi je ženská práca!“ vyhlásil muž a privrel oči. Lenže už o dve hodiny neskôr svojich slov veľmi ľutoval.
Predstavte si túto scénu: čakala som tú dovolenku v Turecku ako manu z neba. Posledného pol roka v práci bolo jednoducho šialené. Prichádzala som domov vyčerpaná ako citrón a čakala ma druhá šichta: úlohy, večere, kontrola zošitov.
Bola som to ja, kto našiel ten hotel, stihla som zohnať výhodné letenky, zbalila som tri kufre a nezabudla ani na obľúbeného plyšového medvedíka šesťročného syna ani na powerbanku pre tablet deväťročnej dcéry. Bola som mozgom celej tejto operácie s krycím názvom „Rodinná dovolenka“.
A tak sme prileteli. More, slnko, deti pískajú od nadšenia. Mohlo by sa zdať – tu to je, šťastie, konečne oddych. Lenže môj manžel Viktor mal, ako ste už iste uhádli, na túto tému iný názor.
S výrazom víťaza sa zvalil na lehátko, natiahol si tmavé okuliare, zahrabal sa do telefónu a upadol do stavu podobného zimnému spánku. Jeho jedinou činnosťou bolo občas sa prevrátiť, aby opálenie bolo rovnomernejšie.
Deti sú, samozrejme, stvorenia plné energie. A všetky tie „mami, daj“, „mami, poďme“, „mami, pozri sa“ smerovali výlučne ku mne. Viktor tvárou naznačoval, že sa ho to netýka. Skrátka, na druhý deň som si uvedomila, že moja dovolenka sa mení na pracovnú cestu, len v teplejšom podnebí.
Jedného dňa som na stene hotelovej recepcie uvidela reklamný leták miestneho spa centra. „Dve hodiny rajského oddychu: čokoládový zábal a relaxačný masáž.“ Dievčatá, málem som spadla zo stoličky len pri tej predstave. Doslova som cítila tú vôňu čokolády. Vedela som – toto je znamenie! Zaslúžila som si to.
Prišla som k manželovi, ktorý pokojne driemal, a tým najsladším hlasom som požiadala: „Viktor, mohol by si si na pár hodín požičať deti? Veľmi by som si dala tú masáž. Len ich pohladaj.“
Lenivo otvoril jedno oko a vypustil vetu, od ktorej ma prešiel mráz po chrbte.
„Olga, to myslíš vážne? Sedieť s deťmi je ženská robota! Som na dovolenke, makal som celý rok, aby sme sem mohli ísť. Chcem si pokojne poležať.“
Povedal to a opäť privrel oči, aby bolo jasné, že debata skončila.
Urážka? Ako by nie! Veď aj ja som celý rok robila, kým som nepadala únavou! Stála som pred ním a v hlave mi vybuchla vulkanická vlna – horúca, neutíchajúca. Ale nekričala som, nerozmáchala som rukami ani neronila slzy. Načo? Slová by nič nezmenili.
Pohľad mi náhodou skĺzol k veselým animátorom. Farbisté kostýmy, šatky, úsmevy od ucha k uchu – praví piráti. A vtedy ma napadla brilantná myšlienka – trochu drzá, s nádejou dobrodružstva, ale úplne zaslúžená.
Riešenie prišlo okamžite. S tým najokúzľujúcejším úsmevom som pristúpila k chlapcom v pirátskych oblekoch. „Dobrý deň!“ spievala som takmer nevinne. „Mám na vás veľmi delikátnu žiadosť. Vidíte toho muža na lehátku? To je môj manžel. Dnes má svoje profesijné sviatky – je to, takpovediac, kapitán v duši. Ale strašne hanblivý.“ Klamala som s anjelskou tvárou, bez záchvevu červenej. Animátori zvedavo prešli pohľadom k Viktorovi. „Chcela by som mu spraviť prekvapenie. Bolo by úžasné, keby ste ho dnes vybrali za hlavného hrdinu vášho kvízu – v úlohe skutočného kapitána.“
Pre istotu som jednému z nich potichu vložila do ruky bankovku – aby všetko bolo poctivé. Jeho oči zažiarili ešte jasnejšie. „Bude to!“ oznámil so salútom. „Váš kapitán dostane svoju hviezdnu hodinu!“
Vrátila som sa k lehátku, cítila som sa ako stratég najvyššej úrovne a pripravila som sa na predstavenie. A hneď o pár minút neskôr sa k nášmu lehátku, kde môj „unavený“ manžel blažene oddychoval, priblížila farebná delegácia.
Jeden z animátorov slávnostne popadol mikrofón a oznámil na celý hotel: „Pozor, pozor! Hľadali sme najodvážnejšieho, najmúdrejšieho, najstatečnejšieho kapitána – a našli sme ho! Privítajte nášho hrdinu – otca Viktora!“
A čo sa začalo! Viktor vyskočil, oči mu takmer vypadli z jamiek, zamrmlal niečo nezrozumiteľné. Deti, Katka a Mišo, začali kričať: „Hurá! Ocko je kapitán!“ a už mu na hlavu navliekali pirátsku šatku. Snažil sa vysvetliť, že to je omyl, že len odpočíva. Chytil sa trička, ale bolo neskoro. Animátor na mňa žmurkol, poklepal Viktorovi po pleci: „Kapitáne, vpred! Poklady nečakajú!“ Odmietnuť pred všetkými hosťami hotela? To by bola hanba.
A ja som zatiaľ už stála pri vchode do Spa, zabalená v bielom župane, a so šibalským úsmevom som mávala manželovi na rozlúčku, zatiaľ čo som mizla za dverami do sveta čokoládových zábalov a rajského oddychu.
Viktor poctivo splnil svoju „misiu“ – behal, riešil hádanky, hľadal poklad a našiel ho. Vrátil sa unavený, spotený, ale šťastný, obklopený deťmi, ktoré naňho hľadeli s obdivom.
Večer som sa nevinn
