Mám svoj vlastný byt – útulný, s kvetmi na parapete a starým kreslom, ktoré milujem. Po svadbe sme sa s Milanom rozhodli žiť tu a myslela som si, že to bude náš malý raj. Ale neprešli ani dva mesiace a môj muž začal fňukať, že má daleko do práce. Najprv som si myslela, že je len unavený, ale teraz sa tieto sťažnosti ozývajú každý deň a už neviem, ako reagovať. Či mám ustúpiť a presťahovať sa, alebo trvať na svojom, pretože toto je môj domov, moja pevnosť. Jedno však viem určite: jeho hundranie ma začíná vyčerpávať a bojím sa, že to je len začiatok našich problémov.
S Milanom sme sa zobrali pred pol rokom. Pred svadbou žil s rodičmi na druhom konci mesta, ja som bývala vo svojom byte, ktorý som kúpila s pomocou rodičov a hypotéky. Byt je malý, garsonka, ale pre dvoch úplne postačuje. Vložila som do neho dušu: natrela som steny teplou bežovou farbou, zavesila záclony, ktoré som si vybrala, postavila police s knihami. Keď sme rozhodovali, kde budeme po svadbe bývať, navrhla som svoj byt. Milan súhlasil: “Zuzka, tvoj byt je bližšie k centru a vlastné bývanie je super.” Bola som šťastná, predstavovala som si, ako spolu budeme variť večere, pozerať filmy a robiť plány. Ale zdá sa, že moje sny boli príliš ružové.
Prvé týždne bolo všetko v poriadku. Milan pomáhal s reštauráciou, kúpili sme si novú pohovku, dokonca sme žartovali, že náš byt je ako hniezdo pre dvoch. Potom sa však začal z práce vracať mráčny. “Zuzka,” hovorí, “dnes som cestoval hodinu a pol, zápchy sú hrozné.” Jeho kancelária je na okraji mesta a z nášho bytu to naozaj trvá asi hodinu, niekedy aj viac, ak sú zápchy. Súcitila som, navrhla, aby odchádzal skôr alebo hľadal kratšie trasy. Ale to mu nestačilo. “Nechápeš,” hundral, “každý deň strávim tri hodiny na ceste. To nie je život.”
Snažila som sa byť chápavá. Hovorila som: “Miško, porozmýšľajme, ako ti uľahčiť cestu. Možno zmeniť auto alebo vyskúšať carsharing?” Len mávol rukou: “Auto nepomôže, Zuzka. Treba bývať bližšie k mojej práci.” Bližšie? To navrhuje, aby sme sa presťahovali? Spýtala som sa ho priamo a on prikývol: “No áno, bolo by jednoduchšie, keby sme si niečo prenajali blízko práce.” Málem som sa zadusila kávou. Prenajať? A čo môj byt? Môj domov, za ktorý som päť rokov splácala hypotéku a ktorý som s láskou zariaďovala? Len ho tak opustiť a presťahovať sa na druhý koniec mesta, lebo jemu to nevyhovuje?
Snažila som sa vysvetliť, že pre mňa tento byt nie sú len steny. Je to môj prvý vážny krok, moja nezávislosť. Hrdá som naň, aj keď je malý a nie v najlepšej štvrti. Ale Milan sa na mňa pozeral ako na dieťa a vravel: “Zuzka, je to len byt. Môžeme ho prenajať a bývať tam, kde mi to bude vyhovovať.” Vyhovovať jemu! A čo ja? Mne je odtiaľto do práce dvadsať minút pešo. A mám rada túto štvrť – je tu park, kam chodím na prechádzky, kaviareň, kde s kamarátkami pijeme kávu, susedka, ktorá mi nosí koláče. Prečo by som to všetko mala opustiť?
Situácia sa každým dňom vyostruje. Teraz Milan nefňuká len o ceste, ale aj o všetkom inom. Raz je mu úzko v našej garsonke, inokedy ho rušia susedia zhora, alebo tu “smrdí starým domom.” Starým? Toto je panelák, ktorý má tridsať rokov a ja som práve dokončila rekonštrukciu! Začala som mať podozrenie, že to nie je len o ceste. Možno nechce bývať v mojom dome, lebo je to “môj”? Raz som sa ho spýtala: “Miško, keby sme bývali u tvojich rodičov, tiež by si takto fňukal?” Zarazil sa a potom zamrmlal: “Tam je tiež ďaleko, ale aspoň je mTeraz sedím pri okne a pozerám sa na park, kde sme sa s Milanom prvýkrát pobozkali, a rozmýšľam, či nás ešte niečo zachráni.
