Natiahol ruku, chcel pohladiť hrozivé zviera, ale mačka sa trhla nabok a akosi divne sa odplazila od človeka, preč od natiahnutej ruky…
— Pozrite sa na neho! – takmer kričala riaditeľka školy. — Rodičov sme zavolali, a jemu nie je ani hanba!
Dávid sa pozrel priamo do očí rozzúrenej riaditeľky. Na tvári desaťročného chlapca nebolo ani náznaku ľútosti nad spáchaným zločinom. S nudou v očiach mlčky počúval výkriky Boženy Eduardovej.
— Spáliť triednu knihu! – hlas riaditeľky prešiel do škrípania.
— Počkaj za dverami! – prísnym hlasom prikázal otec.
Chlapec vyšiel z riaditeľskej kancelárie a hlasno buchol dverami. Bolo mu jedno, či ho znova potrestajú. Nemohol urobiť inak, dal slovo…
A čo sa týka rodičov, tí na neho čoskoro znova zabudnú, keď odcestujú na ďalšiu expedíciu.
Ešte ten večer na rodinnej rade padlo rozhodnutie poslať Dávida na celé leto k dedovi na dedinu. Možno on nájde na mladého rebela spôsob…
*****
— Toto je tvoj denný režim, – Juraj Savoľ, bývalý vojak, ukázal vnukovi na papier popísaný pravidelným písmom. — Na dedine niet času na hlúposti, všetci chcú jesť a piť.
— Som snáď otrok? – vyhŕklo z Dávida, keď prečítal dlhý zoznam povinností.
Juraj Savoľ sa usmial, keď si všimol bojovný pohľad vnuka namierený jeho smerom. Včera syn priviezol Dávida a neprestával sa otcovi sťažovať, aké je to s ním ťažké. Neustále bitky v škole, nespokojnosť učiteľov a riaditeľky – to všetko mu ubralo čas na vedecký výskum. Dávidovi rodičia odišli na expedíciu a s úľavou nechali syna rebelanta na starého otca.
Pomaly plynuli dni naplnené nezvyčajnými prácami…
Dávid vstával s kohútmi, pomáhal dedovi nakŕmiť strakatú Ryšku, štyri prasiatka a hnedého Hrdého. Priniesť vodu, poskladať naštiepané drevo, vyplieť záhony…
Prácam nebolo konca, ale Dávid dal slovo, že sa nebude sťažovať.
— Sleduje ma? – spýtal sa raz Dávid, podozrievavo hľadiac na dedovho miláčika, veľkého psa Dunča, ktorý sa za ním tiahol ako tieň, len čo opustil dvor.
— Cíti, že nie si odtiaľto, bojí sa, aby si sa nestratil, – odpovedal dedo s ľahkou iróniou.
Dávid si veľmi obľúbil rybárčenie. Chlapec sa rýchlo naučil zaobchádzať s udicou a o pár týždňov ho Juraj Savoľ začal púšťať samého k rieke.
Najlepšie bralo skoro ráno, keď bolo ešte chladno. Dávid rád sedel s udicou na brehu a pozoroval, ako vychádza slnko a ožaruje všetko okolo svetlom. To v meste veru neuvidíš!
Jedného skorého rána, keď sa usadil s udicami na brehu malebnej riečky, Dávid zbadal pohyb vo vysokej tráve.
Kdesi nablízku hlasno skákala žaba, hneď nato zaštekal pes. Zvyčajné zvuky, ale…
Tráva sa znova pohla a chlapec sa rozhodol skontrolovať čo sa deje…
Opatrne kráčajúc vysokou trávou sa Dávid zahľadel do ranného šera, ale nič nevidel. Už si myslel, že sa mu to len zdalo, a chcel sa vrátiť k udiciam, keď vtom začal sotva postrehnuteľný žalostný ston.
Zohol sa, rukami rozhrnul vysokú trávu a na neho hrozivo zasyčala mačka, varovne pritisnutá ušami. Oči zvieraťa ho upozorňovali, aby dodržiaval odstup, a v syčaní bola zjavná hrozba.
— Ó… – vyhŕklo z Dávida od prekvapenia. – Čo syčíš?
Natiahol ruku, chcel pohladiť hrozivé zviera, ale mačka sa trhla nabok a akosi divne sa odplazila od človeka, preč od natiahnutej ruky.
Vtom sa začalo rozvidnievať a Dávid uvidel krvavé škvrny na svetlom kožuchu zvieraťa. Pred očami sa mu vynoril obraz z nedávnej minulosti – štyria tínedžeri týrali pruhovaného kocúra s omrznutým pravým uchom…
Dávid sa otriasol, aby zahnal bolestivú spomienku. Mačka je zranená, potrebuje pomoc!
Holými rukami ju nechytíš, zlostí sa a očividne ju to bolí. Obzrel sa okolo, nenašiel nič vhodné. Mal na sebe ľahkú vetrovku, ktorá ho chránila pred ranným chladom.
Stiahol si vetrovku a priblížil sa k syčiacej mačke:
— Či-či-či! Len ti chcem pomôcť… Či-či-či!
Poslednými silami sa mačka vrhla nabok, ale Dávid bol rýchlejší. Prikryl mačku vetrovkou, opatrne ju zabalil a pritisol k hrudníku. Potom sa plnou rýchlosťou rozbehol domov a zabudol na udice…
— Dedo, bude s mačkou všetko v poriadku? – spýtal sa vnuk už po stýkrát a nervózne hľadel na dvere letnej kuchyne.
— Neboj sa, Ľubica Michalová je veterinárka a v ranách sa vyzná, – Juraj Savoľ pohladil vnuka po hlave. – Choď zatiaľ po udice, a keď sa vrátiš, budú novinky…
Dávid prikývol a rýchlo zbehol k rieke pre udice. Tak sa ponáhľal, že ledva lapal dych, keď sa vrátil domov.
Vtom sa na prahu letnej kuchyne objavila útla postava Ľubice Michalovej. Staršia žena niečo povedala Jurajovi Savoľovi, na čo sa ten radostne usmial.
— Ako je? – vyhŕklo z Dávida.
— Bude v poriadku, – ozvala sa Ľubica Michalová. – Vyzerá to, že ju pohrýzol pes… Rany som ošetrila, teraz sa o ňu staraj.
— Všetko spravím! – zvolal Dávid a v očiach sa mu objavili slzy radosti a úľavy…
Ten večer sa chlapec nevzdialil od spiacej mačky, ktorej z krabice a starej deky zhotovil provizórne lôžko. Postavil vedľa misky s jedlom a vodou a len tak sedel a pozoroval, ako mačka spí.
— Budeš tu spať? – spýtal sa Juraj Savoľ.
— Môžem? – spýtal sa Dávid nádejne.
— Radšej ju vezmeme do izby, – navrhol dedo.
Mačku preniesli do izby, kde spával Dávid, a krabicu postavili vedľa jeho postele.
Pri bližšom pohľade mala mačka svetlú béžovú farbu s jemnými prúžkami.
Dávid si sadol na kraj postele a ďalej pozoroval, ako jeho zverenkyňa spí.
— Keď sa na teba pozerám, vnuk, až sa čudujem, – zamyslene povedal Juraj Savoľ, sadajúc si na stoličku v rohu izby. – A nie si lenivý, si bystrý, zodpovedný a dobrota ti nie je cudzia. Tak prečo robíš na lodi vzburu?
Dávid sa na deda pozrel a namiesto odpovede pokrčil ramenami.
— Tvoj posledný kúsok s triednou knihou… – vypytoval sa dedo. – Nepáčil si ju len tak?
— Dal som slovo, a keď som dal, musím ho dodržať, – zamrmlal Dávid.
Natiahol ruku a opatrne pohladil spiacu mačku po hlave.
— Komu si dal slovo? – Jurajove podozrenia sa potvrdili, nikdy neveril, že je vnuk vinný.
— V pivnici domu vedľa školy žije túlavý kocúr, ktorého som prikrmoval a rozprával sa s ním, presne tak ako ty s Dunčom, – prezradil Dávid a pošúchal si nos. – Sníval som, že si ho vezmem domov, ale rodičia o tom ani nechceli počuť… Dal som Murkovi slovo, že ho budem vždy chrániť.
— A čo sa stalo s tým kocúrom? – tichým hlasom spýtal sa dedo a zadržal dych.
— Chlapci z vyšších ročníkov ho týrali, – Dávidovi sa chvel hlas. – Prosil som ich, nech prestanú, súhlasili, ale pod podmienkou, že musím spáliť triednu knihu…
— Darebáci! – vyhŕklo zo staršieho muža. – Kde je teraz ten kocúr?
— Vzala si ho nejaká pani, povedal mi školník, – Dávid znova pohladil mačku. – Tak rád by som vedel, ako sa má Murko…
— Si skvelý! – dedo pohladil vnuka po hlave. – Dodržať slovo je správne, ale prečo si nič nepovedal rodičom?
— Oni sa nepýtali, – jednoducho odpovedal Dávid.
Plynuli dni… Rany na tele Pusinky, ako Dávid mačku pomenoval, sa zahojili. Mačka prestala syčať a podozrievavo pozerať na ľudí.
Pusinka prijímala starostlivosť človeka, ktorý jej zachránil život. Čoskoro vyzerala zdravo a zjavne pribrala, a jednej noci si prišla ľahnúť k Dávidovi do postele.
Chlapcov sen sa splnil, ale často v snoch vídaval pruhovaného Murka s omrznutým uchom. Kocúr sa mu nežne obtieral o nohy a hlasno pradol, keď ho Dávid bral do náručia.
— Kde si? – pýtal sa Dávid v spánku pruhovaného kocúra, ale odpoveď neprichádzala.
Prešiel júl a po ňom aj august…
Dávid čakal, že si po neho prídu rodičia, no namiesto toho dedo oznámil vnukovi, že musí ísť do mesta vybaviť veci. Keď ráno stihol všetky domáce práce, Juraj Savoľ nechal hospodárstvo na vnuka a vybral sa na vlak.
Vrátil sa večer, unavený, ale spokojný. Pochválil vnuka za poriadok v práci a so záhadným úsmevom ho zavolal do izby, kam predtým priniesol veľkú krabicu.
— Poď sem, vnuk, – Juraj Savoľ ukázal na pohovku. – Pozri, kto so mnou prišiel z mesta.
Dávid vošiel do izby a pozrel na pohovku. Chlapec niekoľkokrát zažmurkal, v obave, že sa mu to len zdá.
— Murko! – zvolal chlapec a opatrne vzal do náručia pruhovaného kocúra s omrznutým uchom. – Dedo, ty si najlepší!
Kocúr vyzeral zdravo a dobre kŕmený. Neskôr sa Juraj Savoľ podelil s vnukom o to, ako ho Dávidov čin dojal, a rozhodol sa vypátrať pruhovaného kocúra, pričom sa obrátil na pomoc na Dávidovu školu.
Ukázalo sa, že práve školník požiadal útulok, aby si vzali túlavého kocúra, v obave o jeho život.
Začiatkom septembra prišli Dávidovi rodičia so správou, že musia odísť na dlhú expedíciu, a chlapec bude musieť ešte nejaký čas bývať u deda.
Rodičia ledva spoznali v usmiatom a veselom dieťati bývalého rebela.
— Otec, urobil si zázrak! – zvolal Dávidov otec.
— Naučte sa počúvať svoje dieťa, – poučne povedal Juraj Savoľ.
A čo sa týka Dávida, ten sa potešil, že zostáva bývať s dedom a nebude sa musieť rozlúčiť s Murkom ani Pusinkou.
Z rebela sa stal najstarostlivejší a najzodpovednejší pán pre svojich miláčikov.
Autorka ILONA ŠVANDEROVÁ
zdrojA tak sa Dávidovo leto na dedine stalo začiatkom nového, šťastného obdobia jeho života.
