Ja, Julka, často si spomínam na svoje detstvo a vždy sa mi vybaví ten komisný obchod — ako čarovná dielňa, kam sme s kamarátkami zákazne zabiehali po škole. Mal som jedenásť rokov, chodil som do piatej triedy a svet mi pripadal plný tajomstiev. Spolu s Katkou a Mišou sme z obyčajných dní urobili dobrodružstvo a ten obchod bol naším pokladom, miestom, kde každá vec mala svoj príbeh. Aj teraz, po rokoch, keď zatvorím oči, vidím jeho police, cítiť vône starých kníh a ten detský úžas, ktorý sa už nedá vrátiť.
Ten rok sme boli s dievčatami nerozlučné. Katka, s jej vždy rozstrapkanými vrkočmi, snívala o tom, že sa stane archeologičkou, a Miša, najrozvážnejšia z nás, nosila v batohu zošit, kam si zapisovala „dôležité myšlienky“. Ja, Julka, som bola niekde medzi — rada som snívala a predstavovala si, že som hrdinkou knihy alebo cestovateľkou. Po škole sme sa neponáhľali domov, ale bežali sme do komisného obchodu na rohu našej ulice. Bol starý, s ošúchaným vývesným štítom a vŕzgajúcimi dverami, no pre nás to bola Aladinova jaskyňa, plná záhad a zázrakov.
Obchod bol malý, no vo vnútri sa zdal byť nekonečný. Police sa prehýbali pod vecami: starožitné svietniky, ošúchané knihy, šaty s čipkovými golierikmi, hodiny, ktoré už dávno prestali ísť. Predavačka, teta Nada, vždy sedela za pultom so svojim pletením a dobrosrdečne brblala: „Dievčatá, nehrajte sa, nič nerozbite!“ Ale my sme sa nehrali — boli sme bádateľky, hľadačky pokladov. Katka raz našla mosadznú brošnú v tvare chrobáka a tvrdila, že je to talizman egyptskej princeznej. Miša listovala zožltnutými módnymi časopismi a snívala o tom, že si ušije také isté šaty. A ja som milovala knihy — najmä jednu, s ošúchaným obalom, o námorníkoch. Predstavovala som si, ako medzi stránkami nájdem ukrytú mapu pokladov.
Jedného chladného novembrového dňa sme znova vbehli do obchodu. Vonku mrholilo, naše topánky šľapkali, ale vo vnútri bolo teplo a cítilo sa prach a levanduľa. Okamžite som sa vrhla k svojej obľúbenej polici s knihami, zatiaľ čo Katka potiahla Mišu ku krabici s bižutériou. „Julka, poď sem!“ zvolala Katka. „Pozri, aký prsteň!“ Na jej dlani ležal tenký prsteň so zeleným kamienkom, matným, no predsa čarovným. „Toto je určite z hradu!“ vyhlásila. Miša, prižmúrená, dodala: „Alebo zo škatuľky nejakej barónky.“ Smiali sme sa, vyskúšali prsteň postupne a ja som sa cítila ako hrdinka rozprávky.
Teta Nada, všimnutím si nášho rozrušenia, sa priblížila a usmiala sa: „Páči sa vám? To je len päť korún, dievčatá. Vezmite si ho, kým ho niekto neodniesol.“ Päť korún! V našich vreckách sme mali len na žemle v školskej jedálni, no nenechali sme sa odradiť. „Poďme si naň sporiť!“ navrhla som. Vysypali sme všetky drobáky z vreciek: ja som mala dve koruny, Katka korunu a drobné, Miša korunu a pol. Chýbalo málo, no my sme sa nevzdali. „Teta Nada,“ začala Katka prosebne, „môžeme si to požičať? Zajtra prinesieme!“ Teta Nada zavrtela hlavou, ale v jej očiach sa zrkadlil úsmev: „Dobre, vezmite si ho, ale aby ste zajtra vrátili!“
Vyšli sme z obchodu ako po hrdinskom čine. Prsteň ležal v Mišinom vrecku a my sme sa ho striedavo dotýkali, akoby bol naozaj čarovný. Doma som nemohla zaspať, predstavujúc si, že prsteň patril nejakej cestovateľke, ktorá prekonala moria. Na druhý deň sme dievčatá dlh splatili — ja som sa dokonca vzdala žemle, aby som dokázala našetriť svojich päťdesiat halierov. A hoci prsteň sa neskôr stratil (Katka prisahala, že ho nechala v batohu), tie emócie vo mne ostali navždy.
Ten obchod nebol len miestom so starými vecami. Naučil nás snívať, veriť v zázraky a vidieť v obyčajnom niečo výnimočné. My sme s Katkou a Mišou vyrástli, rozíšli sa. Katka sa stala geologičkou, Miša dizajnérkou a ja učiteľkou literatúry. Ale vždy, keď sa spojačíme, niekto určite spomenie: „Pamätáte ten komisný?“ A my sa smejeme, akoby sme mali opäť jedenásť rokov a pred nami police plné príbehov.
Teraz žijem vo veľkom meste a takýchto komisných obchodov už takmer nie je. Občas zavítam do starožitníctiev, ale nie je to ono — príliš upravené, bez tej čarovnosti. Chýbajú mi vŕzgajúce dvere, teta Nada, naše detské predstavy. Nedávno som v krabici našla starú knihu — tú istú, o námorníkoch. Otvorila som ju, nadýchla sa vône strán a akoby som sa vrátila do piatej triedy. Možno bol ten obchod naším pokladom — nie kvôli veciam, ale kvôli tomu, kým sme v jeho stenách boli. A som vďačná osudu, že som také detstvo mala — s kamarátkami, snami a čarovnou dielňou, ktorá vo mne zostala naveky.
