Kulinárny raj u Zuzany
Keď som s Jankom vošli do Zuzaninho bytu, okamžite ma obkolil vôňa, ktorá ma takmer vyrúbala z miesta. Vonkalo čerstvo pečené mäso, teplé pečivo a korenia, akoby tancovali vo vzduchu. Zastala som na prahu, zavrela oči a hlboko som sa nadýchla – bol to pach domáceho tepla, sviatku a istého druhu čarov. A keď som pozrela na stôl, úplne som stratila reč. Stáli tam jedlá, ktoré by mohli byť v múzeu kulinárskeho umenia. Úprimne, nevedela som, či sa radovať, alebo chytiť tanier.
Zuzana, moja dlhoročná kamarátka, vždy bola majsterkou v kuchyni, ale tentokrát prekonala samu seba. Prišli sme k nej na večeru – pozvala nás len tak, bez dôvodu, aby sme si pokecali a strávili čas spolu. Priznám sa, čakala som niečo jednoduché: možno šalát, pečené kura, čaj s keksmi. Ale to, čo som videla, bolo skutočným gastronomickým predstavením. Stôl sa pod tíhou pochúšť ohýbal: rumená bravčová karé s bylinnou kôrkou, zemiaky pečené s rozmarínom, zelenina uložená ako obraz, a koláč so zlatistou kôrkou, ktorý vôňou jablkám a škorici. A tri omáčky – každá v malých ozdobných miskách – a každá, ako sa neskôr ukázalo, bola majstrovské dielo.
„Zuzka, čo to má byť, reštauráciu otváraš?“ vyhrkla som, bez schopnosti odtrhnúť oči od tej nádhery. Zuzana sa len zasmiala a mávla rukou: „Ale no tak, Katka, len som vás chcela potešiť. Sadnite si, ideme ochutnávať!“ Janko, môj muž, ktorý zvyčajne veľa nehovorí, sa už cez chrbát chystal po vidličku, ale ja som ho zastavila: „Počkaj, najprv to odfotím, takéto veci patria na sociálne siete!“ Zuzka prevrátila oči, ale bolo vidieť, že sa jej to páči. Ona je taká – varí s láskou, a potom tvrdí, že to nestojí za reč.
Sadli sme si k stolu a začala sa hostina. Ochutila som mäso – rozpúšťalo sa na jazyku, s jemnou nôťou cesnaku a niečím ďalším, čo som ani nedokázala identifikovať. „Zuzka, čo je to za čáry?“ spýtala som sa, a ona s úsmevom odpovedala: „Tajná ingrediencia – láska!“ Samozrejme, smiali sme sa, ale úprimne, verila som jej. Ako inak vysvetliť, že aj obyčajný šalát z paradajok a uhoriek sa u nej stal umeleckým dielom? Janko, ktorý zvyčajne je v tichosti, zrazu povedal: „Zuzka, ak takto variš každý deň, presťahujem sa k tebe.“ Všetci sme sa zasmiali, ale všimla som si, že už uvažuje, ako si prisadiť.
Počas jedla nám Zuzana rozprávala, ako pripravovala každé jedlo. Celý deň strávila v kuchynce, niektoré recepty zdedila po starej mame. „Tento koláč,“ povedala, „babka pekla na každé sviatky. Ja som len pridala vanilku a trochu viac škorice.“ Počúvala som a myslela si: ako môže mať toľko trpezlivosti? Ja v kuchyni sotva vydržím hodinu. Moje špičkové jedlo sú cestoviny so syrom, a to len ak je syr už nastrúhaný. A tu – celá symfónia chutí, pripravená s takou láskou, že človek má chuť objímať hostiteľku.
Ale najúžasnejšia bola atmosféra, ktorú Zuzana vytvorila. Nielen jedlo, ale celý jej dom akoby dýchal teplom. Na stole stála malá váza s kvetmi, sviečky rozptýlili útulný súmrak a z reproduktorov ticho hral džez. Zrazu som si uvedomila, že som sa takto uvoľnene necítila už veľmi dlho. Dokonca aj Janko, ktorý po večeri zvyčajne hneď zabodne nos do mobilu, sedel, usmieval sa a rozprával príhody z mladosti. Zuzka dokázala z bežného večera urobiť sviatok.
Medzi druhým kúskom koláča a šálkou bylinného čaju som sa spýtala: „Zuzka, ako to všetko stíhaš? Práca, domácnosť, a ešte takéto večery?“ Zamyslela sa a povedala: „Vieš, Katka, pre mňa je varenie ako meditácia. Zapnem hudbu, krájam zeleninu, miesim cesto – a všetky starosti zmiznú. A keď vidím, ako vám to chutí, viem, že to má zmysel.“ Pozrela som sa na ňu a pomyslela si: keby som mala aspoň kvapku jej talentu a trpezlivosti. Možno by som sa aj ja naučila piecť koláče namiesto objednávania pizze pri každej príležitosti.
Keď sme sa chystali odísť, Zuzka nám podala krabičku so zvyškami koláča a mäsa. „Berte,“ povedala, „dojete doma!“ Snažila som sa odmietnuť, ale trvala na svojom: „Katka, neodporuj, veď som varila pre vás.“ Vyšli sme s Jankom von a zrazu som pochopila, že tento večer nebol len o jedle. Bol o priateľstve, o teplu, o schopnosti deliť sa. Zuzana mi pripomenula, aké je dôležité občas spomaliť, dať sa dokopy a užívať si chvíľu.
Teraz uvažujem, že by som mala Zuzku pozvať k nám. Pravda, už som v panike: čo jej mám ponúknuť? Moje cestoviny sa určite nevyrovnajú jej úrovni. Možno objednať sushi a tvrdiť, že som sa snažila? Žartujem. Asi si od nej vypýtam pár receptov a pokúsim sa ju prekvapiť. A ak sa mi to nepodarí, jednoducho poviem: „Zuzka, ty si kráľovňa kuchyne, ja sa ešte len učím.“ A viem, že sa len zasmieje a povie, že hlavné je spoločnosť. A v tom je celá ona.
