Šťastná musí byť určite
Otec odišiel z rodiny k inej žene, keď malej Vierke boli štyri roky. Prišlo to hneď po Novom roku na prahu sa s dcérkou rozlúčil slovami prepáč a ticho zavrel za sebou vchodové dvere.
Mama si túto udalosť prijala veľmi pokojne, ako niečo, čo sa dalo čakať. V jej rodine totiž žiadna žena nemala trvácny vzťah. No o pár týždňov neskôr, v noci, vypila všetok diazepam s analginom, čo doma našla, a v tichosti navždy zaspala.
Ráno Vierka dlho a nahlas mamu budila. Potom si ledva niečo našla v chladničke na raňajky a opäť skúšala mamu prebudiť. Keď ju to unavilo, pritúlila sa k nej a zaspala.
Januárový deň letí veľmi rýchlo; už sa stmieva, keď dievčatko otvorilo oči. Zobudila ju zima, preto si ešte viac pritiahla na seba perinu a silnejšie sa pritúlila k matkimu telu, no bolo jej ešte chladnejšie. Práve vtedy si Vierka uvedomila, že ten hlboký mrazivý chlad ide práve od mamy. Rozpálené slzy jej pálili tvár.
Vo vstupnej hale sa otvorili dvere. Vierka sa hnala ako víchor. Prišla tetka Zuzana, maminina mladšia sestra.
Vierka, ty si doma. A kde je mama? Celý deň jej volám, prečo nedvíha telefón? Veď som už nervózna!
Vierka sa jej schytila za kabát, potiahla ju a ukazovala uplakanými očami smerom ku spálni. Ukazovákom ukazovala na dvere, pohybovala ústami, jej tvárička sa krivila v tichom plači, len zvuky nešli von ústa dokorán, slzy a sople tiekli prúdom, no žiadne slovo.
Zuzana nikdy nedokázala mať vlastné dieťa, pre to od nej manžel po piatich rokoch odišiel. Svoju neter však milovala úprimne a oddane, bola jej druhou mamou. Keď došlo k tragédii, Zuzana si hneď vybavila opatrovníctvo a Vierka zostala s ňou. Obklopila Vierku nehou a starostlivosťou, no žiadna liečba ani tri roky rehabilitácií jej nevrátili hlas.
Túto zimu prišli mrazy na Troch kráľov, so skutočným prašivým snehom. Vierka s kamarátkami celý deň jazdili na sánkach v Sade Janka Kráľa, postavili snehuliakovú rodinu, váľali sa v snehových závejoch a robili anjelikov.
Dosť, ideme domov. Na tebe už všetko oblečenie stojí od snehu, aj rukavice si máš zmrznuté na ľad. Poď, ešte sa zastavíme v potravinách Jednota pre mlieko a cestoviny, začala sa Zuzana baliť.
Ľudia vchádzali a vychádzali, dvere sa otvárali a zatvárali, a ryšavý kocúr pokojne sedel pri pravej stene obchodného vchodu. Sedel s múdrym výrazom, privieral oči, akoby nič nepotreboval, len predné labky pohyboval od zimy. Vierka si k nemu čupla a Zuzane naznačila, nech ide sama dovnútra.
Dobre, rýchlo nakúpim, ty ani na krok!
Vierka hladkala kocúrika, ten sa postavil, prehol chrbát od radosti a začal priasť. Vierka ho objala okolo krku a pritiahla jeho hlavu k svojej tvári. Vtom začali po lícach stekať horúce slzy a kocúr jej ich začal oblizovať, kýchal a zasa olizoval.
Vierka, preboha, čo to robíš! Ten kocúr je pouličný, špinavý, karhala ju Zuzana a chcela ju odtiahnuť preč.
Vierka sa vzpierala, chcela utekať za kocúrom, no Zuzana ju nasilu vtisla na zadné sedadlo auta a sadla si za volant.
Kocúr došiel až k autu, díval sa Vierke do očí a mraučal.
Nemôžem ho tu nechať, je môj, a ja jeho opúšťam, zašepkala Vierka a slzy si rozmazávala po skle okna.
Ty si prehovorila? Ešte raz, prosím, povedz to! hlas sa Zuzane chvel.
Nemôžeme ho tu nechať, umrie tu bezo mňa! zakričala Vierka Zuzane do tváre.
Zuzana vybehla z auta, zdvihla kocúra do náručia a sadla si dozadu k Vierke. Ryšavec sa jej zľakol a zaryl pazúry do kabáta, ale keď uvidel dievčatko, preskočil jej na kolená a ukludnil sa.
Ak chceš tohto kocúra, dobre. Stačilo povedať, už dávno by som ti takého našla, usmiala sa šťastne Zuzana.
