Červená mašľa
Viera stála pri sporáku a pozorovala, ako z hrnca pomaly stúpa para nad pohánkou. Nie tou pohánkou, čo je svetlá, zrnitá, ale tou z najlacnejšieho balenia za dvadsať centov, drobná, s jemnou horkosťou. Premiešala ju lyžicou, prikryla pokrievkou a oprela sa chrbtom o starú chladničku Calex, ktorá dôverne zabručala, akoby niečo odsúhlasila v jej pohybe.
Za oknom sa tiahla Ulica Pracovníkov. Paneláky, topoľe, čo každú jar natlačia chumáče páperia do ventilačiek, na rohu stánok s kvetmi. Viera tam bývala už dvanásť rokov a tá ulica sa stala súčasťou jej života ako mozoľ na päte, ako istota, že štvrtý schod na schodišti vždy zavŕzga.
Jozef vošiel do kuchyne neohlásene, ako vždy to vedel. Vysoký, širšie plecia, na sebe svetlosivá košeľa, ktorú Viera videla prvý raz. Uvedomila si to až o pár sekúnd neskôr, najprv zachytila len vôňu. Jemnú, kvetinovú, s nádychom sladkého nebola to jej vôňa, nie vôňa pánskeho deodorantu, ani vôňa kože z jeho auta.
Tak čo, moja Sparťanka? Jozef nakukol do hrnca a priateľsky nakrčil nos. Zase len voda a chlieb?
Pohánka, odpovedala Viera. S cibuľou.
S cibuľou, to už je luxus. Potľapkal ju po pleci. Vydrž ešte trochu, ešte chvíľu a všetko sa ti vráti. Jabloňové sady ti nikto nevyfúkne, uvidíš.
Viera prikývla. Vedela prikyvovať tak, aby to vyzeralo ako súhlas, no bola to len únava. Opäť sa jej krútila hlava, už tretí deň po sebe, slabotka, akoby niekto izbu naklonil. Vedela, že to je od stravovania. Vedela, mlčala.
Dnes ťa už nakŕmili? spýtala sa.
V robote bol pracovný obed. Dalo sa.
Vzdal si pohár, načapoval vodu z vodovodu, vypil postojačky, položil späť do drezu a odišiel do izby. Viera sa chvíľu dívala na pohár. Potom vypla plyn a začala ložiť pohánku na taniere.
Za tri roky šetrenia si už zvykla na niektoré veci. Namiesto tvarohu kupuje už len lacný kefír; bundu, ktorú nosí piatu sezónu, zašila vľavo na rukáve sama; kaderníctvo nevidela dva roky. Vlasy si zastrihávala pred zrkadlom v kúpeľni, nerada sa na seba pozerala. Niekedy to vyšlo celkom dobre, niekedy vôbec.
Pred tromi rokmi jej Jozef ukazoval fotografie. Malý domček na okraji dediny Jabloňové sady, štyridsať minút vlakom od mesta. Tehlový, s podkrovím, jablone v záhrade, stará studňa, ktorá už nebola studňou, len ozdobou. Zelené okenice, drevené schody, lavička pod orgovánom.
Pozri, vtedy jej vložil do lona notebook Vidíš?
A Viera sa dívala. Vtedy pocítila v hrudi niečo teplé, nie radosť, ale niečo podobné. Možnosť. Celý život bývala v bytoch, cudzie steny, cudzí vzduch. Tu, na obrazovke, jablone.
Potrebujeme asi tri roky prísneho šetrenia, povedal Jozef vecne. Prepočítal som to. Ak si každý mesiac odložíme toľkoto, a ty trochu uberieš zo seba…
Koľko to stojí?
Vyslovil sumu. Viera mlčala.
Veľa je to.
Veď je to dom, Viera. Náš dom. Záhrada, vzduch, ticho. Myslíš, že také býva lacné?
Súhlasila. Nie hneď, ale predsa. Otvorili spoločný účet. Viera tam posielala presne polovicu dôchodku a niečo z privyrobenia. Pracovala na pol úväzku ako účtovníčka v malom servise. Nebolo to veľa, ale bolo. Jozef tvrdil, že dáva z výplaty aspoň trojnásobok jej sumy.
Verila mu.
Viera vôbec vedela veriť. Taký vraj mala dar od prírody. Nepreto, že bola naivná, ale lebo tak si zvykla usporiadať život. Je to ľahšie. Keď neveríš, musíš všetko preverovať a to je únavné.
Prvá zima prešla celkom ľahko. Jedla skromne, obliekala sa jednoducho, brala to ako hru. Ako keď si dieťa a na zmrzlinu niet a vymýšľaš si niečo lepšie a to vlastné, vymyslené má väčšiu hodnotu. Varila lacné polievky, hľadala recepty pre šporovlivých, tešila sa, keď kúpila niečo v akcii. Bolo to takmer veselé.
Druhý rok to už bol horšie. Telo začalo protestovať. Nie nahlas, skôr potichu. Svalová slabosť, ospalosť, čo neprechádzala ani po ôsmich hodinách. Niekedy v autobuse zistila, že nevie, kam ide len hľadí von a nemyslí na nič. K lekárovi nešla. Nemala za čo, do obvodnej nemala silu stáť v rade.
Treba by som dala krv na rozbor, povedala raz Jozefovi.
U súkromníka?
Tam sa aspoň čaká menej.
Viera, vieš, že teraz rozhodujú každé štyri eurá? Choď radšej do obvodnej.
Išla. Zapísala sa, vystála radu, dostala odporúčanie na krv. Výsledky: hemoglobín na spodnej hranici. Nie kritické, nič na oslavu. Lekárka: viac červeného mäsa, potraviny s obsahom železa, vitamíny.
Kúpila najlacnejšie vitamíny. Viac mäsa jej rozpočet nezniesol.
Tretí rok prestala vážiť. Zrkadlo hovorilo dosť. Tváre mala ostrejšie, pokožku pod očami nažltnutú, vlasy mdlé. V sekáči na Lesnej našla celkom slušný tmavomodrý kabát, úplne bez chýb, začala ho nosiť. Predavačka, staršia pani s ryšavými vlasmi, povedala:
Dobrý kabát. Nos a nos.
Viem, odpovedala Viera.
My tu všetky vieme, usmiala sa predavačka tak nejako smutno, ale chápavo.
Na ceste domov sa Viera pozrela do výkladu. Postála, potom šla ďalej.
Jozef ju povzbudzoval. Vedel to dobre. Vytváral pocit, že pred nimi je čosi dobré, len treba ešte vydržať. Hovoril už len trošku, až sa tie slová Viere stali niečím ako podmazom vnímaš ich, ale nevšímaš si.
Si super, chválil, keď jedla obyčajnú večeru. Skutočná Sparťanka. Vážim si to.
Viera sa usmiala. Úsmev bol skutočný, ale nie veselý. Len mimika vedela, čo treba.
Niekedy volala dcére. Tá žila v inom meste s manželom a dvoma deťmi, hlásila sa zriedka, mala svoje starosti. Viera sa nesťažovala. Nevedela, nechcela.
Ako sa máš, mama?
Dobre. Šetríme na dom.
Ešte stále?
Už takmer máme. Čoskoro.
To je fajn.
Reč šla o deťoch, o počasí, obyčajne. Viera zložila a šla do kuchyne.
Na jeseň, tretiu v šetrení, sa jej vyostril čuch. Viere sa zdalo, že keď človek má málo potravy, nos sa preostrí ako šelme. Cítila vône tam, kde predtým nie.
Parfém na Jozefovej košeli po prvý raz zacítila začiatkom októbra, práve vtedy, keď miešala pohánku. Potom si nahovárala, že sa jej to zdalo. Alebo že niekto v autobuse stál blízko. Stáva sa.
Druhý raz to bolo v novembri. Jozef prišiel domov neskôr ako obvykle, veselý, sčervenalý, vraj kvôli porade. Keď mu pomáhala zvlieknuť kabát, zasa ten parfum. Kvetinový, sladký, s niečím teplým, vymyslená Chantal. Viera nepoznala značku, len vedela, že je to dámska vôňa a nie jej.
Unavený? opýtala sa.
Veľmi. Porada tri hodiny. Katastrofa, zívol, natiahol sa, šiel do kúpeľne.
Viera zavesila kabát, ešte stála chvíľu pri vešiaku. Potom išla nahriať večeru.
Vedela neumýšľať nechcené. Aj to bol jej dar. Myšlienku odklonila bokom, nie že by bola zbabelá skôr sa bála toho, čo by nasledovalo. Nie hádky, nie Jozefa. Bála sa, že by musela konať.
Spoločný účet sa plnil každý mesiac. Jozef jej ukazoval zostatok. Viera pozerala na čísla s niečím ako nádej. Rástli pomaly, ale rástli.
Vidíš? prstoval displej Na jar môžeme spraviť prvý krok.
Aký krok?
Jednať s majiteľmi Jabloňových sadov. Veci okolo, zľavy, zmluvy… sú tam nuansy.
Viera prikývla. Nuansy boli jeho časť, ona šetrila. Taká bola dohoda.
V decembri sa zdržoval častejšie. Firemné večierky, tvrdil. December, bez toho v práci nevydržíš. Viera rozumela, vždy všetko chápala.
Ale raz, v polovici mesiaca, prišiel domov po polnoci a vyzeral nie ako človek, čo sedel sedem hodín na párty. Bol oddýchnutý. Drobnosť, ale presne to Viere napadlo. Oddýchnutý. Jasné oči, pokojné pohyby, hladký hlas. Líca červené nie od alkoholu, ako keby len dobre strávil večer.
Vybavil si sa? spýtala sa.
Taká je robota, pousmial sa Ale v Jabloňových sadoch bude ticho. Žiadne večierky.
Pobozkal ju na spánok a šiel spať. Viera sedela v kuchyni, Calex bzučal. Vonku padal sneh.
V januári našla pokladničný bloček.
Čírou náhodou, ako to už býva. Chystala sa čistiť jeho sako, to nové tmavomodré na Silvestra. Viselo na stoličke v spálni. Zobrala kefu na oblečenie, a keď chcela prezrieť vrecká, bola to len zvyklosť.
V ľavom vrecku biely štvorček.
Prečítala.
Reštaurácia Mušle na Radničnej, dátum: dvadsiateho ôsmeho decembra. Suma.
Viera na tú sumu hľadela dlho, až sa uistila, že rozumie. Potom spustila papierik a zadívala sa z okna. Po chodníku šla žena so psom. Pes ťahal vodítko. Žena neponáhľala.
Suma na bločku zodpovedala ich mesačnému rozpočtu na jedlo. Celému. Tomu, čo Viera po gramoch delila na pohánku, lacné cestoviny, následný čaj, najlacnejší olej. Čomu vymeriava každý gram.
Bloček vrátila, sako zavesila, šla späť do kuchyne.
Calex zabzúčal.
Viera si naliala vodu. Vypila. Zložila pohár, znova ho vzala. Zložila.
Jozef bol vtedy v práci. Začínal o deviatej. Viera robila z domu, keď bola zákazka. Dnes nebola, bola sama.
Premýšľala, kto chodí v decembri do Mušlí na Radničnej. Ona nikdy. Poznala len z reklamy: krásny sál, biele obrusy. To lacné nebude.
Dvadsiateho ôsmeho povedal, že ide za kamarátom Ivanom, stretávka zo školy. Prišiel o desiatej, necítil víno, len tú jemnú kvetovú arómu.
Viera si nepotrebovala robiť závery. Vedela udržiavať odstup. Možno bol sám, možno pracovná večera? Možno…
Keď prišiel večer domov, pozrela sa naň inak. Nie zlostne, ani skúmavo. Iba sa pozrela.
Aký bol deň? vyzúval topánky.
V pohode, odvetila. Jedol si?
V robote som niečo zobol.
Mám ešte polievku.
Daj.
Sadol za stôl, jedol, hľadel do mobilu a niečo listoval. Viera sedela oproti s čajom, pozorovala. Jozef bol pokojný, žiadne napätie, žiadna pretvárka. Alebo to vedel hrať.
Jožo, oslovila ho.
Hm?
V Mušliach na Radničnej je draho?
Zdvihol na ňu pohľad na sekundu.
Odkiaľže to viem? Nikdy som tam nebol.
Aha, povedala Viera. Len som videla billboard.
Skĺzol zrakom späť do telefónu.
Viera pila čaj.
Február bol studený a tichý. Viera chodila v modrom kabáte, hriala si ruky o pohár. V autobuse mrzla, závraty boli silnejšie. Objednala sa k lekárke, výsledok rovnaký: spodná hranica, viac jedzte, vitamíny.
Vitamíny užívam, odpovedala.
Aké?
Vysvetlila. Lekárka mlčala.
To sú najlacnejšie. Ak by ste mali možnosť…
Nemám, uzavrela Viera.
Lekárka to už neriešila.
V tom februári bol Jozef akýsi živší. Kupoval nové veci. Viera postrehla: nový opasok, topánky iné než predtým. Tmavohnedé, s decentným šitím. Pekné, drahé.
Nové? spýtala sa.
Bola zľava. Staré boli v troskách.
Zľava, zopakovala.
Jasné, do butiku by som nešiel.
Prikývla.
Začiatkom marca zbadala oznámenie na jeho mobile. Telefón ležal na stole, displej sa sám rozsvietil. Jozef bol v kúpeľni, Viera sedela s knihou, ale nečítala.
Autosalón: AutoCity.
Text oznámenia: Váš CrossStar je pripravený na odber. Červená výzdoba podľa želania hotová. Tešíme sa na vás.
Viera spustila knihu.
CrossStar poznala, veľké SUV, videla ho na ulici. Vysoká cenová kategória. Ich úplne mimo možnosti.
Červená výzdoba jej docvakla až neskôr, v noci, keď Jozef spal vedľa. V autosalónoch dávajú na darované auto obrovskú červenú mašľu, ako z reklamy. Darček pre milovanú.
Viera ležala na svojej strane postele a hľadela do stropu. Tma, Jozef dýchal pokojne. Občas vonku šli autá.
Myslela na pohánku s cibuľou.
Na vitamíny za euro dvadsať.
Na kabát zo sekáča.
Na to, že v kaderníctve bola naposledy pred vyše rokom.
Na spoločný účet.
Potom prestala myslieť. Len tak ležala a vnímala Jozefov dych.
Na druhý deň zavolala do banky na spoločný účet. Spýtala sa na stav. Odpovedali.
Viera mlčala sekundu. Poďakovala a zložila.
Suma bola polovičná oproti tomu, čo mala byť.
Polovica. Dva roky šetrenia, na pol.
Sedela pri kuchynskom stole, pozerala na obrúsok s kvetmi, kde malé fľaky od kávy šúchala mesiace a nezmizli. Len fľak, nič zvláštne.
Viera! zvolal Jozef z izby. Dala si čaj?
Dám, odpovedala.
Vstala. Naliala vodu do kanvice. Položila ju na sporák.
Nohy mala ešte viac slabé než inokedy.
Neprestala zachytávať jeho kroky. Slovo sledovať sa jej hnusilo, bolo ponižujúce. Ale keď vo štvrtok oznámil ďalšie pracovné stretnutie, vyšla o pol hodiny po ňom. Len prejsť sa. Len tak. Sama si to ospravedlňovala.
Jeho staré, sivé auto stálo nie pri firme, nie pri reštaurácii. Stálo pri nákupnom centre na Štúrovej. Viera zbadala auto spoza rohu. Postála, potom vošla dnu.
Našla ho pri zlatníctve na druhom poschodí. Stál pri vitríne a rozprával sa s mladou ženou. Mala asi tridsaťpäť, možno viac, svetlé vlasy v drdole, béžový kabát. Stáli blízko, ako ľudia, čo sa poznajú.
Viera neprišla bližšie. Postála za stĺpom, tvárila sa, že píše SMS.
Jozef niečo povedal, žena sa zasmiala. Predavač položil šperk na zamatovú podložku retiazka alebo náramok, nebolo vidieť. Jozef prikývol, zaplatil kartou.
Žena si zobrala balíček, zapla kabát, a odišli spolu.
Viera ostala stáť za stĺpom.
Okolo šli ľudia. Niekto vláčil deti, iný telefonoval. Z rádia hralo niečo. Voňalo jedlom z blízkej bistra.
Viera si sadla von na lavičku. Bola jar, zem vlhká, ale lavička suchá. Sedela a dívala sa na cestu. Autá, chodci, mláka na križovatke.
Neplakala. Vo vnútri bol len tichý, hutný pocit, ako zem pod snehom. Nie prázdno, len ticho.
Potom vstala a šla domov.
Tie dni bola ako vždy. Varila, pracovala, sledovala televíziu. Jozef bol veselý, povzbudzoval, občas roztržitý. Hovoril o Jabloňových sadoch. Že na jar pôjdu pozrieť dom.
Vieš, povedal raz večer, možno sa dohodneme na splátkach. Nemusíme všetko naraz.
Splátky, zopakovala Viera.
Jasné. Časť hneď, časť neskôr.
Koľko máme teraz? spýtala sa, akože len tak.
S poslednými prevodmi to už vyzerá lepšie. Neviem presne, musím pozrieť.
Tak pozri.
Neskôr, natiahol sa za ovládačom.
Viera vstala a zamierila do kuchyne.
Ten večer zatelefonovala dcére.
Mami, si v poriadku? Máš iný hlas.
Som len unavená.
Znovu šetríte?
Áno.
Mami, vážne chcete ten dom? Možno by stačil byt… Prečo vlastne Jabloňové sady?
Jozef chce.
A ty?
Viera mlčala.
Aj ja, povedala napokon. Sú tam jablone. Orgován.
Ach, mama, povzdychla dcéra tým tónom, čo majú deti, keď rodičov považujú za trochu naivných.
Všetko dobre, povedala Viera. A ty?
Hovorili o jej deťoch, o bežných veciach. Po telefonáte ostala sedieť s mobilom v ruke a myslela na jablone. Či vôbec existovali. Bol tam vôbec orgován alebo to bola len cudzia fotografia, čo našiel a ukázal, lebo vedel, ako na ňu pôsobí jabloň a orgován.
Nebola to myšlienka, skôr pocit ako studená voda vyliata do lona.
O tri dni zavolala do AutoCity. Len tak. S akoby záujmom o nový CrossStar.
Výborné auto, povedala slečna v telefóne. Práve nedávno sme odovzdávali jeden s červenou mašľou. Darček od pána pre dámu. Také milé.
Darček, zamumlala Viera.
Áno, s veľkou mašľou, všetko na úrovni.
Rozumiem, poďakovala, zložila.
Zapla rýchlovarnú kanvicu. Čakala, kým zovrie.
Vnútri bolo to ticho rovnaké.
Potom otvorila notebook a pozrela výpis zo spoločného účtu. Nepýtala sa, pozrela si sama. Prístup si nastavili obaja hneď na začiatku.
Sledovala pohyby. Pravidelné platby jej dôchodku, presne načas. Jeho príspevky, menej časté, neraz polovičné.
Často výbery. Pravidelné, rôzne. Nie všetky vysvetliteľné ani malé.
Viera si otvorila zošit. Ten, kde zapisovala domáce výdavky. Pridala nový list. Začala si to písať.
Počítala dlho. Dve hodiny. Calex bzučal, vonku sa zotmelo.
Na záver zošit zavrela, položila na stôl. Hľadela na obal. Priniesla si vodu, vypila.
Obraz sa skladal jasne nie hneď, najskôr pomaly, ako puzzle, kde všetko už je, len treba usadiť kúsok správne.
Tri roky šetrila. Každý mesiac. Tri roky jedla lacnú stravu, nosila sekáč, nenechala si vlasy ostrihať, keď bolo treba, strihala si ich doma. Tri roky robila samu seba menšou, tichšou, subtílnejšou, aby sa vošla do ich rozpočtu.
A peniaze mizli. Nie všetky, ale časť, pravidelne. V zlatníctve stála žena v béžovom kabáte, Jozef platil kartou, pokojne, akoby platil po desiaty krát.
A v AutoCity bola červená mašľa.
A bol bloček z Mušlí na Radničnej výška ich mesačných potravín.
A košeľa voňala Chantal.
Viera zatvorila notebook. Vošla do izby. Jozef sedel v kresle, sledoval správy.
Si hladný? opýtala sa.
Nie, ďakujem.
Dobre.
Viera si ľahla. Hľadela do stropu. Jozef prišiel neskôr, za chvíľu potichu odfukoval.
Nespala dlho. Nemyslela naňho. Premýšľala o sebe. Kedy naposledy vnímala samú seba ako človeka, ktorý niečo normálne potrebuje? Nie vitamíny, nie teplý kabát, ale len niečo pre radosť.
Dobrú kávu. Milovala voňavú, silnú, mletú kávu. Rok a pol už kupovala len tú najlacnejšiu instatnú v sáčkoch, šetrila.
Kus syra s plesňou. Jedla posledne pred piatimi rokmi, ešte pred šetrením. Mala ho rada s chlebom a hroznom, len tak, na večer, ako malý sviatok.
Mušle jedla presne raz na dovolenke, keď bola mladučká. Celou cestou domov myslela, aké sú zázračné.
Viera sa prevrátila na bok.
Rozhodnutie nespravila tú noc. Rástlo v nej pomaly, ako chlieb v trúbe na slabom ohni. Nevedela presne, kedy sa ustálilo, ale ráno bolo jasné a pevné.
ďalšie dni žila normálne. Varila, pracovala, rozprávala s Jozefom. Nič si nevšimol. Alebo len neriešil.
V jeden štvrtok ho sledovala poriadne. Nie že by potrebovala dôkaz už vedela. Chcela len vidieť na vlastné oči.
Jozef sa stretol s tou istou ženou, svetlé vlasy, decentne oblečená. Stretli sa pri kaviarni na Hurbanovej, šli spolu ďalej. Viera bola na dostatočnú vzdialenosť.
Vošli do parku, kde už takmer nikto nebol. Viera sa ukryla za stromy, z diaľky videla, ako Jozef žene podáva niečo zabalené, ona to rozbalí. Stáli tesne pri sebe. Dotkol sa jej pliec, pobozkal ju.
Viera to sledovala.
Potom sa pozrela na vlastné ruky v tenkých, trochu obnosenejších rukaviciach, prsty červené od zimy.
Stála tam chvíľu ešte. Potom pomaly kráčala domov.
V autobuse sedela pri okne, sledovala mesto. Mesto bolo šedé a mokré. Kalíme. Holé stromy. Lampy sa rozsvecovali po jednej, akoby ich niekto prepínal pomaly, s prestávkami.
Doma zamierila do spálne. Z veľkej tašky, ktorú takmer nepoužívala, zbalila veci len svoje. Spodné prádlo, pár teplých vecí, dokumenty z chodby, zdravotnú kartu, sociálnu kartu, vkladnú knižku, kde mala skryté vlastné úspory po troche. Telefón, nabíjačku, rozčítanú knihu.
Kabát zo sekáča, modrý, zavesila na háčik v predsieni, vzala si miesto neho ten tmavobordový s podšívkou, ktorý mala posledný raz pred tromi rokmi trochu tesný, ale iný než sekáčový.
Napokon vzala papier, pero.
Napísala: Ďakujem za bloček z Mušlí aj červenú mašľu. Dúfam, že ti chutilo.
Premýšľala. Nič nepridala. Papier zložila, napísala Jozef a nechala na obrus pri kvetinovom vzore, vedľa fľaku od kávy.
Vzala tašku.
Pozdravila Calexu. Chladnička zabzučala typicky, nezaujato.
Nuž, povedala Viera ticho, zbohom.
Vyšla z bytu. Zamkla. Kľúč nechala pod rohožou nie že by bola taká dohoda, jednoducho ho nechcela.
Na Ulici Pracovníkov bežný večer: ľudia išli z práce, pes ťahal vodítko, na rohu svietil kvetinový stánok.
Viera sa na sekundu zastavila. Potom vykročila.
Vedela, kam.
Veľké potraviny boli o dve ulice ďalej. Galéria chuti. Každý týždeň okolo nej prešla, nikdy nevstúpila drahé, krásne nasvietené výklady, vyložené ovocie, zákazníci nakupujúci pre pôžitok, nie cenu.
Vstúpila.
Dnu voňalo kávou a čerstvým pečivom. Tichá hudba, mäkké svetlo. Police vysoké, lesklé.
Viera si vzala košík. Postála.
Obchod s rybami našla hneď. Na ľade ležal modrý tuniak tmavočervený, krásny. Povedala predavačke:
Prosím si tento kus.
Ktorý?
Ten.
Predavačka zabalila. Viera vložila do košíka.
Potom pokračovala.
Mušle. V chladiacom boxe, šesť kusov v balení. Vzala.
Syrový pult. Spomalila, hľadí… Syr s modrou plesňou, ten skutočný, vo voskovom obale. Vzala kus.
Pekný chlieb tmavý, so semienkami. Žiadny bochník za desať centov, ale pravý.
Káva. Dlho hľadela po poličkách, vyberala. Vzala mletú, v tmavomodrom sáčku: Etiópska. Nikdy ju nemala. Na obale: Čučoriedky a tmavá čokoláda doznievaním.
Pri pokladni to všetko vyložila. Pozrela na to: tuniak, mušle, syr, chlieb, káva.
Pokladníčka pípala položky.
To je dobrý výber, povedala bez pohľadu.
Ďakujem, odpovedala Viera.
Suma bola riadna. Zaplatila kartou to málo zo svojho účtu.
Vyšla.
Nevedela, kam pôjde. K dcére sa jej nechcelo, ďaleko, neskoro. Mala priateľku, Valentínu, občas si zavolali. Ale volať teraz sa jej nechcelo. Šla do malého hotela na druhom konci mesta, izba nebola drahá, prijateľná.
Tam si vyložila nákup na stôl. Obzrela.
Poprosila recepčnú o mušľový nožík. Doniesla niečo také maličké.
Viete s tým? spýtala sa recepčná zvedavo.
Zvládnem to, povedala Viera.
Zvládla. Narobila neporiadok, ale otvorila prvú mušla. Pozrela na ňu sivá, lesklá, voňavá po mori.
Zjedla ju.
Potom druhú.
Odkrojila kus tuniaka. Chlieb. Syra. Uvarila si kávu v malej kanvičke.
Jedla pomaly, vychutnávala. Vonku pulzovalo mesto, svetlá, autá. V izbe bolo teplo, ticho. Rádio hralo niečo príjemné.
Viera jedla, ale nemyslela na Jozefa. Ani na Jabloňové sady. Ani na zajtrajšok.
Myslela na to, že mušle voňajú ako kedysi na dovolenke. Že tuniak je jemný, hladký, chuť zotrváva. Syr presne ako v pamäti ostrý, mäkký. Káva naozaj vonia po čučoriedkach, nijaká reklama.
Jedla a uvedomila si: to som ja.
Nie Sparťanka. Nie trpezlivá žena. Ale človek, čo pozná rozdiel medzi mušľou s chuťou mora a lacnými cestovinami. Vie si večer sadnúť a dať si dobré jedlo. Trojročná samota teraz končí.
Dopila kávu po malých dúškoch. Vonku bzučalo mesto.
No, povedala Viera ticho sebe, vitaj naspäť.
Naliala si ešte kávu.
Nevedela, čo bude zajtra. Kde bude bývať o týždeň. Nevedela, ako sa vyvinie rozhovor s Jozefom, ak vôbec bude. Nevedela, či niekedy nájde dom s jabloňami, nie vymyslený, ale svoj. Nevedela, či zavolá dcére dnes alebo až ráno. Nevedela, či ju zajtra bude bolieť tak ako nie dnes.
To všetko nevedela.
Ale tu, v hotelovej izbe, s prázdnou škatuľkou mušlí a šálkou kávy, vedela jedno: toto je ona. Jej chuť. Jej voľba. Jej večer.
A to niečo znamenalo.
Zobrala posledný kúsok syra, položila ho na chlieb, zahryzla.
Vonku sa rozsvietila lampa. Jedna, druhá, celá rada naraz, akoby niekto konečne zapol vypínač.
Viera sledovala svetlá a prežúvala chlieb so syrom. Viac nehovorila ani sebe, ani nahlas. Len sedela, jedla. Bola tu.
A to bolo zatiaľ dosť.
***
Ráno sa zobudila skôr než budík. Len otvorila oči, na chvíľu poležala, dívala sa na cudzi pohľad na biely strop s malým fliačkom pri lište. Cudzí strop no práve preto možno v poriadku. Nedusil.
Vstala, umyla sa, učesala. Pozrela do zrkadla. Unavená tvár, ostrejšia, kruhy pod očami. Ale čosi iné či sa jej to len zdalo?
Dlho sa nepozerala. Oblečená vzala tašku. Mala zavolať Valentíne. Potrebovala volať dcére, vysvetliť. Potrebovala rozmýšľať, kde bude bývať. Potrebovala mnoho.
No najprv zišla do malej kaviarne hotela a objednala si raňajky. Praženicu, toast, kávu. Skutočnú, nie instantnú.
Kávu jej doniesli v malom skle. Chytila ju oboma rukami, tak ako niečo teplé a dôležité.
Pri vedľajšom stole čítala staršia pani knihu, nevnímala nič iné. Občas len srkla.
Viera sa dívala. Ženy, čo ráno za stolom čítajú samy, nevyzerajú osamelo, ale práve ako osoby: zanietené sebou. To nie je to isté.
Praženicu doniesli horúcu, posypanú zelenými bylinkami. Viera ju zjedla pomaly, s toastom.
Potom vzala telefón.
Napísala Valentíne: Dá sa prísť dnes? Poviem všetko.
Valentína odpovedala hneď: Príď. Uvarím čaj.
Viera siahla po bunde. Dopila kávu.
Vyšla na ulicu.
Marec už vonial inak. Ešte nie celkom jarne, ale už nie zimne. Vo vzduchu niečo zmenené, vlhko signál, že zem pod asfaltom sa začína prebúdzať.
Viera sa na prahu hotela na sekundu zastavila. Zdvihla golier a šla na zastávku.
Kráčala, na nič nemyslela. Nohy išli ľahko. Hlava sa točila menej možno to bol len dobrý moment.
Autá premávali. Oproti tlačila mladá mama kočík. Na strome sedela vrana a sledovala dolu, akoby rozumela všetkému.
Viera vráne potichu pošepla:
No a čo na to povieš?
Vrana neodpovedala. Len zletela dolu, pozrela pod strom, odletela. Mala svoj program.
Viera sa usmiala nie nahlas, len sotva.
Autobus prišiel. Sadla si k oknu. Šiel.
Za sklom sa míňala krajina: domy, obchody, stromy, pri ktorých ešte niet lístia, bilbordy. Viera sledovala všetko a myslela na to, ako tri roky vôbec nesledovala okná. Vozila sa a bola mimo. V hlave, v kalkuláciách, v úzkosti, v plánoch, čo teraz vie boli cudzie.
A mesto existovalo. Bez nej.
Nevadí. Dohoní sa.
Autobus zastal na križovatke, červená. V aute vedľa sedela žena s okolo päťdesiatky, niečo si spievala s rádiom, nehanbila sa. Bolo vidieť pohyb úst.
Viera sledovala.
Zasvietila zelená. Auto odišlo. Autobus sa pohol.
Viera sa oprela vsedle. Hľadela von. Mobil ležal mlčky v taške nikto nevolal, nepísal. Jozef možno doma ešte nebol alebo už zistil, že tam nie je, možno rozmýšľal, možno nie. To je teraz jeho súčasť.
Viera mala vlastnú.
Išla k Valentíne: bude horúci čaj, dlhý rozhovor. A potom ďalší deň a ďalší. Veľa nepríjemnosti, vedela bez ilúzií. Nebude žiadne hotové šťastie. Prídu rozpačité rána, únava, strach i otázky bez odpovedí.
Ale bude aj niečo iné.
Káva, čo vonia čučoriedkami.
Mušla s príchuťou mora.
Zrkadlo, v ktorom sa môže pozrieť, bez pocitu cudzieho človeka.
To je málo, pravda. Ale nie je to nič.
Autobus šiel. Mesto za oknom šedé, živé. Viera sledovala a myslela: jablone predsa bývajú. Tie skutočné, nie z cudzej fotky. A orgován. A dom so schodmi, lavičkou.
Len to nie je to, čo ti niekto podaruje. To si musíš nájsť sama.
Nie ešte dnes. Dnes len autobus, okno, marec, čo vonia nie zimou, hoci ešte nie jarou.
Toto. Teraz.
A to, čuduj sa svete, stačí.
