Tento záznam do denníka píšem s úsmevom, spomínajúc na deti, ktoré sme boli. Často mi vytane pred očami ten komisný obchodík — bolo to ako čarovné miesto, kam sme s kamarátkami chodili po škole. Mal som jedenásť, chodil som do piatej triedy a svet mi pripadal plný tajomstvá. S Dankou a Zuzkou sme menili bežné dni na dobrodružstvá, a ten obchod bol naším pokladom, miestom, kde každá vec mala svoj príbeh. Aj teraz, po rokoch, keď zatvorím oči, vidím tie policové regály, cítiť vône starých kníh a ten detský úžas, ktorý sa už nedá vrátiť.
Ten rok sme boli s dievčatami nerozlučná trojka. Danka, svojimi rozčísnutými vrkočmi, snívala o tom, ako sa stane archeologičkou, a Zuzka, najrozvážnejšia z nás, nosila v batohu zápisník, kam si zapisovala „dôležité myšlienky“. Ja, Janko, som bol niekde medzi — rád som sa nechával unášať predstavivosťou, predstavoval som si, ako som hrdinom knihy alebo cestovateľom. Po škole sme neponáhľali domov, ale behali sme do komisného obchodu na rohu našej ulice. Bol to starý obchod, s opotrebeným vývesným štítom a vrzajúcimi dverami, no pre nás to bola ako Aladinova jaskyňa, plná záhad a zázrakov.
Obchod bol malý, ale zdalo sa, že je nekonečný. Policové regály sa prehýbali pod vecami: starožitné svietniky, ošúchané knihy, šaty s čipkovými golierikmi, hodiny, ktoré už dávno prestali tikáť. Predavačka, teta Mária, vždy sedela za pultom so svojim pletením a dobrosrdečne nás burcovala: „Detičky, nehrajte sa, nič nerozbite!“ Ale my sme sa nehrali — boli sme prieskumníkmi, hľadačmi pokladov. Danka raz našla medenú brošnú v podobe chrobáka a tvrdila, že je to talizman egyptskej princeznej. Zuzka listovala zožltnutými módnymi časopismi a snívala o tom, že si také šaty ušije. A ja som miloval knihy — najviac tú jednu, s ošúchaným obalom, o námorníkoch. Predstavoval som si, že medzi stránkami nájdem ukrytú mapu pokladov.
Jedného chladného novembrového dňa sme opäť nakukli do obchodu. Vonku mrholilo, naše topánky čvakali o chodník, ale vnútri to bolo teplé a voňalo to prachom a levanduľou. Okamžite som sa vrhol k svojej obľúbenej poličke s knihami, a Danka zatiahla Zuzku ku krabici s bižutériou. „Janko, poď sem! — zakričala Danka. — Pozri sa, aký krásny prsteň!“ Na dlani mala tenký prsteň so zeleným kamienkom, matným, no predsa čarovným. „Určite je z hradu! — prehlásila. Zuzka, prižmúrená, dodala: „Alebo zo škatuľky nejakej barónky.“ Smiali sme sa, vyskúšali sme si prsteň všetci, a ja som sa cítil ako hrdina rozprávky.
Keď nás teta Mária zbadala, priblížila sa s úsmevom: „Páči sa vám? Je to len päť korún, detičky. Kým si ho niekto nekúpi, vezmite si ho.“ Päť korún! V našich vreckách sme mali peniaze len na rožky v školskej jedálni, ale nestratili sme hlavu. „Poďme dať dokopy! — navrhol som. Vysypali sme všetky mince z vrecák: ja som mal dve koruny, Danka korunu a drobné, Zuzka korunu päťdesiat. Chýbali nám, ale nevzdali sme sa. „Teta Mária, — žobrala Danka, — môžeme to na dlh? Zajtra donesieme!“ Teta Mária pokyvovala hlavou, no oči sa jej smiali: „Dobre, vezmite si ho, ale aby ste zajtra vrátili!“
Vyšli sme z obchodu ako hrdinovia. Prsteň ležal v Zuzkinom vrecku a my sme sa ho striedavo dotýkali, akoby bol naozaj kúzelný. Doma som nemohol zaspať, predstavoval som si, že prsteň patril cestovateľke, ktorá preplávala oceány. Na druhý deň sme s dievčatami splatili dlh — dokonca som sa vzdal rožku, aby som dokopal päťdesiat halierov. Aj keď prsteň sa neskôr stratil (Danka prisahala, že ho nechala v batohu), ten pocit mi zostal navždy.
Ten obchod nebol len o starých veciach. Učil nás snívať, veriť v zázraky, vidieť v obyčajnom niečo výnimočné. My s Dankou a Zuzkou sme vyrástli, rozíšli sme sa. Danka sa stala geologičkou, Zuzka módnou návrhárkou a ja učiteľom literatúry. Ale vždy, keď sa spočujeme, niekto určite spomenie: „Pamätáte sa na ten komisný obchod?“ A smejeme sa, akoby sme mali opäť jedenásť a pred nami by stáli regály plné príbehov.
Teraz žijem vo veľkom meste a takýchto komisných obchodov už skoro nie je. Občas zajdem do starožitníctiev, ale nie je to ono — príliš vyleštené, bez tej čarovnosti. Chýba mi to vrzanie dverí, chýba mi teta Mária, chýbajú mi naše detské predstavy. Nedávno som v krabici našiel starú knihu — tú istú, o námorníkoch. Otvoril som ju, nadýchol sa vône strán a akoby som sa vrátil do piatej triedy. Možno ten obchod bol naším pokladom — nie kvôli veciam, ale kvôli tomu, kým sme v jeho stenách boli. A som vďačný osudu, že som mal také detstvo — s kamarátkami, so snami a s čarovným obchodíkom, ktorý mi navždy ostal v srdci.
Dnes už viem, že pravé poklady nie sú v kufroch so zlatom, ale v spomienkach, ktoré žijú v nás.
