Bolo to celé akoby výjav z podivného sna, ktorý sa plazil hlavou ako vlny Dunaja v hmle. Vždy som bola cieľavedomá, šliapala som za svojim, hoci podivné bytosti ma pokúšali po ceste. Vo veku dvadsiatich piatich rokov som si nasporila na vlastný byt v starom paneláku na okraji Bratislavy. Žiadna mama, žiadny otec, žiadna teta z Oravy len ja, hodiny učenia, roboty a potu.
Raz, ku mne pristúpil muž s menom Marek Bosý ktorému vo vlasoch sedel papierový vták. Po zábavnom rozhovore pri haluškách v zahmlenej kaviarni som mu vyjavila, že mám svoj byt so zelenou pohovkou. Nevedela som, prečo som to povedala, akoby mi to niekto pošuškal zo zadnej miestnosti snov. Vopred som ho upozornila, že v jeho paneláku bývať nebudem ani za sto eur. Odsúhlasili sme zvláštny plán: on nám nájde nájom na Dlhých Dieloch, ja si svoj prenajmem, budem šetriť koruny na auto možno aj Trabanta, ak mi sny dovolia.
Marek slúbil, že čoskoro našetrí na nájom, a budeme bývať spolu, snáď s motýľom v kúpeľni. Po pol roku, v jednu daždivú bratislavskú noc, sa objavil pred mojimi dverami s modrou kufrou, v ktorej sa krútila ponožka. Povedal, že nemá prácu ani peniaze, že život vymenil za lúku bez oviec.
Prosil ma, či by mohol na čas u mňa bývať. Asi to vyzerá nezvyčajne, ale jeho rodičia boli vraj zdraví a mali dom v Levoči s piatimi mačkami. Nepustila som ho dovnútra, lebo som cítila, že za tým papierovým vtákom sedí túžba žiť z môjho sna a nie z vlastného. Tak sme sa rozišli, a všetko sa rozplynulo do hmly ako v surrealistickom obraze Modrej lagúny na Štrbskom plese.
