Vieš, koho niekedy stretneš vo vlaku
Nemám ani tušenie, ako sa mi podarilo presvedčiť tú mladú, štýlovú slečnu, aby mi vešla čítať karty. Sám som v tom vypadol. Už viac ako dve hodiny sme sedeli v jednom kupé, a ona na mňa urobila pekný dojem: čiernu krivku má, asi tridsať rokov, moderný strih, postava, kde by sa aj ja, ako ja, trochu závidela. Vždy sa usmievala a rozmýšľala, až na oči
Tie oči boli skrytá za slnečnými okuliarmi. Raz som si pomyslel: “Nože, čo je na tom zvláštne?” V taký sivý, hmlistý jarný deň, keď sa nad obzor zvalili šedé mraky, mala takmer čierne okuliare. Možno schovávala vankúš pod očami alebo nejaký modrý škvŕn? Čo sa dá.
Hľadal som akúkoľvek výhovorku, prečo by to robila, a našiel som dosť. Curiosita ma však pálila. Neznala som ju moc vedel som len, že sa volá Mária a pracuje niekde v pohostinstve. Pýtať sa niekoho, koho sotva poznáš: “Prečo máte na takéto temné počasie okuliare?” mi prišlo nepríjemné. Možno má nejaký očný problém?
Rozhodol som sa mlčať a udržiavať prázdnu konverzáciu, akú bežne vedú ľudia v cestnom kupé. Zrazu, s náhlym zmeneným výrazom, mi ponúkla:
Jarmila, čo keby som ti prečítala? Mám v tom talent. Moja prababička bola pravou vešticou, nie nejakou podvodníčkou, ktorú dnes nájdeš na každom rohu. Nechceš vedieť, čo ťa čaká? Skúsme to, zábava je!
Na to som prekvapene pokrčila ramenami. Nie, vôbec som nechcela vedieť, čo ma čaká. A keby?
Ďakujem, Mária, ale neverím kartám ani tým vešteckým trucám.
V tom prípade sa nemusíš báť
Prečo si myslíš, že sa bojím? Ja len nechcem. snažil som sa znieť sebavedomo, aj keď som videl, že jej pery sa trhajú.
Tvoja voľba. Niktí ťa k tomu nenúti, chápeš?
Mária prikývla, cítila v hlave podivný svrbenie, akoby sa mohla poškrabať zvnútra. A potom, nečakane, povedala:
Vieš čo, prečo ne? hoci si v tej chvíli myslela niečo úplne iné. Ten zvrat mi nesedel. Chcela som povedať: “Lepšie to nechať,” ale namiesto toho som len milo usmiala cudzinku.
Zrazu vytiahla z kabelky sametový vrecúšok a na stôl medzi nami položila balíček kariet.
Mária si zodvihla okuliare a pozrela sa na mňa dva obrovské krúžky zakrývali jej oči. Srdce mi zamŕzlo.
Ako budeš hádať? Nevidíš! šepkla som v panike.
Neboj sa, Jarmila, cítim karty, poznám ich každú. Nemám veľa zábavy v živote, tak poďme na to, odpovedala a zase nasadil okuliare, čím zakryla tie strašidelné oči, ktoré som tak moc nechcel vidieť.
Zabručala som ramenami, zabudla, že nevidí, čo robím. Mária rozložila karty do kruhu podľa bežných rituálov a povedala:
Obráť kartu najbližšie k tebe, ukáže minulosť.
Natiahla som sa po karte, ruky mi chveli, a keď som ju vytiahla, bola úplne čistá, bez akéhokoľvek znaku. Veštica sa zamyslela.
Zvláštne. Biela stránka znamená, že si v minulosti nebola. Ako to môže byť?
Čo je to za zvláštnu balíček? V normálnych kartách také nie je, snažila som sa hovoriť pevne, ale zimou sa mi podliala chrbt. Som v šialení?
Dobre, skúšaj znova. Vytiahni akúkoľvek kartu, ktorá sa ti páči.
Mojou jedinou túžbou bolo rýchlo sa vytrhnúť z kupé a vystúpiť na najbližšej stanici v Košiciach len aby som nepočula ten hlas a necítila tie neviditeľné mravce v hlave.
Ale podriadená jej vôli, zobrala som ďalšiu kartu a obrátila ju. Výsledok bol rovnaký. Čím viac som sa pohrievala, tým viac som podozrievala Máriu z podvodu a našla som odvahu spýtať sa:
Možno skončíme? Vyzerá to, že všetky karty sú rovnaké. Vtip mi nepríde vtipný.
Veštica sa rozprášila.
Uisťujem ťa, Jarmila, karty sú normálne, ten vzor je ručne nakreslený tenkom ihlou, cítiť ho môžem prstami, ale teraz sú hladké. Verte mi, som v šoku. Skúsme ešte raz, choďme do prítomnosti, buď odvážna!
Zafúkla som, nadýchla sa, a vzala dve karty naraz, cítila ich. Ako som očakávala, nebolo tam žiadne škvŕnenie, len čisté biele listy. Hodila ich priamo do rúk tej zvláštnej spolucestovateľky.
Dostačme si dostatok, povedz mi pravdu, prečo si to celé spustila?
Zdalo sa, že je zmätená a bledá.
Prisahám, že som nemyslela nič zlého, chcel som ťa len trošku zabaviť na ceste. Skúsme posledný krát pre budúcnosť
Dobre, skúsme, odpovedala som rozhořene a vzala ďalšiu kartu. Keď som ju obrátila, chcela som najprv ukázať Márii, ale spomenula som si, že ju aj tak neuvidí, a tak takmer zakričala:
A budúcnosť je bielabiela. Čo s tým teraz?
Susedka sa nezobrazila len bledá, ale pokrytá nervovými škvŕňami.
Pravdepodobne čoskoro zomriem, áno?
Očami som široko otvorila, ale nevyčítala som jej. Len som vzala plášť a tašku, pozerala som z okna a rozčúlene si povzdychla:
Ako to mám vedieť? Všetci niekedy Zbohom, vylieznem na tejto stanici, mám tu pilný úkon.
Vybehla som z kupé bez ohladu, pomyslela si: Človek, všetko mi pokazila! Kde bolo to jej experimentovanie!
Zúfalá, akoby sa rozčúril tisíc čertov, vybehla na nástupňovú platformu a vytiahla si cigaretu. Potrebovala to vyšla mi z hlavy, že by som sa nejaká šialená blázna vrátila. Obrátila som sa na zamysleného muža, ktorý dymil:
Nemáš ohňov, prosím?
On prikývol: Samozrejme, a podal mi zapaľovač, pohľadom mi v ňom vysliekol špinavú podlahu. Musela som sa naklonúť a sama si brať zapaľovač. Zapálila som a pustila oblak dymu, cítila som úľavu. Dvere sa otvorili, a predtým, než som vyšla na nástupište, rýchlo som si upravila masku a mrknula som na muža, čo sa triasol zo strachu.
To je smutný chlap, určite vidieť lebku by bolo pre neho veľkým potešením! Ospravedlňujem sa, nechtel som ťa vystrašiť. Tvoj čas ešte nenastal, ja som len v dovolenke a stratila som kontrolu nad sebou! Ó, tá veštica, dokonca aj Smrť ju spoznala, aj keď je slepá. Nemôžeš sa pred takýmito ľuďmi skryť
Znechutená som odišla na nástupište v neznámom meste. Dúfam, že máš dobrú dovolenku, Jarmila!
