V chladný november večer v mestečku Riečnom, premáhanom vôňou vlhka a opadaného listia, Ján zastal pred výkladom starého starožitníckeho obchodu. Hodinky, drobné a jemné, s ošúchanými ciferníkmi a tenkými ručičkami, akoby šepkali o minulosti. Pripomenuli mu dedka, o dňoch, keď ešte ako chlapec fascinovane sledoval pohyb ozubených koliesok pod lupou. Ján pozeral, ako sa ručičky pomaly posúvajú dopredu, a zrazu si uvedomil: nechce sa ponáhľať. Nie teraz. Nie tam, kde ho čakal koniec osemnástich rokov života. Vnútri už bolo všetko rozhodnuté, ale vonku – len sivý dážď, špinavé mláky a chlad, od ktorého boleslo srdce.
Ján vošiel do súdnej siene s meškaním pätnásť minút. Jeho takmer bývalá žena, Zuzana, sedela pri okne, s rukami položenými na zložke papierov. Jej tvár bola pokojná, no prsty, ktoré nervózne pohrávali s rohom papiera, prezrádzali napätie. Nepozerala sa na neho, nehnevala sa – len čakala, akoby to nebol koniec ich príbehu, ale obyčajná pracovná schôdzka. Ján si spomenul, ako kedysi spolu zbierali nábytok v ich prvom byte: hádali sa, smiali, pili čaj priamo na podlahe. Tá spomienka ho zabolela ako úlomok skla, a on ju prehltol bez slova.
Sudkyňa bola rýchla ako vietor za oknom. Otázky, podpisy, pečiatka – všetko trvalo menej ako desať minút. Akoby ich spoločné roky – dovolenky, hádky, noci pod starou dekou – sa dali vtlačiť do pár formalít.
Na odchode Zuzana povedala:
— Nezabudni doručiť papiere k notárovi. Dnes.
Ján prikyvol. Chcel povedať „prepáč“, ale nevedel za čo. Chcel povedať „ďakujem“, ale nenašiel za čo. Namiesto toho vypotil:
— Ty si… pekná.
Pozrela sa na neho ako na cudzieho a odišla. Jej kroky sa stratili v šume dažďa, a jemná vôňa jej parfému zostala visieť vo vzduchu ako prízrak ich minulosti.
Ján zamrzal v prázdnej chodbe súdu. Niekde zabuchli dvere, niekto zakašlal, niekto hovoril do telefónu. A on premýšľal: „Je to koniec? Alebo začiatok?“
Namiesto domov išiel do dedkovej dielne, do starého kúta Riečneho, kde sa čas akoby zastavil. Malá izba s nizkým stropom vonia olejom a prachom. Police boli zaplnené pohármi s čiarkami, krabicami s pružinami a starým plagátom o hodinárstve. Kľúč od dielne stále ležal v jeho starej peňaženke, v ošúchanom vrecku. Ján otvoril dvere, zapol svetlo. Lampa zableskla, ale rozsvietila sa, zalievajúc všetko známym žltým svetlom, od ktorého v detstve boleli oči.
Hodiny na stene tichli, akoby chránili rytmus jeho života. Ján sadol k starému stolu, prešiel prstami po jeho drsnom povrchu, cítiac každú škrabancu, každú rýhu. Jeho ruky sa triasli – nie zo strachu, ale z náhleho pocitu, že v nich opäť bol zmysel. Vytiahol zo zásuvky staré hodinky, ktoré napriek všetkému nikdy nedokončil pred rokmi. Rozobral ich, rozložil kolieska na látke, sústreďujúc sa na každý nádech. Poskladal ich. Natiahol. Tik. Ešte tik. A zrazu – čas začal šepkať, akoby hovoril: „Som stále tu.“
Na druhý deň sa vrátil. Potom znovu. O tri týždne neskôr vymenil starú ceduľu za novú: „Dielňa otvorená“. Papier visel na krivom lepidle, ale držal sa pevne, akoby vedel, že tam patrí.
Ľudia začali prichádzať. Staré ženy prinášali starožitné hodinky s opatrnou nádejou v očiach. Muži s drahými mechanizmami prichádzali s bezradnosťou, akoby pokazené hodiny rozbili ich svet. Tínedžeri navrhovali divné nápady: „Mohol by ciferník svietiť?“ Ján prikyvoval, braJán sa pozrel na Zuzanu, ktorá stála vo dverách dielne s úsmevom a novými hodinkami na ruke, a pochopil, že niektoré veci sa nedajú opraviť – ale môžu začať znova.
