Realitná maklérka Ružena Petrová položila telefón a pár sekúnd hľadela na prístroj, akoby on bol na vine.
Za dvadsaťdva rokov v odbore predávala byty s dlhmi, s prihlásenými príbuznými, so zatečeným potrubím aj s výhľadom na cintorín. Raz dokonca s papagájom, ktorý nadával v troch jazykoch. Ale aby bol kôň uvedený v zmluve ako bremeno, to sa ešte nestalo.
„Takže, opakujem podmienky,“ povedala si sama pre seba, listujúc v notesu. „Dvojizbák, Račianska ulica, tretie poschodie, šesťdesiattri štvorcov. Majiteľka zomrela v januári. Dedičia – syn a dcéra z Banskej Bystrice. Chcú predať rýchlo. Mačku neberú, do útulku nedajú, uspať nedovolia. Mačka je v cene.“
Vzdychla a do inzerátu pridala vetu, z ktorej by každému právnikovi naskakovali žihľavky: „V cene je zahrnutá mačka. Dohoda o cene je možná.“
Prvá obhliadka bola v sobotu.
Ružena Petrová otvorila dvere a vpustila kupujúcu – vyššiu pani okolo päťdesiatpäťky v sivom kabáte. Tá prekročila prah a zastala. V byte to voňalo tak, ako voňajú domy, kde dlho žil osamelý starší človek: bylinkovým mydlom, starými knihami, trochu valeriánou.
„Elena Horváthová,“ predstavila sa žena bez podania ruky. Obzrela sa. „A kde je ten váš… bonus?“
Mačka sedela na parapete vo veľkej izbe – obrovská, ryšavo-biela. Hľadela na Elenu Horváthovú bez žmurknutia a v jej pohľade nebol ani strach, ani zvedavosť. Iba unavená, nekonečná trpezlivosť.
Takto sa pozerajú tí, koho už niekedy opustili.
Elena Horváthová obišla byt mlčky. Prstom prešla po chrbtoch kníh na poličke – Hronský, Števček, Jaroš, prečítané až do zodratých obálok. Nahliadla do kuchyne, kde na stene visel odtrhový kalendár, zastavený na sedemnástom januári. Na parapete – tri črepníky so zaschnutou muškátovou. A miska. Čistá, prázdna, stojaca presne na svojom mieste – pri ľavej nohe stoličky.
„Kŕmi ju tu niekto?“ spýtala sa bez otočenia.
„Susedka,“ povedala Ružena Petrová. „Pani Anna Šebová z tridsiatej šiestej. Prichádza dvakrát denne. Dedičia jej za to platia. Málo, ale platia.“
Elena Horváthová sa vrátila do izby. Mačka nezmenila polohu – sedela na parapete s podtiahnutými prednými labkami a hľadela na dvor. Tam sa na vetre kývali holé februárové topole a medzi nimi kráčala žena s kočíkom.
„Ako sa volá?“
„Miska. Tak povedali dedičia.“
„Miska,“ zopakovala Elena Horváthová bez výrazu.
Mačka neotočila hlavu.
Zavolala o tri dni.
„Ružena Petrová, premýšľala som. Lokalita je dobrá, električka blízko. Ale cena je aj tak nad trhom, aj keby som brala do úvahy… ten prívesok. A rekonštrukcia treba – tie tapety, to linoleum. Vzala by som ho, ak zrazia ešte tristo eur.“
„Skúsim sa porozprávať.“
Dedičia zrazili dvesto. Elena Horváthová súhlasila.
Vybaľovanie trvalo tri týždne. Elena Horváthová prišla do bytu ešte dvakrát – s metrom a notesom. Meradla steny, zapisovala, premýšľala. Mačka pozorovala. Keď si druhýkrát drepela pri okne a kontrolovala radiátor, mačka zoskočila z parapetu, prišla a sadla si vedľa – na pol metra. Nie bližšie.
„No, vitaj,“ povedala jej.
Miska žmurkla. Jeden raz, pomaly. A odvrátila sa.
Pani Anna Šebová z tridsiatej šiestej bola drobná, suchučká žena s vystrašenými očami. Čakala na Elenu Horváthovú pri dverách v deň podpisu odovzdávacieho protokolu.
„Vy ste nová majiteľka?“
„Dúfam, že áno.“
„Poviem vám o Miske. Pani Nataša Kováčová, bývalá majiteľka, nech odpočíva v pokoji, ju pred desiatimi rokmi našla. Pri vchode sedela, v novembri, celá roztrhaná. Ona ju vyliečila, vykŕmila. Odvtedy od nej nešla ani na krok.“
Pani Anna Šebová odmlčala a dodala tichšie:
„Keď spadla, mŕtvica, rovno v kuchyni, ona ležala vedľa. Záchranka prišla, dvere vyrazili, a ona pri jej hlave. A neodišla.“
Elena Horváthová počúvala, stojac vo dverách, a v rukách držala zväzok nových kľúčov. Tri kľúče. Dva od zámkov. Jeden od poštovej schránky, do ktorej už nikto nemal nazerať.
„Ona nie je zlá,“ pokračovala pani Anna Šebová. „Neškriabe, nábytok neničí. Lenže… nedá sa vziať do rúk. Ja ju kŕmim dva mesiace, a ku mne ešte ani raz neprišla. Je, keď odídem. Dám tanier – a za dvere. Vrátim sa – prázdne. Ale aby pri mne – ani raz.“
„Možno sa bojí.“
„Nebojí sa. Čaká. Sadne si ku dverám a pozerá. Každý večer, okolo šiestej. Pani Nataša Kováčová sa o šiestej vracala z prechádzky.“
Elena Horváthová sa nasťahovala v sobotu. Vecí bolo málo, zvykla si žiť kompaktne. Dvadsať rokov sestrička na kardiológii, potom ordinácia, potom prepúšťanie, výmena, prenajatá izba v Petržalke, od ktorej boleli kolená i duša. Vlastné bývanie bol sen taký starý, že už takmer prestal byť snom a stal sa len plánom. Peniaze šetrila deväť rokov.
Sťahováci doniesli gauč, dve skrine, kartóny s riadom. Miska zmizla. Elena Horváthová ju našla v komore – vtlačená za žehliacu dosku a sedela tam so stiahnutými ušami, obrovská a nehybná.
„Rozumiem,“ povedala jej. „Je ti ťažko. Mne tiež.“
Položila misku k ľavej nohe stoličky, na to isté miesto, kde stála predchádzajúca, a odišla, zavriac dvere kuchyne.
Ráno bola miska prázdna.
Prešiel mesiac. Žili paralelne – v rovnakých stenách, ale v odlišných svetoch.
Elena Horváthová vstávala o šiestej, pila kávu v kuchyni, odchádzala na službu. Uchytila sa v ambulancii na Námestí Slobody, nie kardiológia, samozrejme, ale po roku bez práce sa nevyberá.
Miska sa objavovala v kuchyni len po cvaknutí zámky. Vedela to, lebo na stole nechávala svoj vlas – dlhý, šedivý – naprieč misky. Každý večer vlas ležal na zemi. Znamenalo to, že jedla.
Večerami sedela v kresle pri okne a čítala – tie isté knihy z poličky, ktoré zostali po Nataši Kováčovej. Hronský bol celý v ceruzkových poznámkach: tenkým, úhľadným rukopisom na okrajoch stáli výkričníky, občas jedno slovo: „áno“, „presne“, „aj ja“. Elena Horváthová čítala tieto poznámky a cítila zvláštne, nie smútok, nie. Rozpoznanie. Akoby žena, ktorú nikdy nevidela, rozmýšľala ako ona.
Miska v tom čase sedela na chodbe. Nie v izbe – na chodbe. Pri vchodových dverách. Každý večer, presne o šiestej. Čakala.
Koncom marca Elena Horváthová ochorela. Chrípka ju zvalila za jednu noc – teplota tridsaťdeväť, hrdlo, lámavosť v každom kĺbe. Zavolala do práce, dala si paracetamol a ľahla. Vstať, aby sa najedla, nemala síl. Vstať, aby nakŕmila mačku, tiež nie.
„Miska,“ zavolala z izby chrapľavým hlasom. „Prepáč. Teraz nemôžem.“
Ticho.
Zaborila sa do spánku, ťažkého, lepkavého, s bzučiacou hlavou. Zobudilo ju, že niečo tlačilo na nohy. Nie silno. Len ťažoba – teplá, pravidelná, živá.
Miska ležala v nohách postele. Zvinutá do klbka a hľadela na ňu bez žmurknutia, vážne, pozorne. Prvýkrát za mesiac nebola na chodbe, v komore ani za žehliacou doskou. Bola tu.
Elena Horváthová sa nepohla. Bála sa – pohne sa, a odíde. Len sa na ňu dívala a ona na ňu, a medzi nimi bolo to ticho, v ktorom slová netreba, lebo všetko už bolo povedané.
„Ty to už vieš,“ zašepkala.
Miska stiahla uši, položila hlavu na labky a zavrela oči.
Neodišla.
Tri dni bola chorá a tri dni mačka ležala v nohách. Odchádzala len k miske – predsa len sa prinútila vstať, nasypať krmivo, a vracala sa. Na tretí deň, keď teplota klesla a Elena Horváthová sedela v kuchyni, zahalená do deky, s hrnčekom vývaru, Miska vyskočila na stoličku. Sadla si vedľa. A zamrnčala.
Nie nahlas, s chrapotom, akoby zabudla a teraz si spomínala.
Elena Horváthová položila hrnček. Sňala okuliare. Natiahla ruku – pomaly, dlaňou hore.
Miska očuchala jej prsty. A strčila čelom do dlane.
Plakala. Nie od dojatia, nebola z tých, čo plačú od dojatia. Plakala, lebo zrazu pochopila jednoduchú, jasnú vec: kúpila si cudzí život s cudzími knihami a cudzou mačkou, lebo na vlastný nemala. A mačka zostala v cudzom živote s cudzou ženou, lebo ju nikam nebolo dať. Dve bremená. Dva prívesky. Dve zbytočné bytosti, ktoré zahrnuli do ceny.
A teraz sedia v kuchyni vedľa seba, jednej je pätnásť mačacích rokov, druhej päťdesiatšesť ľudských, a obom je spolu teplo.
Miska mrnčala a Elena Horváthová držala dlaň na jej veľkej, ťažkej hlave a myslela si, že toto je možno to pravé – keď nečakáš, nehľadáš, neprosíš. A ono príde.
Do mája Elena Horváthová strhla staré tapety, tie drobné hnedé kvietky, od ktorých byt pôsobil temnejšie, než bol. Vymaľovala steny na teplé mliečne. Linoleum zatiaľ nechala – na všetko naraz nemala dosť peňazí, ale to už nebolo dôležité. Byt prestal byť cudzí. Ani sama si nevšimla, kedy presne.
Knihy Nataše Kováčovej zostali na poličke. Elena Horváthová pridala k nim svoje – málo, pätnásť kusov. Hronský s ceruzkovými poznámkami stál na pôvodnom mieste. Občas ho večerami otvárala a nečítala rozprávku, ale okraje – cudzie „áno“, „presne“, „aj ja“. A prikyvovala.
Muškáty vyhodila hneď po nasťahovaní – vyschnuté na smrť, nešlo zachrániť. A až teraz zasadila nové. Postavila ich na ten istý parapet, kde Miska sedela v prvý deň obhliadky. Teraz tam sedela menej. Častejšie na kresle, vedľa nej. Alebo na kolenách, ak bol večer dlhý a kniha dobrá.
O šiestej už nechodila k dverám.
V júni Ružena Petrová, realitná maklérka, náhodou natrafila na ňu v obchode na Račianskej. Elena Horváthová stála v rade s mačacím krmivom a balíkom kefíru.
„Ako byt? Nespomínate si?“
„Nie.“
„A mačka?“
Elena Horváthová odmlčala. Prehodila krmivo z jednej ruky do druhej.
„Viete, Ružena Petrová,“ povedala, „oni vtedy zbytočne znížili cenu. Mali ju zvýšiť.“
Ružena Petrová sa zasmiala. Ale Elena Horváthová nie. Nežartovala.
Doma na ňu čakala Miska. Sedela v predsieni, pri papučiach. Toto bolo jej nové miesto. A keď cvakol zámok, zdvihla hlavu a žmurkla jeden raz, pomaly.
Takto vítajú tých, ktorých veľmi čakajú.
