Mužské priateľstvo
Ján zastavil svoje BMW pred obchodným centrom. Z vytopeného auta sa mu vôbec nechcelo von. Včera padal mokrý sneh, ktorý prešiel do dažďa, a cez noc to trochu zamrzlo, zafúkal chladný vietor a sneh sa zmenil na nerovnú ľadovú krustu, po ktorej ľudia šmýkali.
Zajtra mala mama meniny, a Ján to s darčekom nechal až na poslednú chvíľu. Vo veľkom obchode určite niečo vyberie.
Vystúpil z auta a prvý závan vetra mu rozopäl bundu a odhodil jeden koniec šály. Držiac si bundu, zamkol auto a vykročil k budove, len čo sa vzchopil, šmykol sa a takmer spadol. Ľad ešte nikto neposypal solou ani pieskom, a na nohách mal módne topánky bez vzorku.
Snaživo sa doplazil ku dverám, vošiel do obchodného centra a úľavne vydýchol. Chcel ísť rovno k oddeleniu šál a šátok, ale včas si spomenul, že mame minulý rok daroval presne to isté.
„Janko, ahoj!“ Počul radostný výkrik neďaleko výkladu so šperkmi.
Vedľa neho stál jeho dlhoročný najlepší priateľ – a ako sa ukázalo, vlastne jediný – Mišo.
„Čože, to si ty alebo nie? Koľko rokov sme sa nevideli? Vyzeráš skvele, oblečenie ako z cudziny.“
„Ahoj. Áno, práve som sa vrátil,“ povedal Ján roztržito a trochu provinilo.
„Ja som na teba nedávno myslel. Počuj, dajme si niekde kávu,“ navrhol Mišo.
„Ja som len skočil pre darček,“ odpovedal Ján.
„Počkaj, Zdenke Jozefovnej zajtra meniny, nie?“
„Ty si to pamätáš?“ oživel Ján. „Zajtra. Nechal som to na poslednú chvíľu, tak som prišiel…“
„No dobre, vyberaj, nebudem ti prekážať. Ja už mám všetko,“ ukázal Mišo na tašky v rukách. „Ale musíme sa čoskoro stretnúť, dobre? Tu máš. Budem čakať. Ak sa neozveš, vyhrabem ťa spod zeme,“ sľúbil Mišo a podal Jánovi vizitku.
Keď vyberal náušnice pre mamu, stále myslel na to nečakané stretnutie a neskoro sa hanbil, že sa správal divne, akoby sa z Miša veľmi netešil. Ale nie, tešil sa, len bol zaskočený.
Zaplatil náušnice a chcel vytiahnuť kartu, keď v kapse nahmatal Mišovu vizitku. Wow, zástupca riaditeľa stavebnej firmy „Nový domov“.
„Och, prepáčte,“ všimol si, že pokladnička trpezlivo čaká, kým zaplatí. „Stretol som priateľa, nestretli sme sa celú večnosť, viete si to predstaviť?“
Ján zaplatil a odišiel domov, mysliac na priateľa…
***
Stáli vedľa seba na prvom nástupe pred školou, s takmer rovnakými kyticami gladiol. Obaja mali rovnako šťastné a trochu vystrašené tváre. Keď išli do budovy, bez slova sa chytili za ruky. V triede si sadli k jednej lavici.
Tak začalo ich priateľstvo. Občas sa pohádali, to sa stáva, ale rýchlo sa zmierili. A hádky boli malicherné. Mišo vždy ako prvý podal ruku.
Keď si po škole vybrali rôzne vysoké školy, nehádali sa, hoci sa im nechcelo rozísť. Vedeli, že každý pôjde svojou cestou. Priateľstvo a stretávanie im nikto nezakáže. Záleží len na nich.
Mišo šiel na technickú, Ján na univerzitu, na filozofickú fakultu. Už sa nevídali každý deň. Ale o víkendoch sa vždy stretli a nemohli sa nahančať.
Mišo bol na inžinierskom odbore, kde dievčat bolo málo. Na Jánovej fakulte to bolo naopak – samé krásne dievčatá. Oči sa mu rozbehli, keď ich videl. A chalanov tam bolo málo, takže každý bol v centre pozornosti.
Jánovi sa však páčila len jedna – drobná a šibalská Veronika. Vyzerala, akoby nikdy nevedela byť smutná. V očiach mala záblesky smiechu, ktoré sa každú chvíľu mohli premeniť na hlasný smiech. Ľahká, vzdušná, s dlhými kučeravými vlasmi. Ján nemohol od nej odtrhnúť oči.
Dlho sa neodvážil k nej prísť. Raz sa však odhodlal a požiadal ju o pomoc s prekladom.
„Mohol si rovno povedať, že sa chceš spoznať,“ pohľadela na neho Veronika so svojím smiavim sa pohľadom.
„Chcem… Chcem ťa sprevádzať po škole. Môžem?“ vyhrkol Ján.
„Môžeš,“ ľahko súhlasila a darovala mu úsmev.
Kráčali jarným mestom a Ján sa cítil ako najšťastnejší človek na svete. Srdce mu radosťou málo nevyletelo z hrude. Celú noc si spomínal na každý jej pohľad, na úsmev – ale na slová si nespomenul. Len čakal na ráno, aby ju znova videl.
Sprevádzal ju takmer každý deň. Chladný apríl sa zmenil na letne teplý máj. A Ján sa stále neodhodlal Veroniku pobozkať. Čoskoro skončia prednášky, po skúškach odíde s rodičmi na juh, potom k babke do iného mesta a zostane tam do konca leta. Keď na to myslel, padala naňho zúfalosť.
Poslednou šancou posunúť ich vzťah bol jeho meniny, ktoré mali byť poslednú nedeľu v máji. Pozve ju domov, predstaví rodičom a konečne povie to najdôležitejšie – že ju miluje.
Veronika súhlasila okamžite, bez okolkov. Ján bol tak šťastný, že nabral odvahu a požiadal ju, aby vzala so sebou kamarátku, s ktorou ju často vídal na chodbe.
„Zuzku?“
„No hej. Mám kamaráta, sme spolu už od prvej triedy. On študuje na technickej a tam dievčat veľa nie je. Také ako ty tam určite nemajú.“
„Dobre. A čo ak sa mu nebude páčiť?“ spýtala sa Veronika.
„Nech sa aspoň nenudí, uvidíme.“
Ráno mama chystala v kuchyni jedlo. Ján sa snažil pomáhať, ale z nervozity len prekážal. Stále bežal za mamou, pýtalJán sa usmial, že život nakoniec všetko pekne poskladal, lebo priateľstvo, ktoré prežilo také skúšky, už nikto nerozdelí.
