Časy sú stále rovnaké, len ľudia sú rozdielní.
„Zuzka, ty vôbec nemáš ani kúsok svedomia?!“ zvolala Zuzanka s chvením v hlase, keď sa sťažovala svojej mladšej sestre.
„Zuzana, ty by si mala o svedomí hovoriť posledná! My s mamou sme sa už dosť natahali, teraz si ju zoberte vy s Jankom a uvidíte, aké to je bývať so starým človekom v jednom byte. Nám už stačilo!“ Zuzana do telefónu vykríkla poslednú vetu a zložila.
Zuzanka počula len prázdne tóny. Na chvíľu zarazila, potom potichu zamrmlala:
„Nestydka! Taká nestydka…“
Zuzanka a Zuzana boli rodné sestry. Ich rodičia, Ján Michalovič a Alžbeta Jozefovná, sa vzali ešte ako študenti. Rok po svadbe sa im narodilo prvé dieťa – dcérka Zuzanka. Žili veľmi skromne, peniaze im vystačili len na to najnutnejšie.
O pár rokov neskôr dostal Ján Michalovič od firmy, kde pracoval, dvojizbový byt. Život sa im výrazne zlepšil. Aj Alžbeta Jozefovná nebola len učiteľkou v hudobnej škole. Vydarávala si doučovaním, učila žiakov večer a začala dobre zarábať. Keď mala Zuzanka desať rokov, narodila sa druhá dcéra – Zuzana.
Rodičia ju mali ako v bavlnke. Všetky jej rozmaroch sa ihneď vyplnili. Zuzana čoskoro pochopila, ako to funguje, a úmyselne sa snažila všetko obrátiť v svoj prospech.
„Zuzka, ty si už veľká! Ustup sestričke!“ pripomenula Alžbeta Jozefovná staršej dcére.
„Mami, načo jej ten zápisník? Ja som si ho kúpila pre seba, ona je ešte malá!“
„Chcem, mami, chcem…“ vzlykala Zuzana.
A za chvíľu bola žiadaná vec v jej rukách. Zuzana nechcela čítať, nechcela chodiť k logopédovi. Chcela len to, aby všetko bolo podľa jej predstáv. Ak jej niekto opovážil odporovať, nasledoval obrovský škandál s pláčom a výčitkami.
Keď Zuzanka dovŕšila šestnásť a Zuzana šesť, postihla rodinu strašná tragédia. Ján Michalovič zomrel pri práci na náhly infarkt. Kolegovia, susedia, priatelia – všetci ľutovali, čo sa stalo. Taký mladý, len štyridsať rokov, mohol ešte žiť, vychovávať deti, tešiť sa z vnúčat. Osud však rozhodol inak…
Najviac za Jánom Michalovičom túžila jeho manželka. Vtedy sa v nej niečo zlomilo. Prestala vnímať okolie, dokonca aj staršia dcéra ju prestala zaujímať. Všetku pozornosť, lásku a starostlivosť venovala sedemročnej Zuzanke. Dievčatko bolo ako kópia zosnulého otca.
„Mami, moje džíny sú už obnosené, a ty stále kupuješ Zuzke nové šaty! Už jej z nich praskne skriňa!“ sťažovala sa Zuzanka.
„Zuzka, čo stále vyčítaš? Ty si už veľká. Čoskoro dokončíš školu, pôjdeš na vysokú, budeš pracovať a kúpiš si, čo len budeš chcieť. Ale Zuzanka – chudáčik, v takom veku prišla o otca! A ako ju on miloval, ako ju rozmaznával…“ Alžbeta Jozefovná si utierala slzy.
Zuzanka ukončila školu a odišla študovať do iného mesta.
„Myslela som si, že mi bude chýbať, keď odídeš. Ale teraz je to vlastne dobré! Chcem Zuzke prerobiť izbu. Nech má všetko ako pravá princezná!“ rozprávala sa nadšene Alžbeta Jozefovná.
„Mami, chceš povedať, že po moKeď raz Zuzanka navštívila matku v jej prázdnom byte, zbadala na stole fotku z detstva – a v tom okamihu jej došlo, že jediná láska, ktorú vždy hľadala, bola tu, len ju celý život prehliadala.
