Cena šťastia
Juraj ležal na pohovke, prikryl si oči a počúval zvuky v dome a za oknom. Cez dvojité sklá z ulice doliehaly tlmené trúbenie áut, sirény polície alebo sanitky. V susednom byte sa hádali, niekto telefonoval, zabuchli dvere…
Kedysi rád takto ležal a počúval, hádam, v akom byte hrá televízia, v akom sa hádajú, na ktorom poschodí zastane výťah…
“Zase snívaš? A úlohy máš hotové?”
Juraj by mohol prisahať, že mu to neprišlo len tak, počul mamin hlas, ďaleký, no živý. Trhol sa a otvoril oči. Izba bola prázdna, dvere do chodby otvorené. A keby sa teraz odtiaľ, z tmy, objavila mama, nečudoval by sa, ale tešil. Lenže mama už nikdy nevstúpi do izby. Zomrela pred týždňom. A jej hlas bol len fántom bolesti.
Juraj sa posadil a spustil nohy na zem, chodidlami cítil mäkký vlas koberca. “Ak tu ostanem, zošalniem. Mal som si zobrať spiatočný lístok hneď na druhý deň po pohrebe, nanajvýš na tretí,” pomyslel si. Oprel sa lakťami do kolien, objal hlavu rukami a začal sa kolísať.
Zrazu zazvonil telefón, trhol sa, lakeť mu skĺzol z kolená a hlava mu poklesla. Juraj vstal a zobral telefón zo stola, bez pohľadu na displej. Pohľad mu padol na papier na stole: “Synček, môj rodný…”
“Juraj, tu teta Zuza. Ako sa máš? Tazko ti tam samému? Možno by si predsa len prišiel ku mne?”
“Nie, všetko je v poriadku.” Juraj odložil telefón, zložil list a schoval ho do skrine.
Nemohol už zostať sám. Už mu začali hlasy blúdiť. Znova vzal telefón, otvoril zoznam kontaktov a prelistoval ho. “Mišo, starý kamarát z výšky. To je ten, koho teraz potrebujem!”
“Mišo, ahoj!” povedal Juraj, keď počul hlas priateľa.
“Ahoj! Niečo som ne…”
“Nespoznávaš? To si ma rýchlo zabudol. To som od teba nečakal.”
“Počkaj. Juraj?! Ty si tu?!” radostne zakričal Mišo do telefónu.
“Som tu, ale ako vidím, nečakali ste ma a zabudli,” urazené povedal Juraj.
“Nej, čerta som ťa zabudol. Nečakal som – to je pravda. Kde si teraz?”
“Doma,” vážnejšie povedal Juraj.
Podľa zmeneného tónu hneď pochopil, že sa niečo stalo.
“Mama?”
“Zomrela. Pred týždňom som ju pochoval. Už je to deväť dní.”
“Úprimnú sústrasť. Videl som ju pred polrokom. Vyzerala zle, schudla. Ani som ju hneď nepoznal. Koľko ešte zostávaš?”
“Tri dni.”
“Prídeš ku mne? Alebo nie, radšej poď k nám. Samého ťa tam asi prevezmú.”
“K nám?” prehovoril Juraj.
“Áno, veď som sa oženil. So Zuzkou. Vieš si to predstaviť? Stojí tu vedľa, posiela pozdrav a tiež ťa volá k nám. Poď hneď teraz. Práve bude obed. Áno, len teraz mám inú adresu. Zobrali sme si so ženou byt na hypotéku.”
“Povedz adresu,” prakticky povedal Juraj.
“To si len pomysli, oženil sa. Zuzka od prvého ročníka bola za Mišom blázon, a on sa točil medzi Dankou a Julkou, kým som mu neotvoril oči…” Juraj sa rýchlo pripravil a zavolal si taxík.
Cestou požiadal vodiča, aby zastavil pred obchodom. Kúpil pre seba a Miša koňak, pre Zuzku víno, krabicu čokolád a balík šunky.
Na výťah nečakal, vyšiel po schodoch na šieste poschodie. Posledné dni nevychádzal z domu. Bolo príjemné sa trochu rozhýbať. Keď prechádzal okolo bytu na treťom poschodí, zrazu počul nejaké kňučanie, či už dieťaťa alebo šteňaťa. Zastal.
“Haló, kto tam?” spýtal sa, pritlačivší ucho k dverám.
Kňučanie prestalo. Juraj chvíľu stál a už sa chcel pohnúť ďalej, keď za dverami znova počul pretiahlé, monotónne zvuky.
“Kto tam plače?” spýtal sa Juraj.
“NepV tej chvíli Juraj pochopil, že šťastie nie je náhoda, ale rozhodnutie, a pevne stiskl ruku svojho syna, vediac, že už nikdy nepochybuje o tom, čo je naozaj dôležité.
