Keď sa Zuzana s manželom Jánom nasťahovali do bytovky, na prízemí už bývali dôchodcovia – Anička a Jožko. Chodili všade spolu, do obchodu, ku lekárovi, na prechádzku. Vždy ruka v ruke, jeden druhého podpierali. Málokedy ste ich videli samostatne.
Raz sa Zuzana s Jánom vracali od známych. Pred vchodom stála sanitka, z domu vynášali niekoho na nosidlách. Za nimi sa šúril dedo Jožo, sotva stíhal.
Všetci mu hovorili dedo Jožo, ale jeho žene len Anička. Dedo bol úplne sivý, aj chlpčeky na vrásčitej tvári boli popraškom staroby. Tenké pokrčené viečka zakrývali svetlosivé oči, ktoré vyzerali stratené a vystrašené.
“Čo sa stalo?” spýtal sa Ján, ktorý k nemu pristúpil.
Dedo len mávol rukou, či už na znak, že je to zlé, alebo že sa nechce rozprávať. Ján sa obrátil na jedného z zdravotníkov, ktorý práve nakladal nosidlá s krehkou starou ženou do auta.
“A vy ste kto?” neochotne sa spýtal muž.
“Sused. Starám sa,” odpovedal Ján.
“Neprepadajte, sused. Ak sa staráte, tak sa postavte nabok.” Nosidlá zmizli v sanitke, zdravotník naskočil dnu a začal zatvárať dvere.
Dedo Jožo sa pokúsil tiež naskočiť.
“Kam? Zostať je lepšie. Svojej žene nepomôžete. Ide na jednotku intenzívnej starostlivosti, tam vás nepustia,” povedal zdravotník. “Sused, odveďte deda domov a dajte na neho pozor, čokoľvek sa môže stať.” Potom zatvoril dvere zvnútra.
Sanitka odišla so sirénou. Dedo Jožo, Ján a Zuzana počúvali, ako zvuk sirény postupne mizne v diaľke.
“Poďme domov, dedo. Nie je leto, zľadnie vám. Vybehli z domu len v košeli. Majú pravdu, v nemocnici bude pod dohľadom,” povedal Ján.
Starec sa nechal viesť do domu.
“Možno by ste šli k nám hore? Je ľahšie, keď je človek s niekým,” ponúkol Ján pred otvorenými dverami bytu na prízemí.
“Ďakujem. Pôjdem domov. Budem čakať na moju Aničku,” sklonil hlavu a vošiel do bytu.
“No, ako chcete. Ak budete potrebovať, sme v sedemnástke,” pripomenul Ján.
Starec prikývol a zavrel dvere za sebou.
“Je mi ho ľúto, celý život spolu boli,” vzdychla si Zuzana, keď vystupovali po schodoch. “Treba zavolať príbuzným, nech prídu postarať sa o neho.”
“Nemá nikoho,” otočil sa Ján.
“Ako to vieš?” spochybnila Zuzana.
“Raz sme sa rozprávali. Brat mu zahynul ešte mladý. Niekde má synovca, ale myslíš, že by sa o neho staral? Deti s Aničkou nemali. Takže ak sa niečo stane, zostane úplne sám. A starí ľudia sami dlho nevydržia, ako labute. Ak stratia partnera, uhynú od žiaľu.”
“To som nevedela, že si taký romantik. Ako labute…” zašklabala Zuzana.
Ďalší deň po večeri sa Ján chcel ísť pozrieť k dedovi.
“Ideš, možno bude potrebovať pomoc. Človek nikdy nevie, aby sa naozaj nerozžialil,” súhlasila Zuzana.
Ján zostúpil do prízemia. Dvere do Jožovho bytu boli odomknuté. Ponáhľal sa dnu.
“Dedo, žijete?” zvolal do bytu.
Z kuchyne vyšiel dedo Jožo, zhrbený, skleslý.
“Prepáč, že som vošiel. Prečo ste nezamkli?”
“Zabudol som,” mávol rukou. “Poďte dnu, dáte si čaj?”
“Nie, práve sme večerali. Vy ste niečo jedli?”
“Kúsok mi nejde do krku. Stále myslím na moju Aničku.” Ťažko si sadol na ošúchanú stoličku.
Ján vošiel do upratanej kuchyne. Na stole stála nedopitá šálka s podšálkou. Ružové maky so zlatými lístkami na nej upútali pozornosť.
“Moja Anička mala rada pekné riady,” povedal dedo so vzdychom. “Ona nie je, a ja neposlúchnem, nebudem piť z hrnčeka. Zvykol som si, vieš. Dáte si so mnou?”
“Nermúťte sa predčasne. Medicína je dnes už iná…”
“Celý život spolu. Neviem si predstaviť život bez nej… Nikdy vážne neochorela. Vždy na nohách. Asi už nemala sily.” Dedo si akoby povzdychol, alebo zašklabol, nevnímal Jána. “Myslel som, že odídem prvý. A teraz vidím, že takto je to lepšie. Jej by bolo ťažšie. Ja som chlap, silnejší. Choďte, so mnou bude všetko v poriadku.”
“Tak ako, dedo?” spýtala sa Zuzana, keď sa Ján vrátil.
“Nič, drží sa statočne. Hovorí, že nikdy neochorela.”
“Tak sa uzdraví,” radostne potvrdila manželka.
Ale na druhý deň dedo zašiel za nimi a povedal, že Anička zomrela. Tak ju nazval – Anička. Požiadal ich o pomoc s pochovávaním.
“Samozrejme, poďte dnu, preberieme to,” súhlasil Ján.
Po pohrebe uplynuli dva týždne. Raz večer Zuzana pristúpila k Jánovi.
“Je mi ho ľúto. Úplne sám,” začala.
Ján prikývol bez toho, aby odtrhol zrak od televízie. Hral sa futbal.
“Napadlo mi…”
Ján znova prikývol bez počúvania.
“Čo prikyvuješ? Ešte som nič nepovedala. Odtrhni sa od telky,” vyhrkla Zuzana.
“Nemožno sa porozprávať neskôr?” Ján pozorne sledoval zápas.
“Nemožno. Markovi bude o dva mesiace pätnásť. Za pár rokov bude dospelý. A čo keď sa ožení? Manželku, mimochodom, privedie sem, do tohto bytu,” vyhrkla Zuzana.
“O čom to hovoríš? Akú manželku? Kto?” Ján sa konečne odtrhol od televízie, letmo pozrel na ženu.
“O tom, čo sa deje. Čas letí. Ako sa sem vmestíme štyria? Alebo piati?” pokračovala Zuzana.
“Kam tým mieriš, nechápem,” zamračil sa Ján. Tím, ktorý držal, prehrával.
“Dedo má osemdesiatjeden. Zistila som. Úctyhodný vek. Môže sa stať čA keď raz Zuzana s Jánom zazvonili u Aničkinej susedy, zistili, že stará pani už dávno stretáva so synom a vnúčatami, ktorí sa nakoniec presťahovali späť do Bratislavy, aby boli bližšie k nej.
