Hovorí sa, že čakanie na šťastie je lepšie ako samotné šťastie. Lebo kým ho čakáš, dúfaš, predstavuješ si ho, už si šťastný. Ten okamih, keď ho máš, je však strašne krátky. Nestihneš sa ním ani potešiť, a už prestáva byť šťastím, stáva sa obyčajnosťou. A ty začneš znova čakať…
Marko mal všetko: byt v Bratislave, auto, slušnú prácu s dobrým platom, manželku – krásnu ženu, s ktorou sa poznal už od základnej školy. Prvá láska sa zmenila na rodinu napriek všetkým a všetkému.
Mal aj štyro-ročnú dcérku Zuzanku. Manželka nechodila do práce, starala sa o domácnosť a malú. Zuzka, jeho slniečko, bola jeho radosťou a potešením.
Čo viac chcieť? Žiť a tešiť sa. Ale človek je zvláštny – keď má všetko, chce ešte viac.
S manželkou si časom prispôsobili, rozumeli si bez slov, pohľadov, aj v tichu. Vášne ochladli, vzťah bol pokojný a jasný.
Ráno si vypil šálku silnej kávy, ktorá naňho čakala na stole po sprche, obliekol si vyžehlenú košeľu, ktorá vonia po čerstvosti, pobozkal manželku na líce a odišiel do práce v svojom aute.
Večer ho čakala chutná večera. O víkendoch chodili na grilovačku k rodičom na chatu, v zime lyžovali. Marko bol vďačný osudu. Málokomu sa v živote podarí mať všetko tak rýchlo a dobre ako jemu.
A predsa…
Raz prišla do práce nová kolegyňa, mladá a svieža, s čiernymi očami, trochu šikmými a plachými ako u srny. Volala sa Zora. Zora Križanová. Zorka. Ne meno, ale pesnička. Či už jej oči ako srny, či melódia v mene, alebo túžba po niečom novom, na Marka zapôsobila nezabudnuteľne. Zrazu pochopil, že ona je to, čo čakal. Jeho srdce ju spoznalo a zaplesalo v očakávaní šťastia.
Stále sa s ňou stretával na chodbe, pri káve, v jedálni počas obednej prestávky. Vedel, že to nie sú náhody, že Zora tiež hľadá jeho spoločnosť. A Marko sa rozhodol jej pomôcť.
Jedného dňa, keď prišiel do práce, nevystúpil hneď z auta, ale čakal, kým uvidí Zorku prichádzať ľahkou chodzou. Vystúpil a “náhodou” sa s ňou stretol pri dverách. Otvoril pred ňou dvere, aby prešla prvá.
Vo výťahu sa na ňu potajme pozeral. Niekedy zachytil aj jej pohľad. Ale rozprávať sa nepodarilo – kancelária bola plná ľudí a výťah nikdy nebol prázdny.
Až raz išli spoločne do ôsmeho poschodia. Marko sa spýtal, či sa jej páči práca, niečo povedal o počasí, o plánoch na víkend. Ona sa usmiala a odpovedala mu s miernou posmešnosťou.
Tak prešla jeseň, prišla zima. Pred Vianocami bol firemný večierok. Marko v neho vkladal veľké nádeje. Domov nemusel ponáhľať, mohol prísť skoro ráno, aniž by to vyvolalo podozrenie.
Celý večer sledoval Zoru. Keď začali tancovať, ako prvý ju pozval, predbehol ostatných. Keď ju pritlačil k sebe, srdce mu začalo búšiť a prebehol ním tresk ako vtedy, keď tančil na školskom vianočnom večierku s budúcou manželkou. Zora sa naňho pozrela svojimi očami ako srna a jej pohľad sľuboval všetko a hneď.
Rozohriati tancom a vínom vyšli do chodby, aby sa nadýchali čerstvého vzduchu. Marko navrhol, aby utiekli z večierka. A Zora bez váhania súhlasila. Oblekli sa a vybehli na ulicu, smiali sa a ostražite sa rozhliadali.
Vrátnik sa za nimi pozrel so závistou. Nepozvali ho na párty, musel zostať v tesnej kabínke pri vchode. Aj on prispieval k hladkému chodu firmy. Ale nikto naňho nezabudol, nepriniesol mu šampanské či krabičku čokolád. Nepil by v službe, zobral by si to domov, pochválil by sa žene, ako si ho vážia. Vzdychol a začal riešiť krížovku.
A Marko so Zorou kráčali mestečkom. Rozprávali sa o všeličom. Marko sa vyhýbal téme svojho manželstva, Zora všetko vedela a tvárila sa, že ju to vôbec netrápi.
So Zorou bolo ľahko a veselo. “Šťastie, šťastie…” búšilo v Markovej hrudi v takte ich krokov po udupanom snehu.
Marko už bol unavený a ľutoval, že nechal auto pri práci. Zora stále nehovorila: “To je môj dom.”
“Priznaj sa, Zorienka, bývaš za mestom?” spýtal sa nakoniec.
“Bývam na samom okraji, v novostavbách,” rozosmiala sa Zora. “Aj ja som unavená. Zavoláme si taxík,” navrhla.
Pred Zoriným domom sa Marko zdržiaval, nechcel taxi prepustiť. Alkohol z hlavy vyvetral, ale prebudené svedomie mu zašepkalo, že ešte stíha prečítať Zuzke rozprávku. Vtedy mu Zora ponúkla šálku kávy. Je skoro, pred návratom si oddýchnu. Marko prepustil taxík a ukľudnil svedomie sľubom, že o pätnásť minút ide domov.
K káve však nedošlo. Vošli do bytu na trinástom poschodí a vrhnúli sa do objatia. Prebrali sa o dve hodiny neskôr v Zorinej posteli.
Keď Marko vstal a pristúpil k oknu, za ním bola neprehľadná tma: žiaden mesiac, žiadne hviezdy, svetlá v oknách, žiadne lampy. Nič. Z tejto scény mu spľaslo. Zora tiež vstala a pristúpila k nemu. Marko mal pocit, že sú vo vesmíre sami a vznášajú sa nad zemou pokrytou jemne žiariacim snehom. Naplnilo ho to nevýslovným šťastím. Presne o tom sníval celé týždne.
Odchádzať sa mu nechcelo. Ale lepšie nechať manželku v nevedomosti hneď na začiatku. Ošúchal sa, obliekol a dlho sa lúčil so Zorou, sľuboval, že rozlúčka bude krátka, že bez nej už nemôže žiťAle keď Marko vyšiel z jej bytu a vstúpil do prázdnej nočnej ulice, pochopil, že to šťastie, ktoré hľadal, už dávno mal doma.
