Nepríjemným cinkotom oznámil zvonček, že niekto prišiel. Lucia zložila fartúch, utrela si ruky a išla otvoriť dvere. Na prahu stála dcéra s mladým mužom. Žena ich pustila do bytu.
“Ahoj, mami,” pobozkala ju dcéra na líce. “Predstavujem ti Petra, bude s nami bývať.”
“Dobrý deň,” pozdravil sa muž.
“To je moja mama, teta Lucia.”
“Alžbeta Jozefovna,” opravila ju dcéra.
“Mami, čo máme na večeru?”
“Hrachové pyré a párky.”
“Ja nejem hrachové pyré,” odpovedal chlapec, vyzul topánky a prešiel do izby.
“No, mami, Peter nejes hrach,” dcéra vyvalila oči.
Muž sa usadil na pohovku a hodil batoh na zem.
“To je moja izba,” povedala Alžbeta.
“Peter, poď, ukážem ti, kde budeme bývať,” zvolala Zuzka.
“Ale tu sa mi páči,” zabrundal chlapec a zdvihol sa.
“Mami, vymysli, čím nasýtiš Petra.”
“Neviem, máme ešte pol balenia párkov,” pokrčila plecami Lucia.
“Stačí, s horčicou, kečupom a chlebíkom,” ozval sa on.
“To bude,” len poznamenala Alžbeta a odišla do kuchyne. “Predtým doniesla domov mačiatka a šteňatá, teraz privedie toto. Ešte ho aj kŕm.”
Naložila si hrachovú kašu, pridala dva opražené párky a pustila sa s chutou do večere.
“Mami, prečo tu ješ sama?” vrazila do kuchyne dcéra.
“Pretože som prišla z práce a mám hlad,” odpovedala Lucia, prežúvajúc párku. “Kto chce jest, nech si naloží sám. A ešte jedna otázka. Prečo s nami bude Peter byť?”
“Ako prečo? On je môj muž.”
Lucia sa takmer zadusila.
“Ako muž?”
“No, tak. Tvoja dcéra je už dospelá a rozhoduje sa sama, či sa vydá. Mám už devätnásť rokov.”
“Na svadbu ste ma nepozvali.”
“Nebola žiadna svadba, len sme sa zobrali a hotovo. Keďže sme teraz manželia, budeme bývať spolu,” povedala Zuzka, pozerajúc sa na matku.
“Tak vás gratulujem. A prečo bez svadby?”
“Ak máš peniaze na svadbu, môžeš nám ich dať, my vieme, kam ich použiť.”
“Chápem,” pokračovala Lucia v jedení. “A prečo práve u nás?”
“Pretože v jeho jednizbe bývajú štyria.”
“Takže prenajom ste nebrali do úvahy?”
“Prečo by sme si prenajímali, keď mám svoju izbu?”
“Rozumiem.”
“Tak nám dáš niečo na jedenie?”
“Zuzka, hrniec s kašou je na plyne, párky na panvici. Ak ti je málo, v chladničke je ešte pol balenia. Naberte si a jedzte.”
“Mami, ty nechápeš, máš ZETA,” zdôraznila slovo Zuzka.
“A čo? Mám tu tančiť čardáš na oslavu? Zuzka, prišla som z práce, som unavená, nechajme rituálne tance. Ruky máte, obslúžte sa.”
“Presne preto si nevydatá!”
Zuzka sa nahnevalo pozrela na matku a vybehla do svojej izby, prudko zatvoriac dvere. Lucia dojedla, umyla riad, utrela stôl a odišla do svojej izby. Tam sa prezliekla, vzala tašku s oblečením a išla do fitka. Bola slobodnou ženou a niekoľko večerov do týždňa trávila v posilňovni a bazéne.
Pred desiatou sa vrátila domov. V očakávaní horúceho čaju objavila v kuchyni chaos – niekto sa tu zrejme pokúšal variť. Veko od hrnca s kašou bolo niekde stratené, takže jedlo bolo suché a popraskané. Obal od párkov ležal na stole, vedľa ztvrdnutý chlieb. Panvica bola pripálená a niekto do nej šúral vidličkou. V drezine bolo riadu a na podlahe škvrna od niečoho sladkého. Vo vzduchu visel pach cigariet.
“No, toto je novinka. Zuzka si nikdy nič také nedovolila.”
Alžbeta otvorila dvere do dcérinej izby. Mladí pili víno a fajčili.
“Zuzka, poď upratať kuchyňu. Zajtra kúpiš novú panvicu,” povedala matka a odišla do svojej izby, nechajúc dvere otvorené.
Zuzka vyskočila a rýchlo za ňou.
“A prečo máme upratovať? A kde ti vezmem peniaze na panvicu, ja nepracujem, študujem. Je ti riad žiaľ?”
“Tak, Zuzka, poznáš pravidlá tohoto domu: najedol si – uprac, urobil si neporiadok – uprac, niečo pokazil – kúp nové. Každý upratuje sám po sebe. A áno, je mi panvica žiaľ, nestojí pár centov a teraz je zničená.”
“Ty nechceš, aby sme tu bývali,” vyhrkla dcéra.
“Nechcem,” pokojne odpovedala Alžbeta.
Menej než čokoľvek teraz chcela hádať sa s dcérou.
“Ale ja tu mám svoj podiel.”
“Nie, byt je celý môj. Zarobila som si naň, kúpila som ho. Ty si tu len zapísaná. Nevyrieš si svoje problémy na mojom chrbte. Ak tu chcete bývať, dodržiavajte pravidlá,” vysvetlila pokojne Alžbeta.
“Aj tak som celý život žila podľa tvojich pravidiel. Vydala som sa a teraz mi nebudeš rozkazovať,” zapiskala Zuzka. “A ty si už dost žila, mala by si nám byt uvoľniť.”
“Uvoľňujem vám celý chodník pred domom a lavičku v parku. Takže, radosť moja, vydala si sa? Mňa sa nikto nepýtal. Budeš tu spať sama, alebo s manželom, ale inde. On tu nebýva,” tvrdo povedala Alžbeta.
“Zadus sa v tomto byte! Peter, ideme!” zakričala Zuzka a začala zbierať svoje veci.
O päť minút neskôr Alžbetinej izbe vrazil novopečený zať.
“Tak, mamička, nerob scény a bude fajn,” zakýval sa od alkoholu. “My so Zuzkou nepôjdeme von v noci. Ak budeš dobrá, môžeme sa aj potichu milovať.”
“Ká”O pár dní neskôr sa Zuzka vrátila sama, s pokorným pohľadom a prázdnym žalúdkom, zatiaľ čo Alžbeta mlčala, položila pred ňu tanier s teplou polievkou a zavesila jej kabát na vedľajší háčik.”
