Celý život som si prial byť na mieste brata, ale všetko sa rýchlo zmenilo.
Moja mama so mnou otehotnela v osemnástich rokoch. Otec nás opustil, len čo sa dozvedel novinku — rodinu nechcel, iba nekonečné párty a kamarátov. Maminho otca a mamu, mojich starých rodičov, to rozhnevalo. V malom mestečku pod Košicami bolo považované za hanbu mať dieťa bez manžela, a dedo ju vyhodil z domu so slovami: „Nechcem vidieť takú nezodpovednú dcéru!“ Nedokážem si predstaviť, ako sa cítila — mladá, osamelá, s bábätkom na rukách. Ale zvládla to: začala študovať na diaľku, našla si prácu, a dávala do toho všetko. Prisúdili jej izbu na internáte a začali sme spolu žiť. Musel som dospievať rýchlejšie než ostatné deti — chodil som pre potraviny, upratoval a ohrieval jedlo. Hry? Na tie nebol čas. Od mala som bol jej oporou, jej jediným mužom.
Nikdy som sa nesťažoval — bol som na to hrdý. Ale čoskoro sa v našom živote objavil Viktor. Mal som ho rád: nosil mi cukríky, ponúkal dobroty a staral sa o mamu. V jeho blízkosti kvitla a raz povedala: „S Viktorom sa vezmeme a presťahujeme do veľkého domu.“ Bol som šťastný — sníval som o skutočnom otcovi a dúfal, že Viktor ním bude. Spočiatku bolo všetko ako v rozprávke. Mal som svoj kútik, mohol som odpočívať, počúvať hudbu a čítať knihy. Viktor pomáhal mame a jej oči žiarili šťastím.
Potom oznámila, že čaká dieťa. Krátko na to Viktor povedal: „Stano, budeš sa musieť presťahovať do komory. Bude tam detská izba.“ Nechápal som: v dome je veľa izieb, prečo práve ja? Na druhý deň moje veci už ležali v úzkej komore, kam sa sotva vošla posteľ. Bolo to nespravodlivé, ale mlčal som — bol som zvyknutý znášať.
Keď sa narodil brat Miško, začala nočná mora. Jeho plač mi nedal spať, chodil som ako zombie. V škole sa mi zhoršili známky, učitelia sa hnevali a mama kričala: „Musíš byť pre brata príklad! Prestaň nás hanbiť, lenivec!“ Miško vyrástol a na mňa naložili nové povinnosti — chodiť s ním na prechádzky, voziť ho v kočíku po dvore. Deti sa mi smiali a ja som sa červenal od hanby, ale mlčal som. Všetko najlepšie — hračky, oblečenie — kupovali pre Miška. Žiadal som niečo pre seba, ale Viktor chladno odpovedal: „Nie sú peniaze.“ Vozil som brata do škôlky, vyberal ho, kŕmil, upratoval dom — žil som v očakávaní, kedy vyrastie a dá mi slobodu.
Miško išiel do školy a mama prikázala pomáhať mu s úlohami. Bol rozmaznaný, náladový — hrozne sa učil a moje pokusy ho napomenúť končili jeho sťažnosťami mame. Vždy sa postavila na jeho stranu a ja som dostal vyčítky: „Si starší, musíš byť trpezlivejší!“ Preradili ho zo školy do školy, ale všade zlyhával. Nakoniec ho dali do súkromnej, kde za peniaze privierali oči na jeho zlé známky. Ja som odišiel na odborné učilište na automechanika — nie preto, že som chcel, ale aby som unikol z domu.
Neskôr boli diaľkové kurzy, práca — makal som deň i noc, šetril na vlastné bývanie. Oženil som sa, našiel som pokoj. A Miško? Viktor mu daroval byt, no stále žije s rodičmi, prenajíma ho a míňa peniaze na somariny. Pracovať nechce, váľa sa pred televízorom. Raz na Silvestra sme sa stretli u rodičov. Prišlo jeho ďalšie dievča, Elena. Náhodou som počul ich rozhovor v kuchyni.
— Máš šťastie s bratom, — vravela ona mojej manželke, Táni. — Stano je taký pracovitý, zodpovedný. Prečo Miško nie je taký? Žiadam ho, nech sa nasťahujeme spolu, založíme rodinu, ale on sa len na mame lepí. Peniaze z prenájmu sú, ale na čo?
— Áno, Stano je skvelý, — usmiala sa Táňa. — Pusti Miška, nie je pre teba dosť dobrý. Z neho manžel nebude.
Zamrzol som. Miško menil dievčatá ako ponožky, ale žiadna sa nezdržala — mama všetky odháňala, považovala ich za nehodné svojho „zlatého chlapca“. A on sa nebránil, žil v svojej lenivosti ako v kukle. A vtedy som si uvedomil: už mu nezávidím. Všetko, o čom som sníval — byť na jeho mieste — ukázalo sa byť prázdne. Osud mi dal skúšky, ale aj ma za ne odmenil. Mám rodinu, milujúcu manželku, dcéru, dom, ktorý som postavil vlastnými rukami. Som na seba hrdý, a prvýkrát v živote mi nie je ľúto, že nie som Miško. Môj život — moja víťazstvo, vydreté a skutočné.
