Dnes som sa vrátila z rozhovoru so svojou budúcou svokrou, a mám pocit, že mi exploduje hlava. S manželom, Jozefom, sme sa rozhodli, že našu dcéru Martinu vydáme za muža. Martine je už 27 rokov, čas zakladať si vlastnú rodinu, navyše stretla skvelého chlapca – Adriána. Je pracovitý, inžinier, k Martine sa správa láskavo, a nám s Jozefom sa páči. Všetko smerovalo k svadbe, už sme plánovali dátum, šaty, hostí. Ale keď som zistila, aké „veno“ pripravila pre svojho syna jeho matka, Alžbeta Štefanová, málem som stratila reč. Čo to má byť? V 21. storočí sa vrátime do stredoveku, kde veno rozhoduje o tom, kto je koho hoden?
Martina je múdra dievčina. Vysokoškolsky vzdelaná, pracuje ako marketingová špecialistka, dokáže sa o seba postarať. Vždy sme ju učili byť nezávislou, aby nespoliehala len na manžela. Ale samozrejme, ako rodičia, sme chceli mladej rodine pomôcť. Rozhodli sme sa im darovať peniaze na prvý vklad do bytu, aby si mohli zobrať hypotéku. Navyše som pre Martinu postupne pripravovala „veno“ – krásnu bielizeň, porcelánový servis, dokonca nové záclony, aby ich hniezdo bolo príjemné. Myslela som si, že sú to maličkosti, ale ukazujú, že nám na nej záleží. Adrián ako ženíš tiež sľúbil, že prispieje – mal našetrené a chcel, aby bolo všetko spoločné.
Minulý týždeň sme s Jozefom navštívili Alžbetu Štefanovú, aby sme prebrali svadbu. Je to žena s pevným názorom, vždy upravená, akoby vyšla z kadeřníckeho salónu, a hovorí tak, ako keby mala patent na rozum. Sadli sme si, pijeme čaj, a ona začne: „Eva, čo vy dávate Martine do vena? U nás je tradícia, že nevesta by mala do manželstva vstúpiť s istým zabezpečením.“ Najprv som si myslela, že žartuje. Aké veno? Máme priniesť kravy a truhly so zlatom? Ale Alžbeta bola vážna. A potom to vypustila: „Ja som Adriánovi kúpila auto, celé zaplatené, a polovicu ceny bytu. A čo vy?“
Takmer som pustila šálku. Auto? Polovica bytu? Čo to má byť, teraz nám bude vystavovať účet za svojho syna? Samozrejme, ovládla som sa, usmiala a povedala, že aj my pomáhame deťom, ale podrobnosti som nerozoberala. Vo vnútri som vrela. Nie sme milionári, ale pre Martinu sme urobili všetko, čo sme mohli. A teraz sa ukazuje, že naše veno je „maličkosť“, zatiaľčo Alžbeta vychovala princa, ktorého by sme mali zahrnúť darčekmi?
Keď sme prišli domov, povedala som to Martine. Len sa zasmiala: „Mama, čo na tom záleží? S Adriánom si poradíme.“ Ale mne to bolo ľúto. Nie za seba, za Martinku. Je taká úžasná, milá, a teraz ju hodnotia podľa nejakej stredovekej stupnice. Rozprávala som sa s Jozefom, ale on, ako vždy, to nebral tragicky: „Eva, neber si to k srdcu. Hlavné je, že sa majú radi.“ Jemu je ľahko hovoriť, ja sa neviem upokojiť. Prečo by sme sa mali ospravedlňovať pred Alžbetou? A hlavne, odkiaľ také nároky? Myslí si, že jej Adrián je tovar na trhu a my zaňho máme „zaplatiť“?
O pár dní neskôr Martina povedala, že ani Adrián nie je nadšený z matkiných rečí. Povedal, že auto a peniaze sú síce pekné, ale nechce, aby sa svadba menila na trhovú hru. „Beriem si Martinu, nie jej veno,“ povedal jej. Vtedy som trochu zmäkla. Adrián je rozumný chlapec a naozaj ju miluje. Ale Alžbeta neprestáva. Predvčerom mi zavolala a začala vypytovať, aké šaty kupujeme Martine, koľko hostí pozývame, či „neplánujeme pridať niečo výraznejšie“ k venu. Sotva som sa ovládla, aby som jej nepovedala pár úprimných slov.
Teraz sedím a premýšľam: ako sa v tejto situácii správať? Na jednej strane nechcem kaziť vzťahy s budúcou svokrou. Svadba má byť sviatok a ja snívam o tom, aby bola Martina šťastná. Ale na druhej strane ma rozčuľuje ten tón, akoby sme niečo dlžili. S Jozefom sme celý život robili, vychovali sme Martinu, dali sme jej vzdelanie, hodnoty, lásku. Nie je to dôležitejšie ako nejaké autá a byty? A navyše, nemajú si mladí budovať život sami? Keď sme sa s Jozefom brali, začali sme s izbou v byte, a vyšlo to. Teraz je to, ako keby nás vtiahli do nejakej aukcie.
Martina, moja múdra dcéra, sa snaží všetko urovnať. Hovorí: „Mama, neboj sa, my s Adriánom si to vyriešime. Ak treba, vezmeme si úver a kúpime si byt bez nejakého vena.“ Ale vidím, že aj jej je nepríjemne. Chce, aby svadba bola radostná, nie príležitosťou na hádky. Rozhodla som sa, že sa s Alžbetou už do týchto rozhovorov nebudem púšťať. Nech si hovorí, čo chce, a my urobíme, čo považujeme za správne. Darujeme Martine a Adriánovi, čo sme sľúbili, a budeme sa z nich tešiť. A ak sa svokra chce porovnávať podľa peňaženiek, je to jej problém.
Ale aj tak mi v srdci zostáva horkosť. Chcem, aby svadba bola o láske, nie o počítaní. Verím, že s Martinou a Adriánom to bude dobré. Sú mladí, silní, milujú sa. A to veno… Nech si ho Alžbeta nechá pre seba. Najdrahšie veno Martinu je jej srdce, rozum a dobrosť. A to je v každej rodine naozaj za zlato.
