Šťastnou byť treba
Ocko odišiel od rodiny k inej žene, keď malá Zuzka mala štyri roky. Odišiel hneď po Novom roku, na prahu jej povedal prepáč a ticho za sebou zatvoril dvere bytu v Trnave.
Mama to prijala celkom kľudne, až akoby to bola len ďalšia prirodzená vec v jej rodine. U nich totiž žiadna žena nemala dlhé, verné manželstvo. No po pár týždňoch si v noci zobrala všetky lieky, čo doma našla celý balík acylpyrínu s paralénom a navždy potichu zaspala.
Ráno sa Zuzka dlho a nahlas snažila mamu prebudiť. Potom ledabolo pojedla to, čo našla v chladničke a zasa sa vrátila skúsiť to. Nakoniec, unavená, zaspala pritisnutá k nej.
Januárový deň u nás uteká veľmi rýchlo a už sa začalo zmrákať, keď sa Zuzka zobudila. Zobudil ju chlad, silnejšie si pritiahla na seba perinu a ešte bližšie sa pritúlila k maminmu telu, ale iba jej bola väčšia zima. A vtedy pochopila, že práve z mamy prichádza ten neľútostný chlad. Horiace slzy jej ozdobovali líca.
Vo vchode sa otvorili dvere. Zuzka sa rozbehla do chodby. Prišla teta Silvia, maminina mladšia sestra.
Zuzi, ty si doma. A mama je kde? Volám jej celý deň, prečo mi nezdvíha? Robím si starosti!
Zuzka sa jej chytila za rukáv kabáta, ťahala ju so sebou, veľkými, uplakanými očami naznačovala smer do spálne a niečo zúfalo tlačila von. Ale žiadny zvuk ústa dokorán, tvár skrivená, slzy a soplíky tiekli, no slovo nevyšlo.
Silvia nemohla mať vlastné deti, preto od nej po piatich rokoch manžel odišiel. Svoju neter mala ale rada ako vlastnú dcéru, počas rokov sa na ňu upriamila celou dušou. Po tej tragédii Zuzka zostala s ňou, Silvia vybavila všetky papiere na opateru a zahŕňala Zuzku pozornosťou aj láskou. No žiadna terapia, ani kúpele v Piešťanoch, ani špecialisti v Bratislave jej v nasledujúcich troch rokoch hlas nevrátili.
Tú zimu sa ochladilo práve na Troch kráľov, s ozajstným, škrípajúcim snehom. S partiou dievčat sa Zuzka celý deň spúšťala na sánkach v parku Janka Kráľa, postavili celú rodinu snehuliakov, vyváľali sa v závejoch a robili anjelikov.
No dosť, domov sa ide! Už máš rukavice ako rampu na ľadovisku, kabát samý sneh. Po ceste skočíme ešte do MilkAgra na mlieko a špagety, súrila Silviu teta.
Ľudia schádzali a vychádzali, dvere sa otvárali, zatvárali a pri pravom vchode do predajne sedel zrzavý kocúr. Sedel, akoby išiel len načuchať čerstvého vzduchu, oči privreté, tvár múdra, labky si prekladá od zimy. Zuzka sa k nemu prikrčila, sadla si na huky tesne vedľa neho a rukou tetu poslala samotnú nakupovať.
Rýchlo nakúpim, ty sa odtiaľ nepohni! prikázala Silvia.
Dievča pohladkalo kocúra, ten sa narovnal, nahrbil a začal spokojne priasť. Zuzka mu ovinula ruky okolo krku, pritlačila jeho hlavu na svoje líce a v tom jej po tvári začali tiecť slané, horúce slzy. Kocúr ich začal olizovať, až musel kýchnuť.
No teda! To čo stváraš, veď je pouličný, špinavý, pokárala Silvia, schmatla Zuzku za ruku a ťahala ju k autu. Dievča sa bránilo, no Silvia ju nasilu posadila dozadu a nastúpila.
Kocúr vybehol k autu, sedel a hľadel na Zuzku, mňaukal.
Takto to nejde, teraz je môj a ja ho tu nechávam…, šeptala Zuzka, rozmazávala slzy po skle auta.
Čože? Ty hovoríš? Zopakuj, prosím, ešte raz! prosebne poprosila Silvia roztraseným hlasom.
Nemôžeme ho tu nechať. Bez mňa zomrie! zakričala neter tete priamo do tváre.
Žena vyskočila z auta, schytila kocúra a sadla si s ním vedľa Zuzky dozadu. Kocúr v strachu zarazil pazúre do jej kabátu, ale keď zbadal Zuzku, naraz preskočil k nej na kolená, ľahol si a stíchol.
Chceš toho kocúra? Nech sa páči. Stačilo by povedať, už by si ho dávno mala, usmievala sa Silvia srdcom, ktoré sa konečne upokojilo.
