**Čakanie**
Keď som študoval na vysokú školu v poslednom ročníku, Janu požiadal o ruku Maxim, s ktorým chodili asi rok. Snívali o rodinnom živote, ako mnohí budúci manželia. Jana sa cítila ako najšťastnejšia žena na svete, vydáva sa z lásky. Vždy si pamätala slová svojej starej mamy:
“Vnučka, vydaj sa z lásky, verte mi, ja som to prežila a viem, o čom hovorím. A never na tie príslovia: ‘čas zahojí rany.’ Nikdy sa nezahojia…”
Jana milovala Maxima a bola si istá, že aj on ju miluje. Preto bez váhania súhlasila.
“Lenka, budeš moja svedkyňa na svadbe,” povedala svojej najlepšej kamarátke, s ktorou bývali v jednej izbe na internáte.
“Samozrejme, a kto iný?” odpovedala Lenka.
Len tri dni nato však Jana zažila šok, z ktorého sa sotva spamätala. Nachytala svojho ženícha Maxima a Lenku v študovni internátu v dosť nechutnej situácii.
“Lepšie miesto ste si nemohli vybrať?” vyhrkla hrubo a vybehla s plačom z miestnosti.
Maxim sa potom ospravedlňoval, chcel to nejako vyvodiť:
“Janču, ty si to zle vyložila, vôbec to nebolo tak, ako si myslíš…”
“Všetko je mi jasné, Max. Nechcem s tebou mať nič spoločné, nieto ešte vydať sa za teba. Si zradca, a tým je všetko povedané. A moja bývalá kamarátka nie je o nič lepšia. Ste ako dva topánky z jednej kože. Tak sa zoberte, keď máte chuť.”
Po takejto zrade Jana úplne stratila dôveru v mužov. Rozhodla sa, že im už nikdy neverí. Bude im motať hlavu, tak ako oni jej, a používať ich.
“Možno je to cynické,” myslela si, “ale nechcem byť znova podvedená a prežívať stres.”
Maxim sa s Lenkou oženil, ona hneď otehotnela. Jana po škole zostala v meste, našla si prácu, a ako sa ukázalo, jej bývalý Maxim pracoval v tej istej firme, len v inom oddelení. Občas sa stretli.
Prvý začal hovoriť Maxim, keď ju uvidel:
“Ahoj, to je náhoda, pracujeme v jednej firme. Tak ako sa máš?”
“Ahoj, mám sa skvele,” odpovedala Jana veselo, rozhodnutá neukázať, že ju to trápi. “A ty?”
“No, čo… Som mladý otec, Lenka porodila dcérku.”
“Gratulujem,” povedala Jana a pod zámienkou práce odišla.
Keď bol v práci večierok, trochu opitý Maxim sa k nej priblížil, a ona bez väčších ťažkostí ho dostala späť. Ale keď začal hovoriť o tom, ako mu chýba a ako stále myslí na ich lásku, odmietla ho. Potom ešte informovala jeho ženu o ich stretnutiach.
Vedela, že to bola pomsta, ale vôbec toho neľutovala. Chodila s mužmi, no vydať sa za nikoho nechcela. Ak niekto začal hovoriť o manželstve, okamžite to ukončila.
Do firmy prišiel nový kolega Artur – vedúci oddelenia. Takmer od prvého dňa sa začal venovať Jane.
“No, Jano, drž sa, Artur na teba padol,” smiali sa kolegovia.
“Dobre,” pomyslela si, “uvidíme, čo bude ďalej.”
Čoskoro sa do nej vážne zamiloval a pozýval ju do kaviarní, párkrát súhlasila. Ale na viac neprišlo, správala sa slušne a dôstojne.
“Janča,” oznámila jej raz kolegyňa a kamarátka Zuzka, “ty nevieš, že náš Artur má manželku a štyri deti?”
“Nie, vážne štyri?” prekvapene spýtala sa Jana.
“Áno, povedala mi to Oľga z personálneho. Chcela, aby som ťa varovala. Všetci v práci vedia, že si ho dostala. Potrebuješ sa potom babrať s matkou štyroch detí? Všetko padne na teba,” varovala ju Zuzka.
“Ou, Zuzka, vďaka. Ale ja ho ani nechcem odtrhnúť od rodiny. Ani sa mi veľmi nepáči, len mu motám hlavu zo žiarlivosti na mužov.”
Keď ju Artur nabudúce pozval na večeru, odpovedala:
“Nie, Artur, ďakujem. Hryzie ma svedomie, tvoje deti nemôžu za to, že ich ocko je taký ľahkomyselný.” Bol šokovaný, že niekto vie o jeho rodine, a už sa k nej nevrátil.
Tak prešlo niekoľko rokov, no Jana stále nebrala mužov vážne, respektíve im neverila. Zdalo sa jej, že každý z nich sa ju snaží podviesť. Presto neverila v lásku a myslela si, že už nikdy nebude schopná milovať.
“Raz ma zradil muž, ktorého som milovala, a rozhodla som sa, že už nie som korisťou nikoho. Radšej budem lovkyňou, zdá sa mi, že takto sa žije ľahšie.”
Takto žila Jana s týmto presvedčením. Mal
