Vidíš, úplne sa vymkol spod kontroly. Učí sa zle, domov chodí neskoro,“ povedala Alžbeta, zatiaľ čo postavila na stôl dve šálky kávy a pristrčila k priateľke tanier so sušienkami. Vonku mrholil októbrov dážď, ale v byte bolo teplo a útulne. Zdenka, ako vždy, vyzerala bezchybne – upravený účes, jemný make-up, elegantné šaty. V svojich päťdesiatich ôsmich vedela o seba starať.
„Betka, ďakujem ti strašne, že si súhlasila pomôcť,“ Zdenka zdvihla šálku a vďačne sa usmiala. „Úprimne, už som nevedela, na koho sa obrátiť.“
„Ale čo to hovoríš, Zdenka, veď sme priateľky toľko rokov. Samozrejme, že ti pomôžem,“ Alžbeta sa posadila oproti a pozrela sa na priateľku. „Rozprávaj všetko po poriadku. Čo sa stalo s tvojím Tomášom?“
Zdenka si vydýchla a prešla si prstami po spánkoch.
„Vidíš, úplne sa vymkol spod kontroly. Učí sa zle, domov chodí neskoro, a včera som mu v kapse našla nejaké tabletky.“
„Bože,“ Alžbeta si pritlačila ruku k hrudi. „Drogy?“
„Neviem. Možno. Tak som sa bála. A on mi nič nevysvetlí, len sa odhrnie. Hovorí, že to nie je moja vec.“
Alžbeta pokrútila hlavou. Tomáša dobre poznala – Zdenkinho vnuka, sedemnásťročného chlapca, ktorý ostal bez rodičov a žil s babičkou. Predtým bol poslušný chlapec, ale v poslednej dobe sa stal nejakým zachmúreným a uzavretým.
„A čo navrhuješ?“ spýtala sa Alžbeta.
„Potrebujem peniaze na súkromného detektíva,“ Zdenka hovorila ticho, takmer šepotom. „Chcem vedieť, s kým sa stretáva, kde sa potuluje. Možno sa dostal do zlej spoločnosti.“
„Koľko potrebuješ?“
„Tisíc eur. Viem, že je to veľa, ale sľubujem, že ti to vrátim za mesiac. Hneď ako dostanem dôchodok.“
Alžbeta bez rozmýšľania vstala a išla ku skrini, kde schovávala úspory. Zdenka bola jej najlepšou priateľkou už viac ako dvadsať rokov. Spoznali sa v práci, keď boli obe ešte vydaté, vychovávali deti, plánovali budúcnosť. Potom ich osud rozdelil do rôznych miest, ale nestratili spojenie. Písali si, volali, navštevovali sa.
Keď Alžbeta ovdovela, práve Zdenka ju podporovala, pomáhala jej vyrovnať sa so žiaľom. A keď Zdenku postihla tragédia – jej syn a nevesta zahynuli pri autonehode, zanechajúc malého Tomáša – Alžbeta ihneď prišla a pomáhala s pohrebom a opatrovníctvom.
„Tu máš,“ Alžbeta podala priateľke obálku s peniazmi. „A nemysli na vrátenie. Ak bude treba ešte, povedz.“
Zdenka vzala obálku a pevne Alžbetu objala.
„Si moja najlepšia,“ pošepkala. „Neviem, čo by som bez teba robila.“
Ešte dlho sedeli v kuchyni, pili kávu a rozprávali sa o živote. Zdenka rozprávala, aké ťažké je vychovávať vnuka sama, hlavne v puberte. Alžbeta radila, delila sa o skúsenosti s výchovou vlastného syna.
„A tvoj Janko ako sa má?“ spýtala sa Zdenka. „Dlho som ho nevidela.“
„Dobre žije. Má úžasnú rodinu, stabilnú prácu. Len volá málo, veľa pracuje.“
„Chápem. Všetky deti sa rozleteli, kto kam.“
Zdenka sa chystala odísť až k večeru. Alžbeta ju odprevadila k výťahu, rozlúčili sa a priateľka zmizla za dverami.
V byte zavládlo ticho. Alžbeta upratala riad, poliala kvetiny na parapete a sadla si k telke. Ale film jej nešiel do hlavy – stále myslela na Tomáša. Bol to dobrý chlapec, slušný, inteligentný. Naozaj sa dal na drogy?
Na druhý deň Alžbeta išla na plánovanú prehliadku do polikliniky. V rade k lekárovi sedela jej susedka Viera.
„Betka, ahoj,“ pozdravila susedka. „Ako sa máš? Dlho som ťa nevidela.“
„Všetko v poriadku. Včera bola u mňa kamarátka, má problémy s vnukom.“
„A ktorá kamarátka? Ta, čo jazdí na čiernom aute?“
Alžbeta sa čudovala. Zdenka naozaj prišla autom, ale nikdy nehovorila, že ho má.
„Možno. A odkiaľ to vieš?“
„Videla som, ako od tvojho vchodu odišla. Pekné auto, určite drahé.“
Alžbeta sa zamračila. Ak má Zdenka také auto, prečo si požičiava peniaze? Ale potom si pomyslela, že možno auto nie je jej. Možno ju niekto dovezie.
Za týždeň Zdenka zavolala s dobrou správou.
„Betka, predstav si, s Tomášom je všetko v poriadku! Ukázalo sa, že tie tabletky boli obyčajné vitamíny. Len sa hanbil povedať, že začal chodiť do posilňovne a berie doplnky stravy.“
„Vďaka bohu,“ Alžbeta si úľavene vydýchla. „A čo hovorí detektív?“
„Žiadny detektív nebol. Porozprávali sme sa s Tomášom úprimne a on mi všetko povedal. Ukázalo sa, že sa zamiloval do dievčaťa z paralelnej triedy, preto sa tak čudne správal. Mládež, vieš.“
Alžbeta sa usmiala. Naozaj, tínedžeri sú zložití. Dobre, že všetko dobre dopadlo.
„A peniaze ti vrátim za týždeň, určite,“ dodala Zdenka.
„Nehanbi sa, keď budeš môcť.“
Rozlúčili sa a Alžbeta zavesila. Na duši sa jej uľavilo. Je fajn, keď sa problémy vyriešia samé.
Ale peniaze Zdenka nevrátila ani za týždeň, ani za mesiac. Keď Alžbeta slušne pripomenula dlh, priateľka sa začala vyhovárať.
„Betka, prepáč, mám nečakané výdavky. Tomášovi som našla doučovateľa z matematiky a to nie je lacné. Počkaj ešte chvíľu, prosím.“
Alžbeta netrvala na svojom. Tisíc eur pre ňu bola citelná suma, ale nie kritická. Navyše, ak priateľka naozaj potrebuje peniaze na vzdelanie vnuka, je to zmyslupl
