*Ako rýchlo letí čas. Ani som sa nestihla obzrieť a už má skoro päťdesiat. A predsa mi pripadalo, že budem naveky mladá. Zuzana sa pozrela do zrkadla. Takto natočila hlavu, takto. Samé sklamanie. Ale ako sa hovorí, treba mať radi samú seba. Takže. A čo mám vlastne mať rada? Kolečka pod očami, poklesnuté kútiky úst, vrásky, smutné oči. Fuj, radšej nepozerať na takú krásu.*
*Nehovoriac o tom, že nejazdila na náklaďáku, nerobila v továrni, celý život sedela v teplom kancelárskom svetle a prehadzovala papieriky. A predsa na tvári zostali stopy všetkých tých rokov.*
*Zuzana si povzdychnula. “A čo sa vlastne strachujem? Kto sa na mňa pozerá? Mladičkých je veľa. Uspokoj sa. Dýchaj,” prikázala si. Naozaj sa hlboko nadýchla, potom ešte raz. “Veď čo, že Michal sa vrátil? On na mňa už dávno zabudol. Koľko vody odvtedy steklo…”*
—
“Zuzka, poďme do kina?” navrhol Mišo a zčervenal až po uši.
“Na aký film?” spýtala sa Zuzka s predstieraným chladom, aj keď jej srdce poskočilo radosťou.
“Zabudol som názov, ale kamoši to videli a páčilo sa im.”
“Mám rada romantické filmy alebo dobrodružné,” povedala snívacky a všimla si, ako sa Mišovi predĺžila tvár. “No dobre, poďme. A kedy?”
“Môžeme teraz,” pôsobil šťastne.
Zuzka premýšľala. Mama nedala žiadne úlohy. A úlohy sa dajú spraviť aj neskôr. Keď je v práci, nemusí pýtať povolenie.
“Poďme,” súhlasila.
V sále bolo málo ľudí, pracovný deň. Zhasli svetlá, začal sa film so streľbou a preteky aut. Zuzka sa pošmykla pohľadom na Mišov profil. Zhliadol sa do obrazovky. Na konci scény hrdina zachránil dievča z rúk banditov a začali sa bozkať. Zuzka sa napjala a zčervenala, vedľa sedel Mišo a tiež to videl.
Zrazu sa k nej priklonil, pokiaľ to dovolilo opieradlo sedačky, a vzal ju za ruku. Srdce jej poskočilo, stuhla, bála sa pohnúť. Teraz sa jej dotkne perami… Ale nie. Hrdinovia znova utekali, a Mišo uprel zrak na obrazovku. A tak Zuzka pretrpela až do konca, zadržujúc dych.
Film skončil, rozsvietili svetlá a Mišo pustil jej ruku. Zrazu jej bolo zima. Cestou ku východu si zapnula kabát a nasadila čiapku, ľutujúc, že film tak rýchlo skončil.
Vonku už boli skoré zimné súmraky. Šli pešo domov a Mišo nadšene rozprával o filmových scénach, akoby tam nebola s ním. Keď mlčal, zavládla trápna tichota. Zuzka sa na niečo spýtala, a on znova rozprával. Stále čakala, kedy ju znova chytí za ruku. Ale v jednej ruke niesol jej tašku a druhou gestikuloval.
Pred domom sa zastala a sklopila oči. Mišo tiež mlčal.
“Idem?” Zobrala si tašku a otvorila vrátka.
“Zuzka, pôjdeme ešte?” zavolal za ňou.
Obrátila sa. V súmraku nevidela jeho tvár, ale vedela, že sa bojí odmietnutia.
“Pôjdeme!” veselo zakričala a utiekla.
Chodili ešte niekoľkokrát. A Mišo ju vždy, len čo zhasli svetlá, chytil za ruku a nedal ju až do konca. Občas len kráčali parkom. Mišo skončil školu minulý rok, na jar ho mali zobrať na vojnu. Nepodal si prihlášku na školu, pracoval s otcom v autodielni.
Raz ju dokonca pobozkal do kútika úst. A ona sa celú dobu bála, že sa nikdy neodváži. Aká bola vtedy šťastná!
Na jar odišiel na vojnu. Večer predtým ju vyvolal z okna kamienkom. Zuzka natiahla kabát a vyšla za ním. Bol vypitý.
“Zajtra ráno odchádzam. Budeš ma čakať?”
“Áno,” ochrapela. “Samozrejme, že budem.”
Ako mohol pochybovať? Pre ňu neexistoval nikto iný.
Mama si všimla, že Zuzka dlho nie je, vykrikovala z okna, aby šla domov. Postavila sa na špičky, pobozkala Miša do horúcej tváre a utiekla.
Otec Zuzky pil a minulú zimu umrzol v záveti. Matka sa dala s iným mužom. Zuzka sa cítila trápne, hanbila sa ísť do kuchyne. Po škole odišla do Košíc. Nedaleko – len hodinu a pol autobusom. Mama neodrádzala. Zuzke sa dokonca zdalo, že sa jej uľavilo. Dala jej peniaze na začiatok a zamávala, keď odchádzala s jedným kufríkom.
Spočiatku bývala u známych kamarátky, ktorí tiež prišli do mesta z dediny. Absolvovala účtovnícke kurzy a z prvej výplaty si prenajala izbu.
Mišo nesľúbil, že bude písať. Nevedel, nestihol – ale čo na tom? Ona ho aj tak čakala. Domov chodila len zriedka. Raz prišla a všimla si matkino zaoblené brucho. Bolo jej trochu ľúto, že matka bude mať rada iné dieťa, a ona je už odrezaný krajíc.
Neprijímala ju ako ženu, hoci mala len štyridsať. Kamarátky mamy v tomto veku nerodili. Hanbila sa a prestala chodiť domov.
No pred Mišovým návratom prišla. Kamarátka napísala, že rodičia ho čakajú o víkende. Bratček už belhal po dome na baculatých nohách. Matka ho pomenovala Mišo, Miško. Keď ho volala, hneď si spomenula na svojho Miša.
Behala von, či neprichádza. Ale neprišiel. V obchode počula jeho matku nariekať, že mešká, že ide s nevestou – nie miestnou, ale z kraja, kde slúžil.
Celú noc Zuzka plakala do vankúša. Na úsvite odišla.
O pol roka neskôr sa zoznámila s mužom a vydala sa zaň. Sama nevedela prečo. Nikto ju nenútil. Hneď pochopila, že to bola hlúposť. Všetko bolo zle. Muž sa na ňu pozeral zhoraA keď sa o rok neskôr stretli na vianočnom trhu, obaja vedeli, že toto je ich posledná šanca byť šťastní.
