Budeš ma čakať?
Ako rýchlo uteká čas. Stačilo sa len raz obzrieť a už sa blížila päťdesiatka. A zdalo sa, že bude navždy mladá. Zuzana sa pozrela do zrkadla. Takto otočila hlavu, takto znova. Len samé zklamanie. No hovorí sa, že treba mať seba radi akúkoľvek. Takže. A čo teda zbožňovať? Vrecá pod očami, poklesnuté kútiky pier, vrásky, smutné oči. Fuj, radšej sa na takú krásu nepozerať.
A predsa neprenášala tehly, nerobila v továrni, celý život sedela v teplej kancelárii a prehadzovala papiere. No na tvári jej zostali všetky tie roky.
Zuzana si povzdychla. „A prečo sa vlastne trápim? Kto sa na mňa pozerá? Mladých je dosť. Tak si daj pokoj. Dýchaj rovnomerne,“ prikázala si. Skorzo sa hlboko nadýchla, potom ešte raz. „Veď nič, Michal sa vrátil. On na mňa dávno zabudol. Koľko vody odvtedy steklo…“
***
„Zuzka, poďme do kina?“ navrhol Miško a začervenal sa až po uši.
„A na aký film?“ spýtala sa Zuzka s predstieranou ľahostajnosťou, zatiaľ čo jej srdce radosťou poskakovalo v hrude.
„Zabudol som názov, ale kamoši ho videli a páčil sa im.“
„Ja mám rada romantické príbehy alebo dobrodružné,“ povedala snívačne Zuzka a všimla si, ako sa Miškovi predĺžila tvár. „No dobre, poďme. A kedy?“
„Môžeme hneď teraz,“ potešil sa Miško.
Zuzka premýšľala. Mama jej nič nenariadila. A úlohy sa dajú spraviť aj neskôr. Keď je matka v práci, netreba pýtať povolenie.
„Poďme,“ súhlasila.
V sále bolo málo ľudí, pracovný deň. Zhasli svetlá, začal sa film s prestrelkami a pretekaním áut. Zuzka sa pozrela na Miškov profil. Bol zabraný do deja. Na konci scény hrdina zachránil dievča pred banditmi a začali sa bozkávať. Zuzka sa napjala a začervenala, veď vedľa sedel Miško a tiež to videl.
Vtom sa k nej priblížil, kým to dovoloval područník sedadla, a vzal ju za ruku. Srdce jej zableslo, Zuzka stuhla, bojácna pohnúť sa. Teraz sa jemne dotkne jej líca… Ale nie. Na plátne hrdinovia opäť utekali a Miško sa uprel na film. Takto Zuzka sedela až do konca, zadržujúc dych.
Film skončil, svetlá sa rozsvietili a Miško pustil jej ruku. Zuzke bolo zrazu zima. Cestou von si zapnula kabát a nasadila si čiapku, ľutujúc, že to tak rýchlo skončilo.
Vonku už boli skoré zimné súmraky. Kráčali domov pešo a Miško nadšene rozprával o najlepších scénach, akoby tam nebola s ním. Keď prestal hovoriť, nastala nepríjemná pauza. Zuzka sa na niečo spýtala a on znova rozprával. Čakala, kedy ju znova chytí za ruku. No v jednej ruke niesol jej tašku a druhou gestikuloval.
Pred domom Zuzka zastala a sklopila oči. Miško tiež mlčal.
„Mám ísť?“ Zobrala si od neho tašku a otvorila vrátka.
„Zuzka, ešte pôjdeme do kina?“ zavolal za ňou.
Obrátila sa. V tme nevidela jeho tvár, ale vedela, že sa bojí odmietnutia.
„Pôjdeme!“ radostne odpovedala a utekala dovnútra.
Chodili ešte párkrát. A hneď ako zhasli svetlá, Miško ju chytil za ruku a držal ju až do konca. Niekedy len tak chodili na prechádzky. Miško minulý rok skončil školu, na jar ho mali odviesť na vojnu. Nešiel nikde študovať, pracoval s otcom v autodielni.
Raz ju dokonca pobozkal v kútiku pery. A ona sa bála, že sa nikdy neodváži. Aká šťastná bola!
Na jar odišiel na vojnu. V predvečer ju zavolal von, hodil kamienkom do okna. Zuzka natiahla kabát a vyšla za ním. Bol podnapitý.
„Zajtra ráno odchádzam. Budeš ma čakať?“
„Áno,“ chrapľavo odpovedala. „Samozrejme, budem.“ Ako si mohol myslieť, že nie? Pre ňu nik iný neexistoval.
Vtedy si mama všimla, že Zuzka dlho vonku nie je, vykúkla z okna a zavolala ju domov. Zuzka sa postavila na špičky, pobozkala Mišku horúcu tvár a utekala.
Otec Zuzky pil a minulú zimu zamrzol v záveji. Matka sa dala s iným mužom. Zuzke bolo nepríjemne, hanbila sa ísť do kuchyne. Po škole odišla do Košíc. Nedaleko – len hodinu a pol autobusom. Matka neodrádzala. Zuzke sa dokonca zdalo, že s úľavou vydýchla. Dala jej peniaze na začiatok a zamávala, keď nastupovala do autobusu s jedným malým kufríkom.
Spočiatku žila u príbuzných kamarátky, ktorí tiež prišli z dediny. Absolvovala účtovné kurzy a z prvej výplaty si prenajala izbu.
Miško nesľúbil písať. Nepomyslel na to, alebo nestihol – ale čo na tom? Ona ho aj tak čakala. Domov jezdila zriedka. Raz si všimla, že matke zaoblilo brucho. Bolo jej trochu smutno, že matka bude mať rada iné dieťa, a ona ako keby bola stratená.
Nebrala matku ako mladú ženu, hoci mala len štyridsať. Nevidela, aby matky spolužiakov v takom veku rodili. Bolelo ju to a prestala chodiť na dedinu.
Keď sa mal Miško vrátiť, prišla. Kamarátka jej napísala, že rodičia ho čakajú doma cez víkend. Malý brat už chodil po byte na baculatých nožičkách. Matka ho pomenovala Mišo, Miško. Keď Zuzka volala bratovo meno, hneď si spomenula na neho.
Behala von, či neprichádza. Ale Mišo neprišiel. V obchode počula, ako jeho matkaVtedy sa Zuzka zobudila z tej sladkej spomienky, usmiala sa na odraz v zrkadle a rozhodla sa, že už nikdy viac nebude čakať na minulosť, lebo to, čo bolo predávno, zostalo len krásnou časťou jej života.
