Čakanie na šťastie
Hovorí sa, že čakanie na šťastie je krajšie ako samotné šťastie. Lebo kým ho čakáš, dúfaš, predstavuješ si ho, už si šťastný. Ale chvíľa, keď ho máš, je krátka. Nestihneš sa ním nabažiť, potešiť sa, a už prestáva byť šťastím, stáva sa obyčajnosťou. A ty znovu čakáš…
Ján Malík mal všetko: byt v Bratislave, auto, slušnú prácu s dobrou mzdou, a manželku, krásnu Darinu, s ktorou sa zoznámil ešte na strednej škole. Prvá láska sa premenila na rodinu napriek všetkému.
Mali aj štvorročnú dcérku Lucienku. Darina nechodila do práce, starala sa o domácnosť a o ich malú Luciu. Lucienka, jeho slnko a radosť, bola pre neho celým svetom.
Čo viac si priať? Ži a teš sa. Ale človek je taký – keď má všetko, túži po viac.
S manželkou si už rozumeli bez slov, pohľadov, dokonca aj v tichu. Vzplanutia vášní utíchli, ich vzťah bol pokojný a prehľadný.
Ráno si Ján vypil hrniec silnej kávy pripravenej po sprche, obliekol si vyžehlenú košeľu, ktorá vonia ako čerstvý morčací vzduch, vďačne pobozkal manželku na líce a odišiel autom do práce.
Večer ho čakala chutná večera. O víkendoch chodili na rodinné grilovačky na chatku k rodičom, v zime lyžovali. Nie, Ján bol vďačný osudu za všetko. Len málokomu sa v živote podarí všetko tak rýchlo a dobre ako jemu.
A predsa…
Raz prišla do práce nová kolegyňa – mladá, svieža, s tmavými očami, trochu šikmými a plachými ako u srny. Volala sa Zora. Zora Kováčová. Zorka. Meno, ktoré znelo ako melódia. Možno jej oči ako srny, možno zvuk mena, alebo túžba po niečom novom a nevysvetliteľnom, alebo všetko naraz, na Janovi zanechalo nesmazateľný dojem. Zrazu cítil, že ona je to, na čo čakal. Jeho srdce ju spoznalo a zatrepotalo v očakávaní šťastia.
Stále sa s ňou stretával na chodbe, pri káve, v jedálni počas obeda. Zistil, že to nebolo náhoda – že ho Zora hľadala. A tak sa rozhodol jej pomôcť.
Raz, keď prišiel do práce, nevystúpil hneď z auta, ale čakal, kým ju uvidí prichádzať ľahkým krokom. Keď ju zbadal, vyšiel a stretli sa pri vchode, akoby náhodou. Podržal jej dvere a prepustil ju prvú.
Vo výťahu ju potajme pozoroval. Niekedy zachytil jej zaujatý pohľad. Ale rozprávať sa nedalo – vo výťahu bolo vždy priveľa ľudí.
Až raz išli len oni dvaja. Spýtal sa, či sa jej páči práca, čo hovorí na počasie, aké má plány na víkend. Ona sa usmiala a odpovedala s miernou iróniou v hlase.
Tak prešla jeseň, prišla zima. Pred Vianocami bol firemný večierok. Ján naň dával veľké nádeje – domov sa nemusel ponáhľať, mohol prísť neskoro, alebo až ráno. A nikto by nič nepovedal.
Celý večer nespustil Zoru z očí. Keď začali tancovať, pozval ju prvý. Keď ju pritlačil k sebe, srdce mu zablyslo a telom prešiel tresk, ako tenkrát, keď tancoval na školskom vianočnom večierku so svojou budúcou manželkou Darinou. Zora sa na neho dívala svojimi očami ako srna, a v jej pohľade bol prísľub šťastia.
Rozpálení tancom a vínom vyšli do chodby. Ján navrhol, aby utiekli. A ona bez váhania súhlasila. Oblekli sa a vybehli von, smiali sa, ozerajúc sa za sebou.
Strážnik, ktorý musel zostať na mieste, po nich pozeral so závistou. Nikto naňho pri oslave nezabudol, nikto mu nepriniesol šampanské ani čokoládu. Mohol by sa ním pochváliť manželke, ako ho vážia. Zavzdychol si a zahľadel sa do krížovky.
Ján so Zorou kráčali mestom. Rozprávali sa o všeličom. Ján sa vyhýbal téme svojho manželstva, ale Zora vedela všetko a tvarila sa, že ju to nezaujíma.
S ňou bolo ľahko a veseS dušou plnou zmätku sa Ján obrátil a pomaly kráčal ku svojmu autu, vediac, že toto posledné “zajtra” nikdy nepríde.
