Natiahol ruku, chcel pohladkať hrozivé zviera, ale mačka trhla nabok a akosi čudne sa odplazila od človeka, ďalej od naťahujúcej sa ruky…
— Pozrite sa na neho! — takmer kričala riaditeľka školy. — Rodičov zavolali, a jemu nie je ani hanba!
Miško pozrel priamo do očí rozhnevanej riaditeľky. Na tvári desaťročného chlapca nebolo ani náznaku ľútosti nad vykonaným zločinom. S nudou v očiach mlčky počúval výčitky Boženy.
— Spáliť triednu knihu! — hlas riaditeľky prešiel do piskotu.
— Počkaj za dverami! — prísnym hlasom prikázal otec.
Chlapec vyšiel z riaditeľskej kancelárie a hlasno zabuchol dverami. Bolo mu jedno, či ho znova potrestajú. Nemohol konať inak, dal slovo…
A čo sa rodičov týka, čoskoro na neho zase zabudnú, keď odídu na ďalšiu výpravu.
Ešte ten večer na rodinnej rade rozhodli, že Miška pošlú na celé leto k dedovi na dedinu. Možno on nájde na mladého rebela spôsob…
*****
— Toto je tvoj denný režim, — Jožko, bývalý vojak, ukázal vnukovi papier popísaný pravidelným písmom. — Na dedine niet času na vyčíňanie, všetci chcú jesť a piť.
— Som snáď otrok? — vyhŕklo z Miška, keď prečítal dlhý zoznam povinností.
Jožko sa usmial, keď zbadal bojovný pohľad vnuka. Včera syn priviezol Miška a stále sa sťažoval, aké je to s ním ťažké. Neustále bitky v škole, nespokojnosť učiteľov a riaditeľky – všetko to ubralo čas na vedecký výskum. Rodičia Miška odišli na výpravu a s úľavou nechali syna rebelanta u deda.
Pomaly plynuli dni plné nezvyčajných povinností…
Miško vstával so sliepkami, pomáhal dedovi nakŕmiť strakatú Milku, štyri prasiatka a hnedého Hrdého. Doniesť vodu, poukladať naštiepané drevo, vypleť záhony…
Práce nebolo konca, ale Miško dal slovo, že sa nebude sťažovať.
— On ma sleduje? — spýtal sa raz Miško a ostražito pozrel na dedovho miláčika, veľkého psa Dunča, ktorý tiahol za ním ako tieň, keď opustil dvor.
— Cíti, že nie si odtiaľto, bojí sa, aby si nezablúdil, — odpovedal dedo s jemnou iróniou.
Miškovi sa veľmi páčilo chodiť na ryby. Rýchlo sa naučil zaobchádzať s udicou a o pár týždňov ho Jožko začal púšťať samého k rieke.
Najlepší záber býval skoro ráno, keď bolo ešte chladno. Miško rád sedával s udicou na brehu a pozoroval, ako vychádza slnko a ožaruje všetko naokolo. Také niečo v meste veru neuvidíš!
Raz skoro ráno, keď sedel s udicami na brehu malebnej rieky, Miško zbadal pohyb vo vysokej tráve.
Niekde blízko hlasno kvákala žaba, zrazu zaštekal pes. Zvyčajné zvuky, ale…
Tráva sa znova pohla a chlapec sa rozhodol skontrolovať…
Opatrne kráčajúc vysokou trávou, Miško sa zahľadel do ranného šera, ale nič nevidel. Už sa chcel vrátiť k udiciam, keď vtom začul jemný žalostný ston.
Zohol sa, rozhrnul rukami vysokú trávu a na neho hrozivo zasyčala mačka, výstražne pritískajúc uši. Oči zvieraťa varovali, aby si držal odstup, a v syčaní bola jasná hrozba.
— Och… — vyhŕklo z Miška od prekvapenia. — Prečo syčíš?
Natiahol ruku, chcel pohladkať hrozivé zviera, ale mačka trhla nabok a akosi čudne sa odplazila od človeka, ďalej od naťahujúcej sa ruky.
Vtom sa rozvidnilo a Miško uvidel krvavé škvrny na svetlej srsti zvieraťa. Pred očami mu vytanula spomienka z nedávnej minulosti – štyria starší chlapci sa týrali pruhovaného kocúra s omrznutým pravým uchom…
Miško sa striasol a zahnal bolestnú spomienku. Mačka je zranená, potrebuje pomoc!
Holými rukami ju nevezme, je nahnevaná a očividne ju to bolí. Obzrel sa naokolo, ale nenašiel nič vhodné. Mal na sebe ľahkú vetrovku, ktorá ho chránila pred ranným chladom.
Zhodil vetrovku, priblížil sa k syčiacej mačke:
— Čiči-čiči-čiči! Len ti chcem pomôcť… Čiči-čiči-čiči!
Z posledných síl mačka skočila nabok, ale Miško bol rýchlejší. Prikryl mačku vetrovkou, opatrne ju zabalil a pritisol k hrudi. Potom sa rozbehol domov a zabudol na udice…
— Dedo, bude s mačkou všetko v poriadku? — opýtal sa vnuk už po stýkrát a nespokojne hľadel na dvere letnej kuchyne.
— Neboj sa, Darina – veterinárka, na rany sa vyzná, — Jožko pohladil vnuka po hlave. — Choď zatiaľ po udice, a keď sa vrátiš, budeš vedieť novinky…
Miško prikývol a rýchlo zbehol k rieke po udice. Tak sa ponáhľal, že ledva popadal dych, keď sa vrátil domov.
Vtom sa na prahu letnej kuchyne objavila útla postava Dariny. Staršia pani niečo povedala Jožkovi a ten sa radostne usmial.
— Ako je? — vyhŕklo z Miška.
— Bude v poriadku, — ozvala sa Darina. — Vyzerá to, že ju pohrýzol pes… Rany som ošetrila, teraz sa o ňu staraj.
— Urobím všetko! — zvolal Miško a v očiach sa mu objavili slzy radosti a úľavy…
Ten večer sa chlapec nepohol od spiacej mačky, z krabice a starého deky jej zhotovil provizórny peliešok. Naaranžoval vedľa misky s jedlom a vodou a len tak sedel a pozoroval, ako mačka spí.
— Budeš tu spať? — spýtal sa Jožko.
— Môžem? — spýtal sa Miško s nádejou.
— Radšej ju zoberieme do izby, — navrhol dedo.
Mačku preniesli do izby, kde spal Miško, a krabicu postavili vedľa jeho postele.
Zblízka mala mačka svetlú béžovú farbu s jemne viditeľnými pásikmi.
Miško si sadol na okraj postele a ďalej pozoroval, ako jeho zverenkyňa spí.
— Keď sa na teba pozerám, vnuk, až čudujem sa, — zamyslene povedal Jožko, keď si sadol na stoličku v kúte izby. — Nie si lenivý, si bystrý, zodpovedný a dobrota ti nie je cudzia. Tak prečo robíš vzburu na lodi?
Miško pozrel na deda a namiesto odpovede pokrčil plecami.
— Tvoj posledný kúsok s triednou knihou… — vypytoval sa dedo. — Nepáli si ju len tak pre nič, však?
— Dal som slovo, a keď som ho dal, musím ho dodržať, — zabrblal Miško.
Natiahol ruku a opatrne pohladil spiacu mačku po hlave.
— Komu si dal slovo? — Jožkove podozrenia sa potvrdili, lebo neveril v vinu vnuka.
— V pivnici domu vedľa školy žije bezdomovecký kocúr, ktorého som prikrmoval a rozprával sa s ním, presne ako ty s Dunčom, — prezradil Miško a smrkol. — Sníval som, že si ho vezmem domov, ale rodičia o tom ani počuť nechceli… Dal som Maťkovi slovo, že ho budem vždy chrániť.
— A čo sa stalo s tým kocúrom? — tichým hlasom spýtal sa dedo a zadržal dych.
— Starší chlapci z triedy sa mu posmievali, — Miškov hlas sa zachvel. — Prosil som ich, aby prestali, a oni súhlasili, ale pod podmienkou, že spálim triednu knihu…
— Darebáci! — vyhŕklo z staršieho muža. — Kde je teraz ten kocúr?
— Vzala si ho nejaká pani, ako mi povedal školník, — Miško znova pohladil mačičku. — Strašne by som chcel vedieť, ako sa má Maťko…
— Si šikovný! — dedo pohladil vnuka po hlave. — Slovo si dodržal, to je správne, ale prečo si to nepovedal rodičom?
— Oni sa nepýtali, — jednoducho odpovedal Miško.
Dni plynuli… Rany na tele Snehulky, ako Miško mačku pomenoval, sa zahojili. Mačka prestala syčať a s podozrením pozerať na ľudí.
Snehulka prijímala starostlivosť človeka, ktorý jej zachránil život. Čoskoro sa krajšia a citeľne pribratšia mačka presťahovala spať k Miškovi do postele.
Chlapcova túžba sa splnila, ale často v snoch vídaval pruhovaného Maťka s omrznutým uchom. Kocúr sa k nemu láskavo tulil a hlasno pradol, keď ho Miško bral do náručia.
— Kde si? — pýtal sa Miško v sne pruhovaného kocúra, ale odpoveď nedostal.
Prešiel júl a za ním aj august…
Miško čakal, že si pre neho prídu rodičia, ale namiesto toho dedo oznámil vnukovi, že musí ísť do mesta na úrad. Ráno vybavil všetky povinnosti, Jožko nechal hospodárstvo na vnuka a odišiel na vlak.
Vrátil sa večer, unavený, ale spokojný. Pochválil vnuka za poriadok v domácnosti a tajomne sa usmievajúc ho zavolal do izby, kam predtým vniesol veľkú škatuľu.
— Poď sem, vnuk, — Jožko ukázal na pohovku. — Pozri, kto prišiel so mnou z mesta.
Miško vošiel do izby a pozrel na pohovku. Niekoľkokrát zažmurkal, bál sa, že sa mu len zdá.
— Maťko! — zvolal chlapec a opatrne vzal do náručia pruhovaného kocúra s omrznutým uchom. — Dedo, ty si najlepší!
Kocúr vyzeral zdravo a dobre kŕmený. Neskôr Jožko prezradil vnukovi, že ho jeho čin tak dojal, že sa rozhodol nájsť pruhovaného kocúra a obrátil sa na pomoc na Miškovu školu.
Ukázalo sa, že práve školník požiadal útulok, aby zobrali bezdomoveckého kocúra, lebo sa bál o jeho život.
Začiatkom septembra prišli Miškovi rodičia so správou, že musia odísť na dlhšiu výpravu a chlapec bude musieť ešte nejaký čas bývať u deda.
Rodičia ledva spoznali v usmievavom a radostnom dieťati bývalého rebela.
— Otec, vykonal si zázrak! — zvolal Miškov otec.
— Naučte sa počúvať svoje dieťa, — poučne povedal Jožko.
A čo sa Miška týka, tešil sa, že zostáva bývať s dedom a nebude sa musieť rozlúčiť s Maťkom a Snehulkou.
Rebel sa zmenil na najstarostlivejšieho a najzodpovednejšieho pána pre svojich miláčikov. Životná lekcia bola jasná: skutočná sila nie je v búre, ale v schopnosti niesť zodpovednosť za tých, ktorých sme si vzali pod ochranu.
