Búrka v dome: Dráma Zuzany
Zuzana odprevadila manžela do práce a s nádejou na chvíľku pokoja sa vrátila do spálne ich útulného bytu v Košiciach. Nestihla si však ľahnúť, keď razantne zazvonili na dvere.
“Otváraš, ale hneď!” ozval sa ostry hlas svokry za dverami.
Zuzana, znepokojená hrubým tónom, otvorila. Na prahu stála Anna Pavlovna, jej oči žiarili odhodlanosťou.
“Anna Pavlovna, stalo sa niečo?” opatrne sa spýtala Zuzana, pričom cítila, ako sa jej srdce stiahlo od zlého tušenia.
“Spala si, čo? Priprav sa, budeme mi pripravovať izbu! Sťahujem sa k vám!” oznámila svokra, akoby hádzala výzvu.
“Akože sťahujete sa? Prečo?” Zuzana stála ako prikovaná, nedokázala spracovať, čo práve počula.
V rodine Zuzany a Jozefa vládla radostná atmosféra – Zuzana bola v piatom mesiaci tehotenstva. Ale jej šťastie kalila svokra. Odkedy Anna Pavlovna zistila o vnúčatovi, jednoducho Zuzanu “zadusila” svojou “starostlivosťou”, od ktorej mala chuť utiecť na druhý koniec sveta.
Anna Pavlovna vždy dbať o syna, no jej starostlivosť o nevestu bola až dotieravá. Jej spôsob komunikácie bol ťažký ako kameň: každé slovo neslo v sebe zmes chvály a jedu.
“Pozerám sa na teba a obávam sa,” povedala raz, keď opäť prišla nepozvana.
“Prečo?” prekvapene sa spýtala Zuzana, nevedomky sa obzrela na seba.
“Ty sa do zrkadla vôbec nepozeráš?” prižmurila oči svokra. “Tenká ako tyčinka! Ruky ako šibky, panva úzka. Ako pôjdeš rodiť? Len oči máš pekné, no tými ťa náš Jožo asi očaril. Inak v tebe nič nie je.”
Zuzana zostala bez slov. Kompliment? Urážka? Nevedela, ako reagovať.
“Ty si určite v detstve často chorovala,” pokračovala Anna Pavlovna. “Kde sa tvoji rodičia vtedy pozerali?”
“Ja som nechorovala!” vybuchla Zuzana. “Moji rodičia ma každé leto vozili k moru!”
“A presne o tom hovorím – vozili, lebo si bola slabá. Len si zabudla!” uzavrela svokra, akoby bodla za tečkou.
Taká bola jej “špeciálna” starostlivosť: nemohla pochváliť bez toho, aby nepopichla. Výnimkou bol syn Jozef a dcéra Alena, ktorá žila v inom meste. Tie milovala bez podmienok.
K siedmemu mesiaci sa Zuzana nebála pôrodu, ale ďalšej návštevy svokry. Chcela dokonca zrušiť svoje narodeniny, len aby ju nemusela vidieť. Ale Jozef trval na svojom:
“Chcem ťa potešiť, Zuzka. Rodinná oslava je predsa radosť!”
Jozef, zvyknutý na matkine maniere, nevnímal, ako ťažké je pre Zuzanu znášať jej útoky.
“Zuzka, čo keby sme narodeniny oslávili doma?” navrhol týždeň pred oslavou. “V reštaurácii je hluk, a ty v tehotenstve by si nemala riskovať.”
“Prečo doma?” bez nadšenia sa spýtala Zuzana.
“Čoskoro budeš rodiť, načo si máš chytiť nejakú chorobu?” našiel argument.
“Dobre,” vzdychla si. “Ale žiadne veľké hostiny, nemám silu variť.”
“Mama príde skôr, pomôže!” radostne oznámil Jozef.
Zuzana stuhla, jej oči stmavli.
“To Anna Pavlovna navrhla oslavu doma?”
“Čo má spoločné mama s tým? Ja som sa tak rozhodol!” začal sa hájiť manžel.
“Aha, samozrejme! Bez jej rád ani krok!” vybuchla Zuzana.
“Zuzka, mama nám chce len dobre!”
“Buď ticho! Oslávime doma, ale pomáhať mi bude moja mama!”
“Tvojí rodičia musia ísť hodinu z predmestia, mama býva dva kroky od nás,” namietol Jozef.
“Moji prídu deň predtým, zostanú cez noc!” utnula to Zuzana.
“Čo to je za náladu?”
“Ešte slovo a požiadam rodičov, aby priniesli psa!” vyhrkla.
“Ty vieš, že psy nemôžem vystáť,” pripomenul Jozef.
“Presne tak!” Zuzana odišla do spálne a zavrela za sebou dvere.
Deň pred oslavou prišli Zuzanini rodičia, Helena Jánová a Peter Michal. Priniesli darčeky, zeleninu z chaty a veci pre budúce bábätko. Helena Jánová vedela, že jej dcéra nie je poverčivá, a tak vopred nakupovala detské veci. Zuzana s Jozefom už kúpili detskú postieľku a kočík, no pred svokrou to tajili.
“Mama, len pred Annou Pavlovnou nehovor o detských veciach,” požiadala Zuzana.
“Takže stále so svojimi poverami?” spýtala sa Helena Jánová.
“Ach, nedá mi dýchať,” sťažovala sa dcéra. “Odkedy som na materskej, od každého zazvonenia sa zachviem.”
“A s Jožom ako je?”
“S ním je dobre. Celé dni v práci. Ale svokra…”
“To tak nemôže byť,” zamračila sa matka. “Zajtra sa s ňou porozprávam.”
“Mama, nie!”
“Som matka 30 rokov, nenechám ťa nikomu zraňovať!” ukončila to Helena Jánová.
Ráno v deň narodenín už Zuzanini rodičia zmýšľali v kuchyni.
“Moja milá, všetko najlepšie!” Peter Michal prvý objal dcéru.
“Naša krásavica, buď šťastná!” pridala sa Helena Jánová.
Zuzana sa pochválila s manželovým darom – Jozef jej daroval prsteň a lístky na výstavu, o ktorej snívala.
“Našťastie si našla dobrého muža, dcéra!” usmial sa svokor. “Ja by som si nepamätal, že Helena chce ísť na nejakú výstavu.”
“Mama, umyjem sa a pomôžem,” povedala Zuzana.
“A ja pomôžem pripraviť stôl,” pohol sa Jozef.
Veselú atmosféru prerušil zvonenie do domofónu – prišla Anna Pavlovna.
“O, svokrovci! To ste sa ukázali? Pol roka sme sa nevideli, nie moc ste navštevovali svoju tehotnú dcéru. Načo cestovať sto kilometrov?” usm”Len aby ste nestrávili celý deň tu, večer vám odídeme,” odvetila Helena Jánová s úsmevom, ktorý však nezakrýval jej odhodlanie chrániť dcéru.
