Budeme žiť jeden pre druhého
Po smrti mojej mamy som sa trošku spamätal, mama bola posledné dni v nemocnici a tam aj zomrela. Predtým ležala doma, striedali sme sa s manželkou Lenkou pri starostlivosti o ňu. Naše domy stáli vedľa seba. Hoci som ju presviedčal, aby sa presťahovala k nám, tvrdohlavo nesúhlasila.
Synček, tvoj otec tu zomrel a ja chcem zostať tiež tu. Je mi tu ľahšie, – plakávala mama, a ja som jej nemohol odporovať.
Pre nás by to bolo určite jednoduchšie, keby bola mama u nás, ale naša dcéra Terezka mala trinásť. Nechceli sme, aby sledovala, ako babka odchádza. Robil som na zmeny vo fabrike, Lenka bola učiteľka na základnej škole. Vždy tak bola mama pod dozorom, po nociach sme sa pri nej striedali.
Mami, zomrie babka skoro? pýtala sa Terezka Je mi jej ľúto, bola vždy taká dobrá.
Neviem, zlato, ale raz to príde na každého. Taký je život.
Keď sa babke pohoršilo, vzali ju do nemocnice. Mal som mladšiu sestru, Moniku, bola o tri roky mladšia a mala syna Mateja, o ktorého sa väčšinou starala babka a Lenka. Monika väčšinou cestovala, vraj služobne po Slovensku, o starostlivosť o mamu záujem nemala, spoliehala sa na mňa a moju ženu. Všetko bola iná povaha ako ja, tvrdá, hádavá, nevšímavá.
O tri dni mama zomrela v nemocnici. Po pohrebe padlo rozhodnutie predať jej dom, lebo by začal chátrať. Mama dávno prepísala dom na mňa darovacou zmluvou, so sestrou vzťahy nemala a tá o tom vedela.
Po predaji ma Lenka prehovárala:
Ak dostaneš peniaze, rozdeľ ich s Monikou na polovicu.
Ale Monika má vlastný byt, bývalý muž jej nechal krásne bývanie a rovnako ich len premárni.
No a čo, Paľo? Aspoň budeme mať čisté svedomie, nebudeme na dedine na ústach všetkým.
Tak som súhlasil a dal polovicu peňazí sestre, no ona namiesto vďaky len odvrkla:
A to je všetko? A zvyšok kde?
Uplynul čas, Terezka mala už pätnásť. Život nám však prichystal ďalšiu skúšku. Lenka ochorela a zostala ležať. Už predtým sa necítila dobre, ale všetko zvaľovala na únavu. Deti v škole dajú zabrať. Až kým raz nestratila vedomie na dvore. Vzali ju do nemocnice. Keď ju vyšetrili, prišla krutá diagnóza rakovina, už v pokročilom štádiu.
Nedá sa ešte nejako pomôcť mojej žene? prosil som lekára, ale iba smutne pokrútil hlavou.
Robíme, čo vieme. Ale prišla neskoro, sama by sa bola nikdy nesťažovala?
Hovoril som jej, nech ide k lekárovi, ale Lenka vždy myslí na druhých, nie na seba… – len som rukou mávol.
Čoskoro som ju doviezol domov. Ležala, už sa nepostavila. S dcérou sme sa o ňu starali, no bolo jasné, že choroba napreduje. Sám som jej pichal injekcie, vzal som si na čas voľno z práce, aby som pri nej mohol byť. Potom mi však dovolenka vypršala a musel som späť do roboty, Terezka na ňu po škole dávala pozor, starala sa ako vedela, ale bola vyčerpaná.
Jedného dňa prišla Monika:
Paľo, pokazená práčka, opravíš mi ju? Vieš si s tým rady…
Prídem, prisľúbil som. Na druhý deň po robote som ju opravil.
Keď som odchádzal, žiadal som sestru:
Mohla by si aspoň občas prísť k nám, aby Terezka nesedela sama pri Lenke. Má pätnásť a je na hranici síl psychicky aj fyzicky. Vieš, čo je pre ňu ťažké, bdieť pri mame, keď som v nočnej robote. Lenka ti nie je cudzia, Mateja ti vychovala a o byt sa postarala, keď si sa rozvádzala.
No jasné, to mi pripomínaj ešte veci spred sto rokov! Matej je už sedemnásťročný, ja som bola skôr vydatá než ty. Dobre, Lenka mi pomohla, lebo ja som bola stále preč, dala som jej za to zlatý prsteň.
Ten si jej vrátila, spokojná si ho vzala späť.
Keď ho nechcela… A čo?! Vieš, nie je to isté, starať sa o zdravé dieťa alebo o umierajúcu. Do toho ma neťahaj, – odsekla bez vďaky za práčku.
Také slová ma už nemohli zraniť, skôr som si len povzdychol:
Už ma o nič nežiadaj. Si bezcitná a zlá.
Už som na sestru viac nemyslel. Lenka chradla rýchlo. Raz Terezka zbadala cez okno, že idem z práce a hneď vybehla naproti.
Oci, mame je veľmi zle, ani neje, obrátila sa k stene a mlčí. Chcela som jej dať lieky aj vodu, ale…
Neboj sa, dievča moje, zvládneme to. Určite.
Ale ešte v tú noc Lenka zomrela. Obaja sme plakali. Ostali sme s dcérou na všetko dvaja. Po pohrebe som cítil zvláštnu úľavu, veril som, že už netrpí, dcéra už nepozerá na jej trápenie. Lenka bola mojou láskou a tá choroba nám zobrala všetko.
Ale začalo to na mňa doliehať ešte silnejšie. Chýbal mi jej smiech, starosť, záblesk v očiach. Bez nej všetko stratilo farbu. Terezka tiež veľmi trpela, ale snažila sa utešiť aj mňa.
Oci, robili sme, čo sme mohli. Musíme si priznať, že mama už netrpí, má pokoj. My dvaja si musíme na seba zvyknúť, najdôležitejšie je, že sa máme navzájom.
Ani neviem, kedy si tak vyrástla, Terezka, čudoval som sa. To nešťastie ťa dospelo.
Starala sa o mňa, učila sa variť, vždy ma po práci čakala s teplou polievkou a pri večeri sme si rozprávali novinky.
Raz, keď som prišiel z práce, Terezka mi povedala:
Oci, dnes po škole prišla teta Monika.
Načo sem chodila? podráždene som sa opýtal. Nevpúšťaj ju!
Bola hneď za mnou, nestihla som zavrieť dvere. Vraj si chce vziať mamin kožuch a ešte pár vecí, že vraj vieš.
Nedal som jej žiadne povolenie, dcérka. Nabudúce zamykaj, keď prídeš domov, nemá tu čo hľadať.
O niekoľko dní mi v práci z ničoho nič začalo byť ťažko. Pichalo ma pri srdci, nemohol som dýchať. Potil som sa, bledol, až som začal strácať vedomie. Kamarát ihneď zavolal sanitku a zobralo ma to do nemocnice. Terezka prišla so slzami, no doktor ju upokojoval:
Neboj sa, tvoj otec bude v poriadku, mal predinfarktový stav, ale postaráme sa oňho.
Od tej chvíle všetko ostalo na Terezke: škola, dom, návštevy nemocnice. Všetko musela stihnúť sama. Varila, behala za mnou do nemocnice, mala čo robiť. Raz prišla Monika a priniesla koláč.
Terezka, ja som oci napiekla koláč, daj mu, do nemocnice ja ísť nechcem, viete, že ma nemá rád. Ty ho odnes a nehovor, že ja som ho piekla.
Dobre, teta Monika, odpovedala, a odišla.
O chvíľu na to prišiel Matej, môj synovec, s ktorým si Terezka rozumela. Chodil do maturitného ročníka.
Zabudol som si kľúče doma, preto som tu, povedal. Ty si piekla koláč?
Nie, tvoja mama priniesla, pre otca do nemocnice. Dám ti kúsok, veď si po škole a ocovi to bude stačiť.
Matej si dal, Terezka urobila čaj a šli spolu do nemocnice. Lenže v nemocnici Matej zbledol, chytil sa zábradlia a zrútil sa na zem. Našťastie, bolo to v nemocnici.
Ukázalo sa, že v krvi mal neznámu jedovatú látku.
Čo jedol? spýtal sa lekár.
Koláč pre otca v nemocnici, upiekla ho Matejova mama, doniesla mi ho.
To určite otcovi nedávajte. Beriem si to, musíme čosi overiť.
Okamžite zavolali Moniku, dobehla zblednutá.
Preboha, syn môj! Ako mohlo? Čím si sa otrávil?
Jedol tvoj koláč, teta, ja som mu ho kúsok odrezala Terezka povedala pravdu a Monika zbledla ešte viac.
Čoskoro Moniku zatkla polícia. Zistilo sa, že niečo primiešala do koláča, v snahe otráviť mňa a potom predať môj dom. Myslela, že Terezka pôjde na vysokú a ostane na internáte. Všetko mala vyrátané. Lenže nepočítala, že otravný koláč môže zjesť aj jej vlastný syn.
Keď ma pustili z nemocnice, šli sme s deťmi za Monikou na návštevu.
Prepáčte mi, Paľo, Matejko, Terezka, prepáčte mi všetci… Chápem, že som spravila hroznú vec… odpustite mi plakala.
Zobral som žiadosť späť a Moniku po čase pustili. Matej nedokázal mamu odpustiť a premýšľal nad tým neustále, býval častejšie u mňa s Terezkou.
Ujo Paľo, ja nikdy neodpustím svojej mame. Ako to vôbec mohla?
Matej, rodičov si nevyberáme. Tvoja mama veľmi ľutuje, čo spravila. Každý človek môže urobiť chybu, skús jej dať šancu, odpusti jej, teraz trpí a ľutuje.
Časom sa všetko postupne upokojilo. Matej nastúpil na univerzitu, Terezka maturuje a chystá sa ďalej študovať, hoci nechce nechať mňa samotného.
Neboj sa, dcérka, ja to zvládnem. Tvojou povinnosťou je študovať. Budeme žiť jeden pre druhého, prídeš domov cez víkend a prázdniny. Mama by si želala, aby si šla na pedagogickú vysokú školu.
