Dvere do starého paneláku v bratislavskej Petržalke sa otvorili takmer okamžite – akoby ich majsterka už dlho očakávala. Na prahu sa objavila drobná stará pani, možno osemdesiatročná, s bystrými, chytrými očami.
„Dobrý deň,“ pozdravil zdvorilo mladý muž s úsmevom.
„Nech sa páči, synček,“ prikyvla stará žena. „Vchádzaj dnu, nepostávaj v prievanu. Z úradu, či odkiaľ?“
„Nie, babka. Som z firmy, čo čistí vodu. Montujeme najnovšie filtre. S nimi bude voda z kohútika čistá ako z prameňa – ako za starých čias, keď sa dala piť rovno z rieky.“
„No teda!“ zdvihla obočie. „Takže ty si taký vodník, čo čistí rieky? Slušná robota. Poď ďalej.“
Chlapík si dôkladne utrel topánky o starý koberček a vkročil dnu.
„Netreba si vyzúvať?“ spýtal sa, pozerať sa na ošúchaný linoleum v chodbe.
„Ale kdeže, netráp sa. Mám mladú dcéru, tá umyje. Ja som už stará kost, upratovať ma nebaví.“
„Ale veď vy ste ešte čulá ako smrek! Ružové líčka, ani faloš!“ zahovoril s obvyklou falošnou zdvorilosťou. „A kde je kuchyňa? Chcem vám ukázať, čo predávam.“
„No, lichotíte, ale páči sa mi to. Do zrkadla som sa nevidela dobrých desať rokov – dcéra ich pověsila tak vysoko, že nevidím ani temeno. Poďme, ukážem ti tvoje pole zázrakov.“
Kuchyňa bola malá, no uprataná. Kanvica sa blýskala, na parapete stáli dve pelargónie a miska s mätou. Stará pani sa usadila, zatiaľ čo chlapík začal predvádzať svoj tovar: odskrutkovával, pripájal, nalieval vodu do pohárikov, ukazoval filtre a nadšene komentoval rozdiel medzi „špinavou“ a „čistenou“ vodou.
„Kúpim ten tvoj filter,“ povedala stará žena zrazu. „Ale najprv si dáme čajík. Samu ma to nebaví, ale s človekom chutí ako med. Päť minút, nič viac.“
Chlapík zaváhal, ale prikyvol. Stará pani šikovne privarila vyfiltrovanú vodu a urobila čaj – voňavý, korenistý, s čosi tajomným podtónom.
„Máš rodinu, synček?“ spýtala sa, nalievajúc do hrnčekov.
„Nie, ženatý nie som.“
„A dobre. Ešte je priskoro na deti. Chutí ti čaj?“
„Veľmi. Kde také kupujete? aj by som si ho dal.“
„Darujú mi ho víly na narodeniny,“ usmiala sa stará žena.
Chlapík sa pousmial. Rozhodol sa odpovedať žartom:
„A vy ako to, že otvárate neznámym? Teraz je všade plno podvodníkov.“
„Čo sa mám báť, chlapče? Ja už strach dávno prekonala. V mojom veku je čas, aby som strašila ja, nie opačne. A hlavne takých, ako si ty.“
V tom okamihu cítil chlapík divnú ľahkosť v hlave. A… rozvázal sa:
„Kto by tú vodu chcel! Tieto filtre kupujem za pár centov, a predávam za pekný peniaz. Niekedy ju aj obfarbím, aby to lepšie vyzeralo. Staré babky to zhltnú aj s navijakom…“
Sám nechápal, ako mu to vyšlo z úst.
„No vidíš,“ pokývala hlavou stará žena. „Čaj je, ako som povedala, kúzelný. Víly ho zbierajú. Kto ho vypije, nemôže klamať.“
Chlapík vyskočil.
„Čo to do… čo ste mi dala?!“
„Nič zvláštne. Ty si sám hovoril, že si vodník. Takže teraz ním naozaj budeš. Náš riNašťastie náš ričny vodník sa už unavil sám valiť všetky pramene, takže teraz budeš pomáhať ty – čistiť vodu, kŕmiť ryby a hľadať stratené detské loptičky, čo do nej hádžu.
