Miška, asi by sme mali zobrať ešte jeden lístok do divadla.
Michaela zdvihla oči od taniera. Večera ešte ani nestihla vychladnúť a Marek už sedí s mobilom v ruke, sústredene ťuká do obrazovky, akoby riešil niečo zásadné pre krajinu.
Ešte jeden lístok? Ide niekto s nami?
Marek ani nezdvihol hlavu.
Mama veľmi chce ísť. Včera som jej povedal, že ideme, hneď sa nadchla.
Michaela opatrne položila vidličku na okraj taniera, vstala a otočila sa smerom ku kuchynskej linke pod zámienkou, že si ide po pohár vody. Tvár sa jej skrútila, ani to neskúšala ovládať. Len aby si to Marek nevšimol, nechcela a ani nemala silu nič vysvetľovať…
No jasné. Mama chce. Samozrejme, že mama chce. Anna Kováčová vždy chcela.
Michaela stojí pri dreze, pomaly napúšťa vodu do pohára a v mysli jej preblesnú svadobné fotky. Všetkých tých dvestoštyridsať, čo im fotograf nahral na USBčko s mašľou. Michaela ich potom celé tri večery triedila, hľadala aspoň jednu, kde sú s Marekom dvaja. Len dvaja, žiadni ostatní, žiadna rodina, žiadni hostia. Nepodarilo sa.
Na každej fotke je Anna Kováčová: upravuje synovi kravatu, objíma ho, vkuse stojí medzi nevestou a ženíchom a usmieva sa do fotoaparátu, ako keby to bol jej deň. Michaela si vtedy myslela, že je to náhoda, že fotograf len tak zvolil uhol. Dnes si už nič také nemyslí.
Svokra sa od prvej chvíle správa, akoby Michaela nebola Marekova manželka, ale len nejaká spolubývajúca na dočasnú dobu. Byt je pritom Michalin, kúpený za jej peniaze. Lenže Anna Kováčová chodí k nim bez ohlásenia, má názor na všetko. Závesy nesprávne, hrniec nevyhovuje, mäso presolené, Marek schudol, Marek je bledý, Marek málo je.
Michaela si odpije vodu a odloží pohár späť…
Každé spoločné vychádzky sa končia rovnako. Kino minulý mesiac? Traja. Korčuľovanie cez sviatky? Traja. Dokonca i v tej drobnej kaviarni na Laurinskej, kam šla Michaela s nádejou, že budú konečne sami, Marek tiež pozval matku. Tá prišla, sadla si medzi nich, objednala si čaj s citrónom a štyridsať minút hovorila o nízkom tlaku a susede, čo im znova vytopila strop.
Divadlo. Špeciálne vyberali tento titul. Michaela sa tešila viac než mesiac, vybavila lístky do tretieho radu. Mal to byť ich večer, len ich.
Miška, prečo nič nehovoríš?
Marek sa konečne odtrhne od displeja a pozrie na ňu.
Chápeš, mame je samote smutno, dodá, a znie to tak ošúchané, rutinovo, že Michaela si pomyslí: Vôbec si uvedomuje, ako často to hovorí?
Michaela prikývne.
Dobre, kúp.
Čo môže povedať? Snažila sa už niekoľkokrát rozprávať vždy to skončí rovnako: Marek sa urazí, zatvorí sa v izbe, do večera mlčí a ráno volá Anna Kováčová s hlasom ukrivdenej svätice, či je doma všetko v poriadku. Uzavretý kruh, z ktorého už Michaela nehľadá východ.
Marek sa usmeje, spokojne ťuká ďalej do mobilu…
…Tretí rad je perfektný, Michaela sa snažila s lístkami. Na javisko vidno každý detail, každý tieň na tvári. Lenže všetko vníma sama, lebo Marek sa od prvej minúty rozpráva iba s matkou.
Anna Kováčová sedí vpravo od syna a hneď začnú diskutovať o programe, potom o foyer, potom o akomsi známom, ktorého vraj svokra videla v šatni. Michaela sedí vľavo, díva sa na scénu, hoci predstavenie sa ani nezačalo. V prestávke Marek zoberie matku do bufetu, Michaela ostáva v sále, nikto ju nepozve, ona sa nevnucuje. Vrátia sa a svokra pre istotu rozpráva synovi, čo sa dialo v prvom dejstve, akoby tu ani nesedel. Michaela listuje program a napadne ju, že tie peniaze za tretí rad za to nestáli.
Späť idú tiež traja. Najprv zavezú Annu Kováčovú, Michaela sedí ticho v aute desať minút, kým Marek pomáha mame s dverami a počúva, čo všetko sa stalo. Potom si sadne späť za volant, usmiaty, uvoľnený.
Super večer, nie?
Michaela len prikývne, pozerá z okna. Rozhovor jej je v tú chvíľu zbytočný. Cíti sa unavená, no spať nemá chuť. Bolo by to zbytočné, každý rozhovor sa aj tak skončí pri Marekovej mame.
Ďalšie dva mesiace prebehnú presne tak, ako Michaela tušila. Anna Kováčová chodí pravidelne, Marek trávi viac času s matkou, Michaela ostáva čoraz častejšie sama v byte, ktorý je jej. Počúva ich smiech z kuchyne, ich rodinné rozhovory. Spoločné večere ubúdajú, víkendy patria svokre, alebo ďalším spoločným akciám. Michaela chodí spať skôr, ráno sa budí s čoraz ťažším pocitom v hrudi, ktorý sa za tie dva mesiace stal rutinným.
…V polovici marca jej v práci dajú slušnú odmenu a Michaela nad tým tri dni rozmýšľa. Pätnásť dní v Turecku, all inclusive. More, slnko, dobrý hotel podľa recenzií. Týždeň vyberá dovolenku, číta fóra, pozerá fotky, zisťuje vzdialenosť k pláži. Malo to byť pre nich dvoch, možnosť byť chvíľu naozaj pár.
Marek, objednala som nám dovolenku, povie večer pri jedle a položí pred neho vytlačenú rezerváciu. Turecko, pätnásť dní v júni, pláž, všetko v cene. Minula som prémiu, ale stojí to za to.
Marek si pozrie papier, letmo na ňu hodí pohľad, v tvári má niečo ako radosť, prikývne:
Super, Miška. Paráda.
Michaela si vydýchne. Možno ešte nič nie je stratené. Možno im stačí na chvíľu zmiznúť, ďaleko preč, a všetko sa nejak napraví. Ten večer zaspí pokojnejšie než za posledné týždne.
Na druhý deň príde Marek z práce, sadne si, počká, kým Michaela servíruje večeru, a medzi dvoma sústami kotlety povie úplne pokojne:
Miška, povedal som mame o Turecku. Aj ona by chcela ísť, môžeš kúpiť ešte jeden zájazd?
Vidlička sa zastaví v polovici pohybu. Michaela ju položí naspäť a pozrie na Mareka, či žartuje, alebo skutočne nepočuje, čo práve povedal.
Tentoraz Michaela neostane ticho.
Nie, Marek. Na dovolenku s tvojou mamou nejdem.
Marek prestane žuť, pozerá na ňu, akoby práve vyslovila niečo úplne neprípustné, sprosté v kostole.
Miška, no tak, veď je sama, tri roky nebola pri mori. Čo ti na tom záleží?
Michaela vstane od stola, prejde k oknu, opiera sa dlaňami o parapet a zovrie prsty, až ich má biele. Vnútri v nej niečo vrie, niečo nazbierané celé mesiace sa konečne dralo von.
Nech ide s kamarátkami! Má ich päť, Marek, každý týždeň s nimi pije čaj! Nech ide s nimi k moru, nás nech nechá na pokoji!
Miška, je to moja mama, nerozumieš…
Jasné, že rozumiem, lenže ona je v našom živote non-stop! Kino s ňou, korčuľovanie s ňou, divadlo s ňou, večere s ňou! Už nechcem byť tá druhá žena, Marek, vôbec to vnímaš?!
Marek odsunie tanier, vstane, založí si ruky.
Si bezcitná, Miška. Nevieš, aké je to byť sám.
Nie, neviem! pristúpi k nemu, oči jej žiaria. Ale ani nemusím! Ty si môj manžel! Chcem ísť s tebou na normálnu romantickú dovolenku, kde budeme konečne dvaja! Nechcem sedieť na pláži a pozerať, ako riešite jej tlak, zatiaľ čo ja som tam navyše!
Marek prižmúri oči, cúvne.
Si zlá. Vieš čo? Buď ide mama, alebo nikam nejdem.
Michaela stuhne, pozrie na neho dlhým pohľadom a v nej niečo ticho a definitívne preklopí.
V poriadku. Tak ja pôjdem sama.
Prejde okolo Mareka do spálne, vytiahne kufor a hodí ho na posteľ. Marek sa zjaví vo dverách o sekundu neskôr.
Miška, čo to robíš? Prestaň, porozprávajme sa.
My sa rozprávame stále, Marek, a vždy skončíme pri tvojej mame. Michaela zvesí šaty z vesiaka, skladá ich do kufra. Požiadam o rozvod. Neviem ďalej žiť v tomto trojuholníku, kde som zbytočná.
Marek zmĺkne, opiera sa o zárubňu. Konečne mu dochádza, že Michaela nerobí len scény, ale že sa už rozhodla.
…O dva mesiace leží Michaela na lehátku pri bazéne tureckého hotela, presne toho, ktorý tak pracne vyberala. Slnko ju zohrieva, od mora vanie teplý slaný vzduch a v ruke jej chladne drink, orosený od kondenzu. Nikto vedľa nehovorí o tlakových výkyvoch, neprerýva ticho sťažnosťami, nikto nepreberá, čo povedala suseda. Je tam úplne sama a je to dokonalé. Michaela sa napije, privrie oči a pomyslí si, že s tým mala skoncovať oveľa skôr, než vydržala tie dva roky s človekom, ktorý vlastne nikdy nedospel.
