Cena dlhovekého priateľstva
No, my s Janou sme vždy snívali, že budete spolu
Rozumiem, že ste s Janou dobrí priatelia, ale nemôžem sa oženiť s niekým, ku komu necítim nič. Nakoniec by to skončilo zle pre mňa aj pre ňu.
—
Nad hlavou sa jemne priedavala drobná, neústupná dážď, lepiaca sa na okná a ešte viac zosúvalá dvor s chladným šedým odtieňom. Pre Máriu a Janu, ktoré pokojne houpali kočíky, však tento šedý dážď bol len tichým pozadím ich večných rozhovorov. Už roky boli najlepšími kamarátkami, a takmer súčasne sa stali aj mamičkami. Mária priniesla na svet veľkého chlapčeka Mareka, zatiaľ čo Jana maličkú Drahomíru s bystrými očkami.
Pozri, Mária, aký je vážny! Jana sa usmiala na Mareka. A kto je tu ten vážny? Asi ho čoskoro uvidíme ako profesora, už teraz to vyzerá, že bude niečo vymýšľať.
Ešte neviem, Jano. Teraz hlavne krúti, ako by sa ozval hlasnejšie. Kto vie A tvoje Drahomíra? Je ešte malá, ale už sa ukazuje šikovná rozrastá sa v malú veliteľku.
Presne tak! Jana mrkla očkom. Keď vyrastie, pošlem ju na divadlo, alebo na tanec, alebo na spev, aby sa nebála scény a nestratila svoj talent. šuchotala k Drahomíre. Bude herečkou? A ty, Marek, kam pôjdeš študovať?
Marek podal ruku a nešikovne sa snažil chytiť Janu za prst, zatiaľ čo Drahomíra sa v kočíku zamerala na to, čo sa okolo deje.
Takto vyzerajú ich prvé opatrné kroky k budúcim vzťahom, zamyslela sa Jana, zachytávajúc pohľad Márii. Zaujímalo by ma, čo sa stane, keď vyrastú. Keby sa aj oni tak dobre rozprávali, ako my
To by bolo úžasné, usmiala sa Mária a predstavila si túto scénu. A keby sa potom zamilovali do seba? Boli by sme takými švagrami, mali by sme spoločných vnúčat!
Presne tak! Jana sa rozzúrila. Poznali by sa od bábätka, poznali by naše drobné nezrovnalosti i svoje vlastné. Bolo by im ľahšie sa pochopiť.
Okolo prechádzali susedia s psami aj bábätkami, krytí dáždnikmi, mímali si úctivé prikývnutia.
—
Roky plynuli nepozorovane. Marek a Drahomíra skutočne vyrastali bok po boku. Ich prvé kroky, prvé slová, prvý školský výber všetko prežili spolu. Zdalo sa, že predpovede svojich matiek sa napĺňajú do poslednej podrobnosti. Marek, ktorý uprednostňoval pokojné hry, vždy ochotne odovzdal Drahomíre najzaujímavejšiu hračku. Drahomíra bola naopak vodca určovala, akú hru budú hrať, kedy robiť domáce úlohy a kto bude nosiť učiteľov batoh na prestávke.
Do piateho ročníka sa však všetko zmenilo. Marek, čoraz samostatnejší, už nevidia ústupky pre Drahomíru ako samozrejmosť. Kedysi jednoducho odovzdal hračku, pretože to bolo najjednoduchšie, teraz začal premýšľať: prečo by mal vždy dávať? Prečo ona vždy riadi?
Marek, daj mi tú autíčko! prikázala Drahomíra, chytajúc ho za ruku. Aj tak s ním nehráš.
Chcel som ho vziať, odpovedal Marek.
A čo? Ja som ho tiež chcela, a pustím ťa hrať, ale len keď budem mať náladu! A hlavne počúvaj ma! Drahomíra si vždy zobralo slovo.
Marek si spomenul na materinu výzvu, že by mali byť s Drahomírou priateľmi a nepoškodzovať im život svojimi detskými hnevmi. Preto trpel, keď Drahomíra zabírala najlepšie miesta v autobuse, diktovala, ako hrať spoločné hry, a pozerala s povýšením na jeho záľuby.
Jedného dňa sa Drahomíra do neho zamilovala stále však riadila a nevedela, že on len trpí. Keď im obešlo dvadsaťpäť rokov, Marekova tolerancia sa pretavila v otravný zvyk. Drahomíra už nezabudla na detské hry; jej predchádzajúca drzost sa zmenila v nátlak. Stále čakala na ten okamih, keď Marek pochopí, že je jeho osudom.
Marek, synček, dnes si zamyslený, Mária ho rano rozprávala. Prečo si taký zamračený? Mala by si premýšľať o vážnych veciach o rodine.
Marek, ktorý radšej pozeral na svoj mobil, len zamŕzal.
Vieš Mária dlho hľadala slová. Ty a Drahomíra ste si vždy rozumeli. Je to rozumná a trošku hlučná dievčina, a zdá sa, že ti chýba práve to. Bolo by krásne, keby ste sa vzali. Tak by ste boli šťastní spolu.
Mami, sme len priatelia, ako si povedala. Nechcem sa s ňou ožiť, odpovedal Marek.
Priatelia Mária sa zamyslela. Ale ste už roky spolu na škôlke, v školke, po jednej lavici. To už nie je len priateľstvo, je to osud, Marek! Kde nájdeš niekoho, kto ťa pozná tak, ako ty poznáš ju?
Nemám k Drahomíre žiadne city okrem priateľských. A priateľstvo už takmer chýba. Možno som ju len znášal, keď bola rozmaráda. Teraz je to len stará známosť. Nie som o ňu zaujímavý, povedal Marek.
Ale ona ťa obdivuje! Vždy hovorí, aký si múdry
Hovorí to všetkým, koho zaujíma, odvetil Marek.
Taká taktika? spýtala sa Mária. Zvláda ťa len preto, že chce pozornosť? Ja ti nemôžem dať viac, než priateľské porozumenie. Nemám žiadny romantický plameň, povedal Marek.
My s Janou sme vždy chceli, aby ste boli spolu
Rozumiem, že ste s Janou priateľky, ale nemôžem sa oženiť s niekým, komu necítim. Bolo by to zlé pre nás oboch, zopakoval Marek.
Jana, ktorá sledovala celú scénu, nevedela veriť, že po rokoch zdieľaných spomienok neexistuje žiadna iskra. Ďalší deň Drahomíra prezerala Marekove fotky a usmiala sa. Kedy to pochopíš? šepkla si.
Jana vstúpila do miestnosti. Ahoj, mami, povedala Drahomíra. Čo ste robili? Kam ste šli?
Prechádzala som sa s Máriou, opäť sme sa rozprávali o vás, Jana mrkla. Mária hovorí, že Marek je tvrdohlavý a nechce premýšľať o budúcnosti. Skúsime ho presvedčiť.
Tvrdohlavý? Prečo? On mi nič nepovie
Povie, že nemá k tebe city. Predstav si to roky po boku a žiadne city, aha.
Ale Drahomíra sa zamyslela. Vždy bol pri mne, vždy ma počúval.
Presne tak! Jana vykričila. Poznáte sa od bábätka. City sú také môžu prísť. Hlavné je zostať blízko. Nezabúdaj, Marek ešte nepochopil, že nikto nie je mu rovný.
Ja sa nepoddávam, mami.
Mária, sediac doma, cítila nepohodlie. Cení si priateľstvo s Janou, ale videla, ako Marek unavuje neustále tlaky. Vieš, Jano, možno som preháňala s tým snom, povedala jedného večera po telefóne. Marek skutočne necíti nič k Drahomíre. Hovorí mi, že to pre neho ťaží. Jana odpovedala: Tlak? Čo tým myslíš? Že chceme šťastie pre naše deti? Bolo by ľahšie, keby súhlasil. Ale ak necíti, tak necíti.
Čo mám povedať Drahomíre? Nikto okrem Mareka nevidí iného, zamyslela sa Mária.
—
Drahomíra stále občas stretnúvala Mareka náhodne, nepravidelne. Prešla niekoľkými chlapcami, ale žiaden nezostal dlhšie. Marek sa nevenoval ženám, ponorený do práce, no keď stretol Alicu, veci sa skomplikovali. Mária najprv myslela, že je to nezávažné, ale potom sa všetko zmenilo.
Ako si to predstavuješ? kričala Drahomíra, keď Alicu opustila. Ospravedlňujem sa Jana, ale keď Marek prinesie inú, ty už nebudeš akceptovať naše oslavy. Drahomíra bude zúriť, Jana to neprekoná
Mami!! zakričal Marek. Už ste prehnali s tým, že určujete, s kým sa stretnem! Teta Jana bude sklamaná!
Nebola by som zúročená, ale Drahomíra ťa miluje, povedala Mária.
Jana nedávno vyhlásila, že ak Marek prinesie inú, ona (Jana) už s rodinou nebude mať nič spoločné. To by znamenalo, že Mária stratí priateľku.
Nemôžem to vrátiť. Nemám k nej city, povedal Marek.
Jedného dňa na svadbe spoločného priateľa sa Marek a Drahomíra posadili vedľa seba.
Vyzeráš pekne, Drahomíra, prerušil ticho Marek.
Ty tiež, Marek, odpovedala. Vždy si bol najlepší nikdy som neprestala na teba myslieť.
Viem, zhlboka vydechl Marek. A preto je to pre mňa ťažké. Nemôžem naplniť tvoje očakávania. Nie som ten, kto ťa dokáže urobiť šťastnou tak, ako si to predstavuješ.
Prečo nemôžeš? Ja som pripravená na všetko!
Pretože ťa neľúbim, Drahomíra. A neviem, či niekedy zmením názor. Naše mamy sa preháňajú, ale ja nemôžem niečo vymyslieť, čo nepociťujem. Ospravedlňujem sa.
Drahomíra už nechcela dávať ultimáta.
Rozumiem, Marek, šepkla. Prepáč mi. Asi som príliš dlho žila v ilúziách.
—
Príbeh končí tak, že každá generácia hľadá šťastie v očakávaniach druhých, no pravá múdrosť prichádza, keď si uvedomíme, že láska nemožno vnútiť a že najcennejšie je úcta k vlastným pocitom i k pocitom druhých. Žiť pravdou znamená nechať ľudí kráčať vlastnou cestou, aj keď to niekedy roztrhne srdcia. Tak sa na konci učíme, že skutočné šťastie je v prijatí seba samých a v rešpekte k slobode druhých.
