Cena pýchy
Vierka, mohla by si mi požičať pár vecí? poprosila Maša, keď opatrne vstúpila do svetlej, útulnej predsiene bytu svojej sestry v Bratislave.
Oči jej okamžite utkveli na elegantnom botníku zo svetlého dreva, zrkadle v ozdobnom ráme a podlhovastom striebornom vešiaku. Všetko pôsobilo, akoby to vystrihli z časopisu o dizajne. V hrudi jej znovu zaškrabala dobre známa žiarlivosť sestra mala vždy všetko dokonale usporiadané.
Vierka, ktorá práve vychádzala z obývačky, na ňu pozrela skúmavým pohľadom. Aj v jednoduchom domácom úbore z mäkkého svetra a elegantných nohavíc jej prítomnosť vyžarovala tú ľahkú noblesu, ktorú sa Maša márne snažila napodobniť celé roky.
Tak hovor, čo sa deje, riekla Vierka mierne, oprúc sa krížom vo dverách.
Maša si reflexívne prešla rukávom kabáta, ktorý mal už najlepšie časy za sebou, ale stále bol slušný. Vyhýbala sa pohľadu na obraz oproti, na usporiadané kvetináče i vôňu čerstvej kávy, ktorá vypĺňala byt až po strop.
Nie je to nič zásadné zamrmlala, snažiac sa nájsť správne slová.
Vierka neuholila pohľad. Maša si uvedomila, že tentokrát sa nevyhne odpovedi. Zhlboka sa nadýchla, potom zo seba všetko vysypala:
V sobotu máme stretávku zo strednej. A ja tam jednoducho musím byť! No a potrebujem tam vyzerať dokonale, vieš? Chcem, aby všetci videli, že sa mi darí, že mám život, ktorý všetci ticho závidia!
Prečo ti na tom tak záleží? spýtala sa Vierka pokojne. Prečo sa snažíš zapôsobiť na tých, s ktorými sa už roky nestretávaš? Veď už nebývaš ani v tom istom meste, už si vlastne domáca v Bratislave, nie v Ružomberku…
Maša si prehrabla vlasy. V tej chvíli jej srdce zvierala silná túžba mať kuchyňu ako má Vierka s barovým pultom, vstavnými spotrebičmi a moderným osvetlením. A ráno si užívať život v pokoji, nie v zhone a zmatku.
Nechápeš ma! Pre mňa je to jednoducho dôležité. Potrebujem, aby každý videl, že som dokázala niečo viac. Že som neostala na mieste a že som… že som uspela.
Odmlčala sa, prichytila sa pritom, ako závistlivo sleduje svoju sestru. Vierka sa tvárila pokojne, snáď to ani nepostrehla alebo to nebrala vážne.
Naozaj chceš hrať niekoho, kým nie si? Myslíš, že to niekoho ohúri? povedala Vierka zmierlivo a sadla si na stoličku.
O to predsa nejde, pokrútila hlavou Maša len chcem, aby si spolužiaci mysleli, že mi vyšli sny.
Dobre, vzdychla Vierka. Poď, pozrieme sa, čo ti viem požičať. Len mi sľúb, že je to posledný raz, čo budeš klamať kvôli zdaniu. To sa nerobí.
Ty tomu nerozumieš…
A Maša sa pustila do svojho rozprávania…
~~~~~~~~~~~~~~~~
V škole bola hviezdou. Každý to vedel. Na chodbách neustále kráčala v skupine spolužiakov, ktorí dúfali, že si ich aspoň na chvíľu všimne. Učiteľky nevedome podľahli jej zamyslenému pohľadu a jemným gestám. Rodičia jej splnili každé želanie stačilo, aby Maša zodvihla obočie či potichu vzdychla a mala všetko na striebornom podnose.
Mávala všetko, na čo len pomyslela. Nové tenisky, ktoré sa ako prvé objavili v meste, jej mama priniesla už druhý deň v lesklej krabici. Ak sa objavil nový chlapec v triede, už po týždni ju sprevádzal cestou domov. Bola to hra zistiť, kam až siaha jej moc, koľko želaní jej splnia, koľko hraníc ešte posunie.
Hovorila si: Lebo môžem. Táto veta bola jej mantrou a ospravedlnením pre všetko. Ak kamarátka začínala chodiť s chalanom, ktorý sa páčil Maši, váhala len chvíľu, hneď vstupovala do hry a takmer vždy vyhrala. O lásku vlastne nešlo, šlo o výzvu či dokáže strhnúť pozornosť len na seba.
Kamarátske kruhy sa však začali riediť. Najskôr jedna kamarátka už nevolala von, potom druhá nachádzala nové spoločnosti. Maša to neľutovala okolo nej stále boli tí, ktorí túžili po jej uznaní, chceli patriť k vyvoleným. Brala to ako fakt: kto nevydržal jej pravidlá, ten si nezaslúžil byť pri nej.
Na stužkovej bola, samozrejme, okrúhlou kráľovnou. Celá sála, vyzdobená čipkami a balónmi, akoby bola jej trónny sál. Spolužiaci sa točili okolo nej, lapali po dychu po jej úsmeve či pohľade. Bola jednoducho stredobodom vesmíru.
V opojení obdivom a svojou mocou Maša neodhadla mieru. V jednej chvíli, keď sa hovorilo o starých čiasch, vypadla z nej sprška narážok na spolužiačky. Pripomenula im staré hádky, neodpustené krivdy, rýpla do vzhľadu či omylov. Slová jej šli akosi samy, v zápale sledovala, ako sa ostatné bránia.
Môj život bude skvelý! fúkla pyšne, prehrabla vlasy a pozrela na ostatných. Jej hlas znel sebavedome, akoby už teraz žila vo vysnívanej budúcnosti.
Urobila významnú pauzu, vychutnávajúc si ich pozornosť.
Už to vidím: bohatý manžel, splní každé želanie, nádherný dom so záhradou… Možno aj vlastný podnik. Ale asi nie, radšej nebudem musieť ani pracovať všetko sa mi bude diať samo! Peniaze, luxus, pozornosť, všetko bude len moje.
Z jej očí iskril oheň, na tvári jej tancoval samoľúby úsmev.
Vy skončíte inak! otočila sa k najtichšej spolužiačke, tej vzadu v lavici, vždy so zošitom.
Dievča nervózne sklopilo zrak, no Maša pokračovala:
Ty budeš učiť deti v nejakom zapadákove alebo za kasou v Tesku a manžel? Niektory robotník, čo bude večne smradľavý od práce a doma ťa ešte prefacká!
Obrátila sa na ďalšiu:
Ty budeš v kancelárii rátať každé euro, snívať o šatách a nikdy nebudeš mať, čo mám ja!
Prechádzala od jednej k druhej, veštila život plný starostí bez kariéry či ambícií. Každý komentár korešpondoval s malou výčitkou vonkajšej úpravy či povahy.
Dievčatá pozerali do zeme, usmievali sa rozpačito no vo vzduchu viselo napätie. Maša sa smiala hlasno, ochotne sa nechala podporiť od chlapcov, ktorí tiež nevedeli, či sa pridajú, alebo radšej ostanú bokom.
Tieto smiešky ju podporovali. V tom okamihu sa cítila naozaj neohrozená.
Po maturite išla na vysokú školu do Trnavy. Nie preto, že by ju zaujímala ekonómia ale skrátka, bola to lepšia voľba. Väčšie mesto, viac možností, ľudia z dobrých rodín. Mala tam po babičke garsónku, takže nemusela riešiť podnájom. Ušetrila pár stoviek eur mesačne, opäť mala oproti ostatným navrch.
Prvé týždne si užívala zariadila byt, chodila na kávu, rýchlo si našla nové známosti. Obdiv a komplimenty ju sprevádzali, bola stále zaujímavá. Bolo jasné, že stačí už len chvíľa a niekto naozaj kvalitný sa objaví.
Lenže s nástupom semestra prišlo vytriezvenie. Prednášky boli ťažké, semináre drsné, skúšky neúprosné. Snažila sa pretlmočiť svoj šarm do úspechu, skúšala prehovoriť profesorov ale rýchlo jej dali najavo, že buď začne pracovať, alebo môže fakultu opustiť.
Zdalo sa jej, že detstvo skončilo a skutočný svet je komplikovanejší. Kdekoľvek sa pozrela, narazila na pekné, cieľavedomé dievčatá. Na ich pozadí už nebola výnimočná. Ich odlišnosť spočívala v skutočných hodnotách: mali snahu aj pracovať, niečo dokázať. Maša ostávala pri predstave, že nájde chlapa.
A tak sa pustila do zoznamovania do randenia s chlapmi, čo už boli v práci, hľadala zabezpečených, vyzerala ako dáma, ktorá vie, čo chce. Naznačovala, že je pripravená na seriózny vzťah, spomínala spoločnú budúcnosť. Ale čím viac tlačila, tým viac pôsobila nervózne a zastrašovala tých, čo by naozaj stáli o hlbší vzťah.
Objavil sa Martin pracoval vo firme svojho otca, ktorý vlastnil reťazec zubných ambulancií v Bratislave a mal dom v Záhorskej Bystrici. Toto bol jej jackpot. Martin nebol žiadny model, ale Maši to nevadilo. Stačilo, že má rodinný majetok a stabilitu.
Vopred si premyslela plán: začala sa ukazovať tam, kde Martin chodil po práci, v rovnakých fitkách, kaviarňach. Dala si záležať na výzore i vystupovaní.
Po čase začali chodiť spolu von, cez víkendy na večeru. Bolo cítiť, že sa mu páči, a ona rafinovane vkladala do rozhovorov narážky na hodnotu rodiny. Martin bol milý, inteligentný, ale jeho mama mala vlastné predstavy o vhodnej neveste.
Pri prvej zmienke o Maši doma Martinova mama neodolala irónii:
A kto to je? Z akej je rodiny? Čím sa živí jej otec?
Normálna rodina, povedal Martin. Otec je robotník, mama zdravotná sestra z Ružomberka.
Robotník? Syn môj, rodina je reputácia. Ty vážne chceš, aby ľudia rozprávali, že si si vzal dievča bez mena, bez koreňov? Každý si musí uvedomiť, kde patrí!
Martin chcel protestovať, no matka bola neoblomná.
Maša ďalej vykladala plány. Už v duchu zariadila spoločný byt, plánovala svadbu. Jedného dňa jej Martin zavolal a potreboval sa rozprávať. V kaviarni vyzeral utiahle.
Vieš, rodičia nechcú, aby som bol s tebou. Vraj nie sme rovnaký svet, povedal potichu Martin.
To je ich problém, snažila sa o úsmev Maša. My sme dospelí.
Im na tom záleží… ja vlastne neviem, či by som mohol ísť proti nim. Prepáč.
Maša dlho sedela s prázdnym pohárom a vnútri ju cupital zlostný hlas: Veď prečo, keď robím všetko správne?
Najhoršie však ešte len prišlo. Po pár týždňoch sa dozvedela, že v kruhu zámožných ženíchov sa o nej šíria reči: je vraj zlatokopka, čo skúšala Martinka len kvôli peniazom. Zrazu si na ňu každý ukazoval, muži ju obchádzali s opatrnosťou. Jeden, ktorého poznala z baru, ju ani len nepozdravil radšej rýchlo prešiel na druhý koniec miestnosti.
Chcela pôsobiť, že ju to netrápi, ale vedela: jej povesť je poškvrnená. Návrat domov, do Ružomberka, bol nepredstaviteľný to by bola porážka. Rodičom stále hrála legendu, že študuje úspešne, má skvelú prácu, vážnu známosť z lepšej rodiny. Mama i otec počúvali hrdí a občas si jej úspechy predávali po známych. Maša to nechcela pokaziť a ich nesklamať.
Jediná, kto vedel pravdu, bola Vierka prišla na to náhodou, keď ju prekvapila návštevou. Vráť sa domov, tu nemáš šancu. Priznaj pravdu, rodičom by to neuškodilo, povedala vážne sestra. Maša si vtedy utrela slzy a so vztýčenou hlavou vyhlásila: Nikdy nebudem priznávať prehru! Zvládnem to a raz všetkým ukážem!
Zas na nový rok hľadala zásnubného muža. Ale kde nič, tu nič. Nápadníci začali miznúť, keď pochopili, že od nich chce viac než len obyčajný vzťah.
Najhoršie bolo, že babkine peniaze sa postupne míňali. Najprv znížila výdavky na kaviareň, potom šaty, zrušila posilňovňu. Ale účty za byt v Trnave a potraviny rástli.
Jedného rána si prepočítala zvyšné eurá: už nemôže čakať, musí hľadať akúkoľvek prácu. Bez titulu, bez praxe. Všetci slušní zamestnávatelia len pokrútili hlavou.
A tak niekdajšia hviezda dvora skončila za pokladňou v supermarkete. Prvé dni boli najťažšie. V jednej ruke skener, v druhej stravné lístky, a do uší šťavnaté poznámky o jej výzore a kráse do takýchto nižších prác by človek ako ona predsa nikdy nemal padnúť…
~~~~~~~~~~~~
A predstav si, akurát včera mi prišlo pozvanie na stretávku! mrzuto dohovorila Maša. Jednoducho tam musím ísť! Veď ak nie, budú si všetci myslieť, že sa mi nedarí!
Vierka položila lyžičku od čaju a pozrela sa na sestru úprimným pohľadom.
A nenapadlo ti, že možno o tvojej skutočnej situácii už všetci vedia a len ťa chcú vidieť, aby sa zabavili na tvoj účet? Pamätáš, čo si im vtedy na stužkovej hovorila?
Maša vyprskla:
Hluúposti! Nikto nič nevie. Som opatrná, dávam si pozor na každé slovo, nikto nič nevyčíta. Stačí, že prídem, ukážem sa a budú vedieť, že som stále hviezda.
Vierka si odkašľala. Mala chuť povedať, že ľudí nezaujíma tá istá Maša ich zaujíma, aký je dnes človek. Ale nahlas už mlčala.
Dobre teda, ak chceš ísť, choď. Len sa priprav na to, že ťa tam môžu čakať prekvapenia.
Žiadne zlé prekvapenia nebudú! zamračila sa Maša. Vyberiem si najlepšie šaty, spravím účes a nikto nepozná, že nemám peniaze.
Dobre, ak budeš chcieť s niečím pomôcť povedz, prikývla Vierka.
Maša sa uvoľnila. Vďaka. Potrebujem tvoj vkus aby som vyzerala dokonale. Aby nik netušil, čo je za tým.
**********************
Maša vybehla z reštaurácie s očami plnými sĺz. Chladný bratislavský večer ju šľahol do tváre, ale nevnímala nič len chcela zmiznúť z miesta, kde sa ešte pred chvíľou snažila predstierať vlastný život. Vierka mala pravdu… nemala som sem chodiť!
A zo začiatku všetko vyzeralo dobre. Otvorila dvere do sály, kde ju mnohí hneď spoznali. Premyslený krok, jemný úsmev, letmá kontrola hodiniek všetko malo pôsobiť, že je príliš zaneprázdnená vysokou funkciou alebo podnikaním.
Pridala sa ku skupine menej známych spolužiakov. Hovorila o manželovi podnikateľovi, ktorý je práve na služobnej ceste v Nemecku, o veľkom dome pri jazere, o štyroch dovolenkách do roka. Tak sa zažila vo vlastnom klamstve, že si nevšimla, ako si okolie šepká, ako niektorí silene prikrývajú úsmev dlaňou, ako iní zahýbajú pohľad.
Cítila sa ako kráľovná až kým nezaznelo:
Ja som videl Mašu pred mesiacom na Hlavnej! povedal nahlas spolužiak, ktorý jej pred rokmi nesedel kúsok od okna.
Sála stíchla. Maša sa pokúsila usmiať, ale nedokázala.
A ešte mám aj fotky, pridala sa ďalšia spolužiačka a vytiahla mobil.
Na stene sa striedali fotky. Maša v zelenom tričku a zástere za pokladňou, mačka výrobky podľa letáku, nastupuje do bratislavskej MHD, v rukách ťažké tašky, vchádza do starého bytu.
Začali sa smiať. Najskôr niekoľkí, potom všetci. Niekto do toho zavtipkoval: Podnikateľský muž má služobku za kasou? Alebo: Závidím tieto dovolenky pri regáli s konzervami!
Maša mala pocit, že sa jej vo vnútri lámu kolená a tváre jej horia od hanby. Všetci pred chvíľou klamala o luxuse, do ktorého aj sama uverila. A teraz nemilosrdne visela na obrazovke celá pravda.
Utiekla, ledva potlačiac vzlyky. Nezaregistrovala, čo jej kričali, ani kto sa snažil ju zastaviť. Len studený vzduch… a slané slzy.
Pri najbližšej zastávke narazila do muža s igelitkou.
Slečna, ste v poriadku? ozval sa úprimný hlas. V očiach mal záujem, istú slušnosť, akú už dávno nezažila.
Maša dvihla pohľad a pred sebou videla obyčajného muža, tvár, ktorú by si nikto nevšimol na ulici. Ale jeho záujem bol skutočný.
Nie… šepotala Maša, krátko pred svadbou ma opustil snúbenec…
No, zjavne som stále tá istá život ma učí, ale ja stále robím tie isté chyby. A tak dnes, keď píšem tento zápis, si prisahám: ešte žiadna lož nezlepšila môj osud. Nexch sa už naháňam za čímkoľvek, človek sa zas a znova stretne len so sebou samým a so svojou pravou tvárou.
